Každý mesiac predstavujeme verejnosti zaujímavý predmet zo zbierok Považského múzea v Žiline. V novembri sme sa bližšie pozreli na ľudovú rezbársku skulptúru s biblickým motívom zo zbierkového fondu histórie. Ide o Kameňovanie sv. Štefana, ktoré v druhej polovici 19. storočia až prvej polovici 20. storočia zhotovil neznámy autor.
Štefan bol diakon a prvý mučeník. Predpokladá sa, že sa narodil začiatkom 1. storočia v Jeruzaleme a zomrel medzi rokmi 31 – 34, taktiež v Jeruzaleme. Pravdepodobne pochádzal z helenistického kultúrneho prostredia, konkrétne z okruhu jeruzalemských Židov hovoriacich po grécky. Podľa novozákonných textov Skutky apoštolov (6, 7) patril medzi prvých siedmych diakonov vysvätených apoštolmi, ktorých hlavnou úlohou bolo, v rámci ranného kresťanského spoločenstva, obsluhovať pri stoloch. Ten istý zdroj uvádza, že vynikal múdrosťou a rečníckymi schopnosťami a vykonal mnoho zázrakov. Pre svoju vieru v Ježiša Krista ako Syna Božieho bol na základe falošných obvinení z rúhania sa proti Mojžišovi a Bohu predvedený pred veľkú radu židovských komunít v Jeruzaleme. Vo svojej obhajobe zhrnul starozákonné dejiny a v jej závere obvinil židovskú obec z prenasledovania všetkých prorokov v minulosti a nezachovávania prijatého zákona. Reč ukončil popisom náhleho zjavenia, v ktorom podľa jeho slov vidí v otvorených nebesiach Syna človeka stáť po pravici Boha. Tým natoľko pobúril zhromaždenie, že Štefana vyhnali z mesta a vykonali tradičný trest pre previnilcov rúhaním – kameňovanie na smrť. V Katolíckej cirkvi je preto uctievaný nielen ako jeden z prvých diakonov, ale aj ako prvý mučeník.
Kameňovanie Štefana je v umení jednou z často zobrazovaných udalostí z jeho života. Podobne ako pri iných biblických scénach, aj v tomto prípade sa ustálila istá ikonografická schéma, v rámci ktorej býva pobúrené zhromaždenie zastúpené zväčša 3 – 4 postavami s kameňmi v rukách a stojacimi v tesnej blízkosti kľačiaceho a modliaceho sa (niekedy pololežiaceho) Štefana. Podľa Skutkov apoštolov (7, 60 a Sk 22, 20) si agresori zložili šaty k nohám Saula (Šavla – neskôr sv. Pavla), preto sú niekedy zobrazovaní aj polonahí. Štefan je naproti tomu spodobovaný v liturgickom rúchu diakonov – v dalmatike, niekedy s vyholeným temenom hlavy – tonzúrou klerikov.
Z tejto schémy vychádza aj autor našej plastiky. Podriadiac sa zároveň konkrétnemu tvaru a rozmeru dreveného klátu, uzatvoril celú kompozíciu do oválu malého priemeru. V zjednodušenej a naivizujúcej modelácii postáv sa potom sústredil na zachytenie pohybu, resp. úkonom zodpovedajúceho postoja, ktorý v prípade kameňujúcich podtrhol aj priliehavým odevom. Napriek mierne karikatúrnemu výsledku, ku ktorému prispela aj mimika dotvorená kolorovaním, pôsobí podávaná scéna mimoriadne živo. Spomenutá uzavretosť kompozície a blízkosť zúčastnených postáv upozorňuje situačným spôsobom na napätie reálnej situácie. Oproti sebe v nej stoja nenávisť a odovzdanosť, agresivita a bezbrannosť. Zdá sa, že tragický koniec je nezvratný. Na ten poukazuje aj nápis vyrytý v latinčine po obvode podstavca, ktorý zaznamenáva slová Štefanovej modlitby: „DOMINE JESU SUSCIPE SPIRITUM MEUM“ („Pane, Ježišu, prijmi môjho ducha!“).
Na spodnej strane podstavca sa nachádza ťažko čitateľný rukou písaný text, taktiež v latinskom jazyku. Táto indícia sľubne otvára priestor pre podrobnejšie skúmanie nami prezentovaného diela, ktoré by mohlo priniesť vymedzenie prostredia jeho vzniku aj spresnenie jeho datovania.
Hoci momentálne je Budatínsky hrad zatvorený a návštevníci si predmet nemôžu reálne pozrieť, veríme, že jeho príbeh zaujme aj v takejto podobe.
Zdeněk Hogh, PMZA
