História objektu

Budatínsky hrad – história

Budatínsky hrad je jednou z najstarších stojacich architektonických pamiatok na území mesta Žilina. Najstarší stredoveký hrad vznikol na sútoku Váhu a Kysuce v 2. pol. 13. storočia. Prvá písomná zmienka, ktorá ho spomína ako castrum Budetyn pochádza z roku 1321, kedy zomrel jeho majiteľ Matúš Čák Trenčiansky. Vybudovaný bol v močaristom teréne na nízkom skalnom brale, ktorého plochu rozšírili umelým hlinitým násypom. Najstarší hrad pozostával z valcovitej veže so vstupom z prízemia a ďalších stavieb z dreva a hliny, ktorých polohu však archeologický výskum neodhalil. Hrad bol obohnaný hradbou a vodnou priekopou na vonkajšej strane opevnenia. Hradba sa však v dôsledku zlého založenia do umelého násypu asi v 2. polovici 15. storočia zrútila. V 2. polovici 15., respektíve začiatkom 16. storočia, keď sa hrad dostal do rúk Suňogovcov, prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. V tom čase bola vybudovaná nová hradba a nová vodná priekopa, ktoré obkolesovali oveľa väčší hradný komplex. Opevnenie prebiehalo pod neskorším barokovým palácom s kaplnkou, pod ktorou sa hradba zalamovala a kde sa zároveň nachádzal bastión. Na juhu hradobný múr vytvoril základ pre neskoršiu južnú terasu. Do takto opevneného priestoru pribudli nové murované objekty, ktoré boli súčasťou tzv. Horného hradu. Hradba samotná bola z vnútornej strany obstavaná rozsiahlou budovou, ktorá tvorila Dolný hrad.

Historický pohľad na Budatínsky hrad s dnes už zrúteným barokovo-klasicistickým palácom

Historický pohľad na Budatínsky hrad s dnes už zrúteným barokovo-klasicistickým palácom

K ďalším prestavbám došlo opäť za Suňogovcov na prelome 17. a 18. storočia. Prestavby sa dotkli najmä tzv. Dolného hradu. Hradba stratila svoju funkciu a preto ju rozobrali.  Renesančné budovy boli nahradené novými priestormi. Hrad tak v dôsledku zmeny jeho hlavnej, obrannej funkcie na hospodársku nadobudol vzhľad zámku s barokovými prvkami. Zrejme najzávažnejšie boli prestavby v 19. a 20. storočí za posledných majiteľov – Čákyovcov. Pri požiari v roku 1849 bola poškodená najmä južná a západná časť barokového paláca, ktoré následne rozobrali. Fasády zámku získali taktiež nový vzhľad, podobne ako aj samotné jadro stredovekého hradu. Stavebnou sutinou a odpadom, ktorý vznikol pri týchto nešetrných prestavbách bolo zasypané celé prízemie veže. Čákyovci Budatín vlastnili až do roku 1945. Od roku 1956 sa jeho priestory stali súčasťou Považského múzea.

Archeologický výskum v rokoch 2006 a 2007 v exteriéroch aj interiéroch hradu priniesol mnoho zaujímavých zistení, ktoré sú zakomponované v predchádzajúcom texte.

Park v areáli je miesto kontaktu geologických období, veľkých tektonických štruktúr a dynamických procesov neustále formujúcich krajinu. Na sútoku riek Váh a Kysuca, priamo nad parkom sa dvíhajú horské chrbáty Javorníkov a Kysuckej vrchoviny. Váh ako i Kysuca nesú úrodné kaly i jalové kamenie zo všetkých horstiev, ktorými pretekajú. Ich tisícročná púť touto krajinou je zaznamenaná v mohutných riečnych terasách Žilinskej kotliny. Ich stopy sa každoročne črtajú v strhaných brehoch starého riečneho ostrova – Chlmeckej hôrky nad zámockým parkom. Zvrásnené a poprevracané druhohorné sedimenty bradlového pásma Javorníkov i Kysuckej vrchoviny tu padajú pod hladinu oboch riek. Tam pomaly miznú alebo sú prekrývané mladými štvrtohornými riečnymi sedimentmi. Prítomnosť týchto vodných tokov formovala aj reliéf Žilinskej kotliny, budovanej prevažne treťohornými usadeninami pieskovcov a ílovcov.

Park bol pravdepodobne založený v polovici 19. storočia, v prírodno – krajinárskom anglickom slohu. Preň bola typická jednoduchosť, lúčky ohraničené skupinami stromov bez väčších architektonických úprav.  Parkové scenérie sa zväčša komponovali tak, aby naväzovali na okolitú krajinu. Dominantné boli domáce dreviny. Cudzokrajné dreviny sa vysadili len v obmedzenom počte a to zväčša až v neskorších úpravách parku.

Budatínsky hrad od Váhu

Budatínsky hrad od Váhu

Dreviny tvoria kostru parku. Aj keď bol park dlhodobo bez odbornej starostlivosti, zachovali sa niektoré pozoruhodné jedince drevín až dodnes. Z domácich druhov vekom „odchádzajú“ mohutné topole čierne s obvodom kmeňa 500 i viac cm. Impozantne pôsobia i niektoré lipy malolisté a veľkolisté. U najstarších sa odhaduje vek do 250 rokov a obvod kmeňa 435 – 600 cm. Mladšia je pekná lipová aleja oproti bráne do nádvoria hradu. Mohutne pôsobia i jedince javora horského s obvodom kmeňov od 310 do 560 cm a odhadovaným vekom do 230 rokov. Previsnutá forma buka lesného a obvodom kmeňa 320 cm bola vysadená pravdepodobne na konci 19. storočia. Z cudzokrajných drevín sú zastúpené platany javorolisté s obvodom kmeňov od 390 do 570 cm. Najstaršie stromy sú i najvyššími exemplármi v parku s výškou až do 30 m.

Prostredie parku predstavuje v kultúrnej krajine prvok s pomerne vysokou priestorovou i druhovou rozmanitosťou. Táto rôznorodosť sa odráža aj v pestrom druhovom zložení vtáčích spoločenstiev. Zistilo sa tu až 28 hniezdiacich druhov vtákov.  Ich podstatnú časť tvoria tzv. dutinové hniezdiče (napríklad ďateľ hnedkavý, žlna zelená, muchárik bielokrký, krutihlav hnedý i sýkorky). Dôležitým predpokladom pre ich trvalú existenciu a rozmnožovanie  sú dutiny koncentrované najmä v kmeňoch a hrubších konároch líp. Významnou zložkou vtáčej ríše v parku sú aj druhy, ktorých hniezdne prostredie tvorí krovinná  resp. vyššia bylinná etáž (napríklad drozd plavý, penica slávikovitá, pinka lesná). Zo sov tu pravidelne hniezdi myšiarka ušatá a objavuje sa tu i sova lesná. Triedu plazov zastupujú dva druhy hadov – užovka obojková a užovka hladká. Nachádzajú tu optimálne ekologické podmienky pre svoju existenciu a rozmnožovanie.