Hranostaj je lasicovitá šelma, podobná lasici myšožravej. Ako jediný z našich druhov cicavcov sa prispôsobuje zimnému obdobiu zmenou farby srsti. V letnom období má na chrbte škoricovo hnedú srsť, ktorá na bruchu prechádza v takmer bielu. Na začiatku zimy prechádza na krásnu jasne bielu farbu na celom tele. Len špička chvosta je aj v zime aj v lete sýto čierna, tým sa dá aj v lete rozoznať od lasice. Lasica na zimu farbu srsti nemení. U oboch druhov sú samce podstatne väčšie ako samice, asi o tretinu, samica hranostaja je teda len o trochu väčšia než samec lasice. V ostatných rokoch býva zaraďovaný do rodu tchor pod názvom Putorius ermineus. Hranostaj sa vyskytuje v rôznych biotopoch, od trávnatých cez lesostepné až po lesné, v horách až do 2000 m n. m. Uprednostňuje mierne vlhké stanovištia, najlepšie v blízkosti vody. Je to veľmi pohyblivý, šikovný a rýchly dravec. Výborne pláva a dobre šplhá po stromoch. Pohybuje sa drobnými skokmi, často stojí na zadných nohách a pozoruje okolie. Živí sa hlavne hlodavcami a vtákmi, menej hmyzom, slimákmi a rastlinnou potravou, dokáže zabiť aj králika. Svoju korisť usmrcuje zahryznutím do krku. Loví hlavne podvečer a v noci, možno ho však vidieť aj cez deň. Pri obrane používa ostro páchnuci výlučok podchvostových žliaz podobne ako tchor. Obýva rôzne zemné úkryty, často aj nory po iných cicavcoch. V nich odchováva aj mláďatá. Pári sa koncom leta alebo koncom zimy. Po letnom párení dochádza k utajenej gravidite a mláďatá sa rodia až na jar budúceho roka, pri zimnom párení sa zárodok vyvíja 2,5 mesiaca. V jednom vrhu býva 3 – 11 mláďat. Pohlavne dospievajú v nasledujúcom roku a dožívajú sa priemerne 7 rokov. Zimná kožušina hranostajov (tzv. hermelín) bola, a v menšej miere ešte stále je, veľmi cenená v kožušníctve, najmä pre svoju belosť a mäkkosť. Sú z nej vyrobené aj niektoré známe panovnícke plášte.
Preparát hranostaja zo zbierok Považského múzea v Žiline bude vystavený v infopulte Budatínskeho hradu do konca januára.
text: Ján Kicko
foto: Ján Kicko a Anna Kucharčíková
