Na konci 5. storočia, na rozhraní doby halštatskej a laténskej sa na Slovensku odohrali závažné zmeny, ktoré súviseli s prenikaním Skýtov najmä do južnej, no v menšej miere i do severnej časti Slovenska. Okrem Skýtov sa v tomto období na našom území objavilo aj keltské etnikum, ktoré sa zo svojej pravlasti v Porýní presúvalo do oblasti Karpatskej kotliny.
Obdobie, medzi koncom lužickej kultúry v neskorej dobe halštatskej a obdobím púchovskej kultúry v neskorej dobe laténskej bolo pomenované predpúchovský stupeň. V tomto čase sa uvedené územia začali hospodársky vzmáhať a nastal nový rozvoj, sprevádzaný vzrastom počtu obyvateľstva.
Koncom 3. a začiatkom 2. storočia pred n. l. sa domáce obyvateľstvo dostávalo pod tlak podunajských Keltov, ktorým išlo hlavne o získanie kontroly nad oblasťami s rudným bohatstvom. Predpokladáme, že k spomínaným kmeňom patrili i Kotíni. Na Hrone, Nitre a strednom Váhu došlo ku kolonizácii starších sídlisk a hradísk. Do tohto obdobia (2. storočie pred n. l.) spadá vznik púchovskej kultúry, ktorá sa v priebehu 1. storočia pred n. l. začala hospodársky prudko rozvíjať. Nastal proces zjednocovania, dovtedy mnohokultúrnej spoločnosti. Relatívne pokojné obdobie však netrvalo dlho.
V závere starého letopočtu a následne v prvých desaťročiach nového letopočtu odrazu mnohé púchovské opevnenia a priľahlé sídliská, naraz zanikali, čo sa prejavilo tzv. katastrofickými horizontmi v podobe archeologicky zachytených prepálených vrstiev svedčiacich o mohutných požiaroch. Čo, respektíve kto tieto katastrofy spôsobil, nie je celkom zrejmé. Najmä v prípade prvého zánikového horizontu sa zodpovednosť za zánik pripisuje Dákom, prípadne prieniku nositeľov przeworskej kultúry z Poľska. Druhý zánikový horizont mohol súvisieť napríklad aj so zánikom akéhosi prvého štátneho útvaru na území terajšieho Slovenska– Vanniovho kráľovstva. Aj po tejto katastrofe sa do niektorých oblastí niekdajšej prekvitajúcej púchovskej kultúry vrátil život. Opätovne sa rozvíjalo hospodárstvo, no aj vďaka značnej redukcii obyvateľstva a výraznému zmenšeniu rozsahu územia zaujatého púchovskou kultúrou počas uvedených nepokojov už kultúra nikdy nedosiahla niekdajší lesk. Jej vývoj bol výrazne regresívny. Osídlenie sa presunulo na menšie územie najmä horného a stredného Považia, čo už ani zďaleka nemohlo konkurovať niekdajšej rozlohe. Navyše sa obyvateľstvo stávalo čoraz závislejším od menších okolitých kmeňov. Nasledujúce obdobie markomanských vojen, ktoré sa dotkli aj oblasti juhozápadného Slovenska, bolo zároveň obdobím definitívneho zániku púchovských sídlisk a opevnení.
Z rokov 173 – 180 pochádza antická správa o násilnom presídlení kmeňa Kotínov do Panónie, ku ktorému došlo za vlády Marka Aurelia. Stalo sa tak v dôsledku neochoty tohto keltského kmeňa postaviť sa vo vojne proti Germánom na stranu Rimanov.
Všetky udalosti, ktoré sa v dobe laténskej odohrávali na našom území dokladajú zložité obdobie, v ktorom sa púchovská kultúra formovala. Je obdivuhodné, že viacerým nepriateľským vpádom dokázala odolať a prežiť. Výnimkou bol až posledný zásah Rimanov, ktorý znamenal definitívny zánik tejto výnimočnej a svojráznej kultúry.
Severné hranice púchovskej kultúry siahali do oblasti južného Poľska, niekde do okolia Krakowa, na východe sa rozšírila až po Prešov, na juhu boli hranicou mestá Trenčín, Partizánske a Žarnovica a na západe je doložená až v oblasti juhozápadných Moravskosliezskych Beskýd. Jej najväčší územný rozsah spadá do obdobia okolo prelomu letopočtov, potom však začala upadať, s čím súvisela neustála redukcia osídlenia, až nakoniec došlo k jej zániku. Od polovice 1. stor. sa rozsah územia kultúry začal zmenšovať. Zaniklo osídlenie v povodí Hronu, v Ponitrí i v blízkosti stredného toku Váhu a zanikli tiež sídliská, ktoré predtým siahali až po Moravu a po severnú hranicu v Poľsku.
Na severozápadnom Slovensku sa púchovskú kultúru podarilo doložiť v okresoch Kysucké Nové Mesto, Žilina, Bytča, Považská Bystrica, Púchov a Ilava. Opevneniam na týchto územiach venoval značnú pozornosť A. Petrovský-Šichman, ktorý priestorovo i časovo pomerne presne určil mnohé z nich. Niekoľkokrát však zaradil medzi lokality aj také polohy, ktoré síce niesli názov Hradisko, či Hrádok, no pri ich prieskume nenašiel žiadne znaky typické pre opevnenia (valy, brány, priekopy), ktoré by jednoznačne potvrdili, že ide o lokalitu pevnostného charakteru.
V jeho dvoch rozsiahlych prácach sa pritom najčastejšie stretávame s určením, že dané opevnenie či sídlisko je z doby rímskej. Až neskoršie výskumy a prieskumy, ktoré viedli najmä J. Moravčík, K. Pieta a O. Šedo ukázali, že väčšina z týchto opevnení „doby rímskej“ pochádza vlastne z doby laténskej a možno ich spájať s púchovskou kultúrou.
Na území severozápadného Slovenska je dnes známych viac než 50 malých opevnení pripísaných púchovskej kultúre. Veľmi malá časť z nich bola skúmaná archeologicky, iné sú známe len z prieskumov v teréne.
Väčšina z nich je už dávno vykradnutá ilegálnymi hľadačmi, ktorí, žiaľ, pomocou detektorov kovov devastujú významné archeologické lokality predstavujúce naše kultúrne bohatstvo. Vyzdvihnuté predmety často predávajú na zahraničným burzách, a preto vlastne ani nevieme, o čo všetko prichádzame touto ilegálnou, zákonom prísne zakázanou činnosťou. Detektor kovov na archeologickom nálezisku smie používať iba oprávnená osoba s povolením na vykonávanie pamiatkového archeologického výskumu, prípadne iná osoba pod dozorom oprávnenej osoby. Preto aj týmto spôsobom apelujeme na vás, milí čitatelia, ak uvidíte v prírode pohybovať sa osoby používajúce detektory kovov, nahláste ich polícii.
text: Mgr. Zuzana Staneková, Považské múzeum v Žiline
foto: archív PMZA
