Termín slávenia sviatkov Veľkej noci je pohyblivý a závisí od lunárneho cyklu. Veľkonočná nedeľa je prvá nedeľa po splne Mesiaca, ktorý nasleduje po dni jarnej rovnodennosti.
Veľkú noc si pripomínajú Židia i kresťania, pričom pre kresťanov je to najdôležitejší sviatok cirkevného roka, zasvätený zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Kresťanská tradícia svätenia má korene v starožidovskom sviatku Pésach (Pascha).
V tradičnej kultúre sa so sviatkami Veľkej noci spájali zvyky spojené s príchodom jari a začiatkom poľnohospodárskych prác, ktorými sa pre ľudí začínal nový rok.
Mnohé zložky obyčajov majú pôvod ešte v pohanských agrárnych kultoch. Kresťanstvo prevzalo viaceré rituálne prvky, napríklad svätenie zelene, pôdy, vody, rituálnu funkcia ohňa, či svätenie jedál. Týmto všetkým sa malo zabezpečiť jediné – existencia ľudí v ďalšom období. Želanému cieľu zodpovedali prostriedky, pomocou ktorých ich chceli ľudia dosiahnuť. Patrili medzi ne zelené ratolesti, voda, oheň, vajíčko a obradové jedlá.
Zelené ratolesti symbolizovali prebúdzajúcu sa prírodu. Vo veľkonočnom období ich nachádzame vo forme bahniatok, ozdobených halúzok, takzvaných letečiek či vo forme veľkonočných korbáčov.
Voda je prostriedkom očisty človeka. Aby obrady priniesli žiadaný výsledok, ľudia sa počas veľkonočného týždňa dôkladne umývali a čistili aj obydlie, zariadenie a predmety, ktoré používali v domácnosti a tiež zvieratá.
Oheň mal magicko-očistnú funkciu a používal sa na zaháňanie zlých síl.
Vajíčko je najznámejší symbol plodnosti a obnovy života. Vo veľkonočnom období ho nachádzame ako súčasť obradových jedál či vo forme kraslíc.
Samotné obradové jedlá sú pripravované najmä zo „zeleného“ (štiav, žihľava, šalát a špenát), z vajíčok (praženica, baba, žltá hrudka), ale sú to aj koláče a pečivá rôznych tvarov (baránok, paska, judášky) či mäsité jedlá.
SVIATKY VEĽKEJ NOCI
Zelený štvrtok
V cirkevnom kalendári je Zelený štvrtok chápaný ako spomienka na slávenie poslednej večere Ježiša a dvanástich apoštolov. Počas omše sa zaviazali zvony a až do Bielej soboty sa namiesto nich používali rapkáče. Niekde chodili s nimi po dedine malí chlapci, a tak hlukom zaháňali zlé sily.
V tento deň sa tradične konal prvý výhon dobytka na pašu. Nesmeli sa vykonávať niektoré ženské práce a ani pracovať so zemou. Naopak, termín Zeleného štvrtka bol vhodný na siatie a sadenie niektorých plodín (mak, hrach, bôb, zamiaky). Gazdiné mali v tento deň poumývať všetok riad, ktorý v domácnosti používali.
Známe je umývanie sa v potoku, vždy pred východom Slnka. Človeku malo priniesť zdravie, krásu, silu a verilo sa, že pôsobí aj ako prevencia voči kožným chorobám (ekzémom, svrabu). Mládenci brodili na potoku i kone – tzv. brodky.
Chlapcom na Zelený štvrtok strihali vlasy, aby ich mali pekné, husté a aby im skoro nešediveli.
Rozšíreným zvykom bolo aj nosenie mravcov do domu. Zvyk je známy takmer z celého územia Slovenska. Podľa regiónov ho praktizovali buď na Zelený štvrtok alebo Veľký piatok. Mravce znamenajú mnohosť, a tak obsypanie domu mravcami malo priniesť domácim veľa hostí, dievčatám veľa nápadníkov, gazdinej veľa hydiny a mnoho znesených vajec.
Veľký piatok je smútočný deň veľkonočného týždňa, kedy sa slávi ukrižovanie Ježiša Krista. V ľudovej kultúre sa v tento deň konali obyčaje, ktoré nadväzovali na obyčaje Zeleného štvrtka (umývanie sa v potoku, brodky).
Tento deň bol vhodný pre prvé dojenie oviec, zastrihovanie vlastníckych znakov na ušiach oviec, česanie vlasov pod vŕbou alebo topoľom, aby boli dlhé a pekné.
Na veľký pôst sa nechodilo ani na vohľady.
Biela sobota je cirkevným sviatkom a smútočným dňom. Názov dostala podľa bielej farby rúcha, ktoré sa v tento deň odovzdáva dospelým, ktorí sa obrátili na kresťanskú vieru. Katechumeni, ako sa im hovorí, prijímajú na Bielu sobotu hneď tri sviatosti – krst, prvé sväté prijímanie aj birmovku.
Cirkevné obrady sa na Bielu sobotu začínali až po zotmení. Dôležitým úkonom bolo rozväzovanie zvonov a príprava na oslavu zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Pred kostolom sa pálil oheň, kde sa spaľovali zvyšky posvätných predmetov – starého paškálu a oleja. Oheň bol posvätený kňazom a zapaľovala sa ním nová hlavná sviečka paškál.
Uhlíkom z pahreby kedysi ľudia pripisovali magické vlastnosti, dokázali vraj ochrániť dom pred požiarom a dávali sa aj na polia.
Bohatú úrodu ovocia malo zabezpečiť trasenie stromov.
Pripravovali sa obradové jedlá, ktoré sa na druhý deň svätili.
Veľkonočná nedeľa
Je vyvrcholením veľkonočného týždňa, kedy sa oslavuje zmŕtvychvstanie Krista. V mnohých oblastiach Slovenska sa v tento deň zvyknú v kostole svätiť jedlá – šunka, klobása, huspenina, pečivo, maslo, vajíčka, syr, soľ a iné suroviny. Mimoriadny význam sa pripisoval návratu z bohoslužby. Úroda vraj dozrela ako prvému tomu, kto pribehol prvý domov. Tiež mal podľa povery skončiť ako prvý s prácami na poli. Posvätené vajíčka, pečivo i mäso niekde nosili ľudia na hroby zosnulých príbuzných.
Pamätali však aj na úrodu. V tento deň išli do poľa, po zasiatom obilí kotúľali okrúhly koláč, rozhodili tam škrupiny z vajíčok a zapichli posvätené bahniatka, aby bola úroda chránená pred búrkou a krupobitím.
Veľkonočný pondelok
Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy najmä šibaním a olievaním dievčat. Dnes sú tieto zvyky známe azda v každej obci Slovenska, no ešte do polovice 20. storočia tomu tak nebolo. Obe formy poznali na juhozápadnom Slovensku, pre západné Slovensko bolo typickejšie viac šibanie, kým pre východné Slovensko bolo charakteristickejšie kúpanie. Kúpačky a šibačky začínali kedysi hneď po polnoci alebo skoro ráno. Skupinky mládencov chodili po dedine a navštevovali domy, kde mali dospelé dievčatá. Tie sa dávali šibať, lebo sa verilo, že im to zabezpečí krásu a zdravie. Chlapcom za odmenu ponúkli vajíčka, koláče, víno alebo pálenku. Surové vajíčka boli odmenou dospelej mládeže a symbolizovali plodnosť. Večer usporiadali mládenci zábavu, na ktorú pozvali aj dospelé dievčatá. Menší chlapci chodili na šibačku doobeda a odmenou im boli kraslice a cukrovinky, v súčasnosti sú to čokoládové vajíčka aj peniaze.
Šibanie a olievanie, kedysi významné magické úkony, pretrvali a uskutočňujú sa dodnes. No dnes je zvýrazňovaná viac ich funkcia kolektívnej zábavy. Realizujú sa prevažne v kruhu rodiny a príbuzenstva a to nielen na dedinách, ale i v mestách.
Text: Adriana Bárdyová
Foto: Archív PMZA
