V archeológii sa svetu detí venuje pozornosť len v malej miere. Treba však podotknúť, že sú na to objektívne dôvody. Deti a ich činnosť sú v rámci tejto vednej disciplíny len ťažko postrehnuteľné. Pri výskume sídliskových lokalít sa skôr stretávame s činnosťami súvisiacimi s bežným životom tradičnej komunity, teda so zaobstaraním obživy (napr. kuchynská keramika, ohniská), či prejavmi remesiel (hrnčiarske a železiarske pece, nálezy súvisiace s výrobou tkanín atď.). Na pohrebiskách je situácia o niečo lepšia, detské hroby sa identifikujú pomerne jednoducho, avšak zväčša tvoria len malé percento z celkového počtu pochovaných v rámci pohrebiska.
Úlohou tohto článku je oboznámiť čitateľov so životom detí – najmä pokiaľ ide o otázku stravy v ich dojčenskom veku. Možno niektorým z vás v minulosti pri nejakej príležitosti napadla myšlienka, ako sa stravovali bábätká v praveku. Zaiste, dôraz sa kládol na dojčenie, ako však boli živené deti, ktoré už boli vo veku, keď materské mlieko na ich výživu nepostačovalo? Dĺžka dojčenia detí bola okrem biologických možností matky podmienená aj kultúrnymi či environmentálnymi faktormi. Z historických správ starovekého Egypta, Grécka či Ríma sa dozvedáme, že ženy dojčili deti zväčša dva až tri roky. Grécky lekár Soron z Efezu napríklad matkám dôrazne odporúčal do 6 mesiacov výlučne dojčiť a až potom začať s postupným prikrmovaním. Dojčenie odporúčal ukončiť až približne vo veku dvoch rokov, keď už deti boli schopné bez problémov prijímať tuhšiu, prevažne kašovitú stravu. Z archeologických nálezov a analýz stabilných izotopov z kostí matiek a detí dnes vieme potvrdiť, že takto sa k výžive detí v praveku aj reálne pristupovalo. Otázkou zostáva, čím a ako boli deti po 6 mesiacoch veku prikrmované?
Čiastočnú odpoveď na túto otázku môžeme hľadať v žiarových hroboch rôznych kultúr z doby bronzovej a staršej doby železnej. V rámci niektorých z nich sa podarilo zachytiť malé nádobky s rúrkovitou výlevkou, o ktorých účele sa vo vedeckej obci občas viedli polemiky. Všeobecne sa tento druh artefaktov nazýva sacie nádobky. Na Slovensku je ich známych okolo 30. Štyri takéto kusy boli nie tak dávno objavené na pohrebisku kyjatickej kultúry v Cinobani, starší nález pochádza z Vyšnej Pokoradze z pohrebiska pilinskej a kyjatickej kultúry. Na severozápadnom Slovensku sa v tom čase vyvíjala lužická kultúra a potešujúce je, že aj na týchto pohrebiskách boli objavené obdobné sacie nádobky. V depozitári archeológie Považského múzea v Žiline evidujeme dovedna štyri takéto artefakty. Dve nádobky pochádzajú z pohrebiska lužickej kultúry v Púchove, v polohe pod Lachovcom, jeden exemplár z lužického pohrebiska pri rímskokatolíckom kostole v Považskej Bystrici a jeden z pohrebiska v Gbeľanoch. Účel sacích nádobiek všeobecne zostával dlho nejasný. Ich interpretácia sa pohybovala len v úrovni dohadov. Rôzni bádatelia im pripisovali rôzne funkcie. Uvažovalo sa o nich, nielen ako o dojčenských fľaštičkách, ale aj ako o detských hračkách, kahancoch alebo fajkách, podľa niektorých odborníkov mohli byť využívané pri kultových obradoch ako libačné nádoby či ako schránky obetín určených prírodným silám, prípadne vegetatívnym božstvám, či dokonca ako nádobky na uchovanie nápoja nesmrteľnosti. Ďalší sa domnievali, že sacie nádobky slúžili na konzumáciu (resp. na ťahanie po dúškoch) bližšie neznámej magickej, božskej tekutiny pri pohrebnom ceremoniáli. Takouto tekutinou mohla byť napríklad minerálna voda, bylinné čaje alebo aj alkoholické destiláty.
Viac svetla do otázky využitia sacích nádobiek priniesol výskum, ktorý v minulom roku realizoval rakúsky inštitút OREA. Výskumu boli podrobené tri nádobky, či skôr misky s rúrkovitou výlevkou z troch rôznych detských hrobov z pohrebísk v Bavorsku. Dva hroby boli pritom datované do staršej doby železnej (800 – 450 pred n. l.) a patrili deťom vo veku asi 6 mesiacov, tretí bol o niečo starší, pochádzal z neskorej doby bronzovej (1200 – 800 pred n. l.) a patril dieťaťu vo veku 1 až 2 roky. V prípade všetkých troch analýz sa podarilo z vnútorného povrchu extrahovať zvyšky lipidov, čím sa dokázalo, že z nádobiek boli podávané tekutiny s vysokým obsahom tukov – mliečne produkty zrejme živočíšneho pôvodu. Ukázalo sa teda, že deti v dojčenskom veku boli prikrmované aj živočíšnym mliekom, doložila to nielen analýza zvyškov na vnútorných stenách nádobiek, ale i fakt, že nádobky sa našli v hroboch detí. Sacie nádobky zo Slovenska sa od bavorských predmetov tvarovo trochu líšia, sú to skôr malé baňaté poháriky s výlevkou v spodnej tretine výšky a treba tiež povedať, že na našom území zatiaľ nebola žiadna z týchto nádobiek analyzovaná, rakúsky výskum však vyslal dobrý signál k ich interpretácii. Okrem toho, pridávanie takýchto nádobiek do hrobov detí prezrádza niečo viac aj o postavení detí v komunite a v rodine, ktorej súčasťou boli. Z pohrebných rituálov nepochybne cítiť lásku, ktorú k deťom spoločnosť prechovávala a snahu urobiť pre tieto najzraniteľnejšie stvorenie čo najviac a starostlivo ich vypraviť i na druhý svet, kam tak často predčasne odchádzali.
Mgr. Zuzana Staneková, Považské múzeum v Žiline
