V predošlých dieloch série o akustickom monitoringu vtákov sme si uviedli základy metodiky akustického mapovania populácií vtákov. Dozvedeli ste sa, aké používame nahrávače, aké majú vlastnosti či nastavenia vhodné pre akustický monitoring a ako spracúvame získané nahrávky. V tomto diele si porozprávame, ako sa mapuje populácia výra skalného.
Výr skalný je naša najväčšia a najsilnejšia sova. Dosahuje rozpätie krídel 140 až 170 cm a hmotnosť 1,5 až 2,75 kg, pričom samice sú väčšie ako samce. Loví rôzne živočíchy, od hrabošov cez ježe až po zajace z cicavcov a od malých spevavcov, cez vodné vtáky až po dravce a sovy. Preto je pokladaný za superpredátora. Týmto pojmom sa totiž v odbornej literatúre pomenúvajú druhy, ktoré bežne lovia iné predátory.
Mapovanie populácie výra skalného je založené na jeho hlasovej aktivite, na známom „húkaní“. Húkanie je celkom nápadné a hlučné, teda ďaleko počuteľné. Podľa zahraničnej literatúry výr húka najmä pri západe slnka a to už od októbra, teda dávno pred hniezdením. Podľa slovenskej literatúry by vraj malo stačiť večer pri zotmení počúvať na vhodnej lokalite 20 minút a mali by sme zachytiť húkanie výra, ak je lokalita výrmi obsadená. Výhodou u výra je, že hniezdi predovšetkým na skalách a v kameňolomoch, čiže mapovanie nemusí byť plošné, stačí diktafóny rozmiestňovať na týchto miestach. Stáva sa však, že hniezdi aj v lese v hniezde po dravcoch či bocianovi čiernom, v strmom svahu, pod vývratom, prípadne aj na niektorých stavbách, ako nepoužívané mosty či kostoly, a tak môže našej pozornosti uniknúť časť populácie. Nevýhodou je, že často hniezdi blízko ľudských sídel, ciest alebo veľkých riek, a preto musíme počítať s veľkým hlukom sťažujúcim spracovanie nahrávok. V prípade skúmania výra je vhodné využívať informácie od miestnych ľudí či už amatérskych ornitológov alebo poľovníkov. Poľovníci sa pohybujú v teréne často práve na zotmení a o výrovi vo svojom revíri skoro určite vedia. Na väčšine hniezdísk sme sa po akustickom zachytení výra snažili dohľadať aj obsadené hniezdo alebo aspoň iné znaky jeho prítomnosti, ako zvyšky potravy, vývržky, vypŕchnuté perá, aby sme hniezdisko čo najpresnejšie lokalizovali a preukázali.
Mapovanie výra v okrese Žilina vykonáva zoológ Považského múzea od roku 2016. Dosiaľ nie je zmapovaný celý okres. K mapovaniu poskytli svoje poznatky o rozšírení výra najmä Ján Obuch, ktorý tu výry skúmal najmä v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ďalej Pavol Židek, Roald Tretiník, Michal Kalaš, Pavol Chabada, Dominika Kaisová, Fedor Sedilek, Juraj Žiak, Tomáš Flajs, Ján Korňan, Martin Mikoláš.
Zdá sa, že v podmienkach slovenských zím výry po začatí toku od polovice septembra do konca októbra značne utíchnu v období november – začiatok januára. Na mnohých hlučných lokalitách výry nehúkajú pri západe slnka ale neskôr, po utíchnutí antropického hluku, niekde až po polnoci. Dvadsať minút sa ukázalo ako veľmi krátky čas na zistenie, či je lokalita výrmi obsadená, často nestačí vypočuť jednu noc vo vhodnom období, ale predĺžiť záznam až na tri noci.
Dosiaľ boli diktafóny inštalované na 95 miestach okresu. Hniezda boli dohľadané na 5 lokalitách. Aspoň akusticky boli výry zistené na ďalších 13 lokalitách. Hodnoverné informácie o počutom húkaní výrov od iných pozorovateľov sú ešte z ďalších štyroch lokalít,
čiže spolu asi 22 hniezdísk. Dosiaľ bola zmapovaná len viac ako polovica územia okresu. V súčasnosti je ešte dosť predčasné vyhodnotiť početnosť za celý okres Žilina, zdá sa však, že hustota populácie je tu vysoká a hniezdi tu možno 25 – 35 párov, čo je asi 1/12 celoslovenskej populácie, odhadovanej na 300 – 400 párov. Pritom v Chránenom vtáčom území Malá Fatra, pre ktoré je výr skalný tzv. kritériovým druhom, hniezdia len 4 páry.
Život v blízkosti ľudí prináša výrom mnohé riziká. Veľa výrov hynie po úraze elektrickým prúdom na stĺpoch elektrického vedenia. Časté sú zrážky s autami a vlakmi. Príležitostne sú zisťované aj otravy, zrejme po skonzumovaní priotráveného potkana či iného hlodavca a zástrely. Okres Žilina predstavuje, zdá sa, významné jadro populácie výra skalného s vysokou početnosťou a hustotou populácie.
Čarovné zážitky pri počúvaní „hu-úú“ výra skalného Vám želáme z Považského múzea v Žiline.
Viac o metódach a porovnaní so zistenými hustotami inde v Európe sa môžete dočítať v článku: Kicko J., 2017: Hustota populácie výra skalného (Bubo bubo) vo vybranej časti okresu Žilina. In: Kalaš M. & Kicko J.: Zborník z konferencie „Výskum a ochrana Malej Fatry”, Varín, s. 26 – 29
text a foto: Ing. Ján Kicko, PhD. – zoológ Považského múzea v Žiline