Palatín Juraj Turzo a Žilinská synoda

Koncom marca (od 28. do 30. marca) roku 1610 sa konala v Žiline synoda Evanjelickej cirkvi na Slovensku, ktorej 400. výročie si práve pripomíname. Zásluhu na jej zvolaní mal Juraj Turzo, predstaviteľ vysokej šľachty a od roku 1609 palatín Uhorska, po kráľovi najvplyvnejší človek v krajine.

. Juraj Turzo pochádzal zo šľachtického rodu, ktorého korene siahali do Poľska, odkiaľ sa členovia rodu postupne presunuli a usadili na Spiši v Betlanovciach. Od polovice 15. storočia používali predikát (prívlastok) de Bethlenfalva. Vlastnili majetky v Poľsku a výhodným sobášom na konci 15. storočia sa spojili s rodinou Fuggerovcov a získali podiel z výnosu stredoslovenských banských miest, na zakladaní finančných inštitúcií a v obchodovaní.Otec Juraja Turza František (1512 – 1574) zastával od roku 1534 funkciu nitrianskeho biskupa, ktorej sa však roku 1556 zriekol. Oženil sa s Barborou Kostkovou, tá však v roku 1561 zomrela. Manželstvo bolo bezdetné. Až s druhou manželkou Katarínou Zrínskou mal päť detí, medzi nimi Juraja. Ten sa narodil 2. septembra 1567 v hrade Lietava. František Turzo, zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy rodu, vlastnil rozsiahle majetky na Považí a severnom Slovensku. Okrem držby Oravského hradu s panstvom získal Lietavské panstvo s hradom a roku 1563 i panstvá Bytča a Hričov. Po prevzatí Bytče povolal talianskych staviteľov a majstrov a dal na mieste starších budov postaviť v rokoch 1571 – 1574 štvorkrídlový trojpodlažný palác. Tento objekt sa stal trvalým sídlom Turzovcov od roku 1575. Do kaštieľa sa presťahovala len Katarína Zrínska s deťmi, pretože František Turzo medzitým zomrel.

. Synodu v Žiline zvolal ako palatín Katarína Zrínska sa v roku 1576 znova vydala za Imricha Forgáča, ktorý Jurajovi Turzovi zabezpečil kvalitnú výchovu tým, že povolal do Bytče pedagóga Krištofa Echardusa zo Saska. Neskôr mladý Turzo pobýval na dvore rakúskeho arcikniežaťa Ernesta, kde sa pripravoval na vojenskú a diplomatickú kariéru. V roku 1585 sa vrátil domov. Už ako dvadsaťročný sa zapájal do vojenských akcií proti Turkom. V roku 1598 sa stal radcom cisára Rudolfa II., od roku 1599 kráľovským pohárnikom. Za zásluhy v protitureckých bojoch bol v roku 1602 menovaný kapitánom preddunajského vojska a súčasne veliteľom novozámockej posádky. Všetky jeho zásluhy ho vyniesli v roku 1609 na post uhorského palatína, po panovníkovi najvyššej hodnosti v Uhorsku. Jedným z prvých závažných krokov v úrade palatína bolo zvolanie prvej hornouhorskej synody, ktorá sa konala v dňoch 28. až 30. marca 1610 v Žiline.

. Mnohí pozvaní neprišli Zorganizovaniu evanjelickej synody predchádzali prípravné práce. Začali sa 13. marca 1610 rozposlaním pozvánok do desiatich stolíc (Liptovskej, Zvolenskej, Oravskej, Turčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Nitrianskej, Novohradskej, Trenčianskej a Bratislavskej). Pre krátky termín od zvolania po konanie synody sa však nemohli mnohí pozvaní dostaviť. Samotnú synodu otvorili 28. marca 1610 v žilinskom farskom kostole náboženskou hymnou Veni sancte spiritus a modlitbou, ktorú odriekal Eliáš Láni, od roku 1608 evanjelický kňaz v Bytči a Turzov dvorný kazateľ. Predsedal jej sám Juraj Turzo, ktorý predniesol úvodnú reč, kde zdôraznil hlavné dôvody jej zvolania. Boli nimi: osamostatnenie cirkvi od rímskokatolíckej, vytvorenie jej novej organizácie, voľba vlastných predstavených – superintendentov, ktorí boli traja, a stanovenie poriadkov pre vnútorný život evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Ďalší deň, 29. marca, sa diskutovalo o zákonoch, ktoré pripravil Eliáš Láni. Popoludní vybrali najlepších znalcov práva, aby spísali znenie zákonov. Na konečnej verzii zákonov sa podieľal Eliáš Láni, prievidzský farár Alexander Socovinus a zo svetského stavu Jaroslav Zmeškal a Juraj Lehotský.

. Osamostatnenie od rímskokatolíckej cirkvi

Po zoštylizovaní článkov a formuly superintendentskej prísahy, synodálne zákony potvrdil Juraj Turzo a dal ich vytlačiť v Bardejove. Vytlačené exempláre obdržalo desať stolíc Horného Uhorska. Práve nimi bol položený základ evanjelickej cirkvi na Slovensku a súčasne predstavovali osamostatnenie od rímskokatolíckej cirkvi. Synoda pokračovala voľbou troch superintendentov 30. marca. Okrem nich zvolili aj troch dozorcov – inšpektorov, v podstate zástupcov superintendentov pre nemecké a maďarské zbory. Ešte ten istý deň o dvanástej hodine na poludnie sa v kostole konala inaugurácia superintendentov – Eliáša Lániho a Samuela Melíka, neprítomný Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne. Okolo druhej sa zhromaždenie rozišlo. Žilinská synoda znamenala významný medzník v dejinách evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Evanjelici sa osamostatnili od rímskokatolíckej cirkvi zriadením vlastnej správy a dôležitým činom bolo zjednotenie v augsburskom vyznaní a prijatie Knihy svornosti (súboru vieroučných a obranných spisov z polovice 16. storočia), ktorá sa až na žilinskej synode dostala do prísahy superintendentov. Za hladký priebeh žilinskej synody, ktorej 400. výročie si pripomíname práve koncom marca, sa zaslúžil predovšetkým Juraj Turzo. . Jaroslava Mrvová, historička Považského múzea v Žiline

Facebooktwittergoogle_plusmail