Zbierkový predmet mesiaca december pochádza z umelecko-historického fondu Považského múzea. Ide o drevorez Čičmianska matka, ktorého autorkou je čičmianska rodáčka Matilda Čechová, ktorá sa ako jedna z prvých žien na Slovensku venovala grafickej tvorbe. V rokoch 1948 – 1949 vytvorila niekoľko grafických listov s námetom matky s dieťaťom, v ktorých prirodzeným spôsobom prepojila tematiku materstva so svojim citovým vzťahom k rodnej obci Čičmany. Podobne ako mnohí iní slovenskí umelci (najmä v prvej polovici 20. storočia), aj ona sa tu obracia k ikonografickému vzoru zobrazovania Madony s dieťaťom a k jeho variáciám rozšíreným v sakrálnom prostredí.
Akoby samozrejmé prelínanie sa profánneho so sakrálnym vo voľnom umeleckom spracovaní tohto námetu vyplývalo predovšetkým z religiózneho naladenia stále tradične orientovanej slovenskej spoločnosti. V civilnej umeleckej rovine však jednotlivým autorom umožňovalo využiť vnútorne zažité tradičné „vzorce“ k vyjadreniu vlastného prežitku a napriek ich prelínaniu s modernými výrazovými prostriedkami, zachovať všeobecnú zrozumiteľnosť nového stvárnenia. Z obidvoch dôvodov je z pôvodného sakrálneho vzoru s obľubou preberaný aj nesporne najčitateľnejší atribút výnimočnosti postáv i celej scény – svätožiara.
V grafickom liste Čičmianska matka (1949-1957) sa autorka sústredila na vyjadrenie obsahovej podstaty námetu, ktorý zovrela do tvarovo i kompozične zjednodušeného prevedenia zbaveného popisných detailov. Lapidárne podané pohyby a gestá – dieťa nežne pritískané matkou a zároveň sa k nej primkýnajúce, tváre natočené k sebe a pohľady, ktoré sa „rozprávajú“ – nám o to intenzívnejšie poskytujú výstižný obraz láskyplného vzťahu, materinskej ochrany aj pocitu bezpečia dieťaťa. Zámerne zdôraznená rudimentárnosť techniky drevorezu vnáša súčasne do výjavu impulzívne expresívny tón, ktorý podčiarkuje jeho významovú aj emocionálnu stránku.
Svätožiara okolo hlavy dieťaťa poukazuje už v prvom pláne na dôležitosť jeho samotného, ale kompozične aj významovo sa pritom dopĺňa so slávnostnou pokrývkou hlavy matky, tzv. podvikou. Podvika, ktorá sa v čičmianskom prostredí udržala až do polovice päťdesiatych rokov, bývala súčasťou sobášneho odevu, nosila sa na krst, na vádzku a patrila aj ku sviatočnému odevu vydatých žien. Vo vzájomnom vzťahu oboch atribútov, na jednej strane výnimočnosti a na druhej slávnostnosti, si tak môžeme uvedomiť mimoriadny význam dieťaťa v živote ženy.
Po autorkinej neskoršej farebnej úprave formou litografickej dotlače v roku 1957, ku ktorej sa viaže aj datovanie nášho výtlačku, získala drsná štruktúra pôvodne čierno-bielej plochy drevorezu mäkší, dekoratívnejší ale aj emotívnejší vzhľad. Žltá, okrová, oranžová, červená a biela – farby, ktoré sú zároveň farbami čičmianskych krojov – menia celý výjav na iskrivejší, optimistickejší a pre oko ešte pútavejší. V rovine symbolickej je ale drevorez Matildy Čechovej niečím viac – na pozadí odkazov na vidiecky život a konkrétne čičmianske prostredie ho môžeme chápať ako oslavu všeobecných a trvalých hodnôt – materstva a nového života, niečoho zázračného a posvätného.
Matilda Čechová sa narodila v 21.3. 1908 v Čičmanoch. V rokoch 1912 až 1921 žila s rodičmi v Rakúsku, kde jej otec pôsobil ako putovný obchodník a kde navštevovala základné školy v rozličných oblastiach krajiny. Po návrate na Slovensko žili z toho istého dôvodu na Slovensku aj v Čechách. V rokoch 1929 – 1931 študovala na Učiteľskom ústave v Martine a následne striedavo pedagogicky pôsobila na Rodinnej odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave. Tu popri zamestnaní navštevuje textilné oddelenie F. Malého na Škole umeleckých remesiel (1935-1936) a v rokoch 1941-1947 pokračuje v štúdiu na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (prof. G. Mallý, M. Schurmann, J. Mudroch), taktiež v Bratislave.
Rozhodujúci pre jej umelecký prejav bol jednoročný študijný pobyt na Akadémii výtvarných umení v Ríme, kde študuje maľbu a grafiku (oddelenie grafiky prof. M. Maccariho). Formuje si vlastný grafický rukopis – tvarovo úsporný, postavený na kontraste veľkých čiernych a bielych plôch s nepresnými obrysmi a na kresbe hrubými až impulzívne vedenými čiarami. Tvarové a kompozičné zjednodušenia a konštruktívny prístup k výstavbe plochy sú však blízke aj jej maliarskemu cíteniu.
Po návrate na Slovensko upozorňuje na seba predovšetkým svojou grafickou tvorbou, ktorej sa venuje ako jedna z prvých žien u nás. V tejto oblasti sa začleňuje do širšieho prúdu mladej slovenskej grafiky, ktorý programovo prepája tradície ľudového drevorezu a ľudového umenia vôbec s moderným grafickým jazykom. Popri ľudovom umení nachádza najsilnejšie inšpiračné zdroje v živote na vidieku a v krajine – zvlášť blízke sú jej rodné Čičmany a neskôr najmä oravská krajina.
Okrem grafiky, olejomaľby a akvarelu sa intenzívne venuje kresbe a tiež textilnej tvorbe. Patrí k prvým umelcom, ktorí koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov reagujú svojimi návrhmi a spoluprácou s gobelínovou manufaktúrou vo Valašskom Meziříčí na stúpajúci záujem o tapisériu. Ku gobelínu časom pripája aj art-protisy.
V roku 1951 zanecháva Matilda Čechová dlhoročnú pedagogickú činnosť a odvtedy až do svojej smrti pôsobí v slobodnom povolaní. Popri svojej umeleckej tvorbe rozvíja už počas svojho pôsobenia na škole aj zberateľskú činnosť v oblasti slovenského ľudového umenia. Jej zbierka ľudového odevu a textilu je súčasťou zbierkového fondu Považského múzea. Oravská galéria v Dolnom Kubíne vlastní z jej zbierok ľudové plastiky, maľby na skle a keramiku. Ako spoluzakladateľka sa Matilda Čechová zaslúžila aj o galériu ľudovej plastiky na Slanickom ostrove na Oravskej priehrade.
text: Zdeno Hogh
foto: archív Považského múzea