Svätojánske zvyky

Svätojánske zvyky boli v tradičnej kultúre úzko späté so slávnosťami letného slnovratu. Dôležitú úlohu mali oheň, zeleň a voda – najmä rosa. Ku svätojánskej noci sa viaže množstvo zvykov a tradícií. Bola to noc pred dňom Jána Krstiteľa (24. 06.). Prechodné obdobie počiatku leta sa spájalo so zvýšenou aktivitou nadprirodzených síl, kedy sa stierali hranice medzi reálnym a imaginárnym svetom.   

Snáď medzi najrozšírenejšie zvyky patrilo pálenie vatry na okolitých kopcoch. Svätojánsky oheň, nazývaný “vajano” alebo aj “sobotky”, mal privolať dážď. V niektorých oblastiach preto pálili ohne každý večer od Jána, až kým nezačalo pršať. Stretávanie sa počas jánskych ohňov sa spájalo so zábavou, pri ktorej boli uvoľnené mravy, často aj s erotickými hrami. Mladé páry preskakovali oheň spoločne a verili, že spolu vstúpia do manželstva. Oheň symbolizoval slnko a ľudia verili, že očisťuje a posilňuje zdravie. Aj preto sa zapaľovali fakle, s ktorými roľníci obchádzali polia. Vyhasnuté ich zahrabávali medzi mladé obilie. Keďže popol zo svätojánskeho ohňa bol považovaný za posvätný, zahrabával sa do poľa aj ten.

Čarovnú moc počas svätojánskej noci mala tiež zeleň, predovšetkým bylinky. Bola rozšírená viera, že bylinky hovoria ľudskou rečou a samy prezradia, akú chorobu liečia. Preto chodili zelinkárky na zber liečivých rastlín najradšej v túto noc. Viera v silu jánskych byliniek, pramení zo stáročných skúseností ľudu, keďže v mladých liečivých bylinách je viac účinných zložiek a aj ráno je ich koncentrácia vyššia ako na poludnie alebo večer. Zber byliniek bol teda rozšírený zavčas rána, za rosy. Nazbierané bylinky sa používali aj na prípravu odvaru pre deti,  aby boli deti celý rok zdravé.

Známe sú aj rôzne čary, viera, v ktoré sa znásobovala počas noci z 23. na 24. júna, napríklad sa verilo, že tam, kde rozkvitne papradie je zakopaný poklad. A aj iné poklady sa otvárali iba v túto noc. Ten, kto chytil svätojánsku mušku, mal mať celý rok šťastie. Avšak aj zlé sily boli aktívnejšie a preto sa strážili maštale a ku zvieratám nemohla ísť cudzia žena. Chránili ich cesnakom, chlebom, soľou a aj petržlenom. Polia aj obydlia si ľudia pred búrkou a ľadovcom chránili zapichnutím zelených prútov. Platil zákaz sadiť, hýbať zemou, kopať aj prať.

Keď na Jána padla ranná rosa, dievčatá pobehali po nej bosé, aby mali zdravé nohy. Rosou si potierali vlasy aj, aby boli krásne dlhé a líca, aby boli hladké a pekné červené. Tiež si veštili svoju budúcnosť. Vili zelené vence, ktoré púšťali dolu vodou. Tá, ktorej veniec plával najrýchlejšia, sa mala vydať ako prvá.  V iných oblastiach zasa vyhadzovali vence na strechu domu, kde býval nejaký chlapec. Podľa toho, na ktorom rade šindľov sa veniec zachytil, o toľko rokov sa malo dievča vydať, prípadne vence vyhadzovali na strom. Ak sa niektorej na konári zachytil, do roka sa vydala.

Adriana Bárdyová, Považské múzeum v Žiline

Foto: Svätojánsky oheň – rekonštrukcia, Čičmany 1967, foto: Vladimír Sekerka, fotoarchív Považského múzea v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Scroll to Top