Predmetom mesiaca september je Iason so zlatým rúnom

Predmetom mesiaca september je bronzová plastika Iason so zlatým rúnom zo zbierok múzea. Po veľkej obľube drobných figurálnych bronzov počas celého staroveku sa priaznivé zázemie pre ich „znovuzrodenie“ formuje až v kultúrnej atmosfére talianskej renesančnej spoločnosti, ktorá sa, dôslednejšie než predtým, obracia k antickému dedičstvu. Sochári či zlatníci v ňom nachádzajú vzor pre dokonalé stvárnenie ľudského tela a príbehom zo starého a nového zákona „konkuruje“ grécka mytológia. Vlastniť malú bronzovú figúrku urobenú „na spôsob antickej sochy“ je vecou spoločenskej prestíže, potvrdením lepšieho spoločenského statusu. Túžia po nej tak šľachtici ako aj učenci a záujem o ňu sa ešte v tomto období rozširuje aj do krajín na sever od Talianska. V nasledujúcich storočiach sa stáva v „lepších kruhoch“ pomerne samozrejmou súčasťou kultúry bývania.

Takéto práce neraz vznikali ako zmenšené kópie alebo variácie známych antických i súdobých antikizujúcich diel a inšpiratívne mohli pôsobiť aj bežnejšie samostatné grafiky či ilustrácie k mytologickým príbehom. V našom konkrétnom prípade nie je bez zaujímavosti ani príbuznosť s postavou Iasona z figurálnej výzdoby exkluzívnych rímsových hodín vyrobených v skromnom počte slávnou parížskou dielňou Pierra-François Feuchèra niekedy medzi rokmi 1810 – 1820. Zachytáva časovo skorší moment tej istej udalosti, v ktorom sa takmer identicky poňatá figúra hrdinu naťahuje za zlatým rúnom prehodeným cez konár stromu. Aj keď autora našej plastiky ani predlohu, ak existovala, nepoznáme, predpokladáme, že je tiež francúzskej proveniencie a pochádza z početnejšej edície (rovnaký odliatok môžeme nájsť napríklad v ponuke istého talianskeho starožitníctva) odliatej v období Napoleonovej vlády, kedy v umení dominuje móda okázalej jednoduchosti a pripomienok veľkých víťazstiev a hrdinských činov.

Výjavom s Iasonom poskytoval už v staroveku inšpiráciu starogrécky mytologický príbeh o Argonautoch popisujúci dobrodružnú výpravu hrdinu a jeho druhov na lodi Argo za zlatým rúnom. Napriek jeho rôznym variáciám sa dozvieme, že zlaté rúno pochádzalo z lietajúceho barana, ktorý mal zachrániť kráľovské deti Frixa a Hellu pred zlou macochou. Útek však prežil len Frixos a keď ho v Kolchide prichýli kráľ Aietes, z vďačnosti obetuje barana a daruje mu jeho zlaté rúno. Pretože podľa veštby rúno zaisťovalo svojmu držiteľovi moc, kráľ  ho nechal zavesiť na rozložitý dub v posvätnom háji a strážiť večne bdejúcim drakom. Jeho získaním poveril neskôr Pelias, kráľ Iolku v Tesálii, svojho synovca Iasona s prísľubom, že mu po úspešnom návrate z Kolchidy odovzdá moc nad mestom, ktorú v minulosti zobral jeho otcovi. No aj vlastník rúna, kráľ Aietes, podmieňuje jeho odovzdanie splnením úlohy. Iason musí zapriahnuť dvoch zúrivých býkov vyzbrojených kovovými kopytami a chrliacich oheň, poorať s nimi pole, zasiať dračie zuby a pozabíjať bojovníkov, ktorí z nich vyklíčia. Úloha iste nesplniteľná, nebyť kráľovej dcéry Medei, ktorá sa do hrdinu z Iolku zamilovala. Obdarená čarodejníckymi schopnosťami zvrátila očakávaný neúspech a keď otec nedodrží sľub, uspí napokon aj obávaného draka. Spoločne získavajú rúno a utekajú z posvätného hája na loď Argo.

Hoci je Iason často zobrazovaný ako „hrdina hrdinov“ – a v tomto ponímaní mohol imponovať aj dobe Napoleonových vojenských víťazstiev – rovnako legitímne ho môžeme interpretovať ako antihrdinu, za ktorého úspechmi stoja viac než jeho um, odvaha a sila, čarodejnícke schopnosti, prefíkanosť a priam patologická obetavosť zamilovanej Medei, privádzajúca ju až k páchaniu zločinov v jeho prospech. Bronzová plastika zo zbierkového fondu Považského múzea však napriek všetkému zachytáva moment, keď si Iason hrdo odnáša vytúžené zlaté rúno a v pravej ruke zviera dýku alebo meč (našej soške už chýba) čím naznačuje víťazný súboj s drakom. Ukazuje ho ako motivujúceho hrdinu, hodného obdivu, úcty aj napodobenia a symbolizuje dosiahnutie nedosiahnuteľného. No jednako Iason moc nad Iolkom nezískal. Príbeh má ešte svoje pokračovanie v niektorých nadväzujúcich spracovaniach a tragické vyústenie, za ktorým opäť stojí Iasonova osudová žena – Medea – tento raz ohrdnutá, sklamaná a pomstychtivá. Dosť nejednoznačný hrdina – nehrdina nakoniec zomiera ako zlomený človek pod troskami, medzičasom zvetranej, lode Argo. V súvislosti s jeho oslavnými zobrazeniami je azda zaujímavé, že z literárnych prameňov napokon vyznieva skôr ako symbol márnivej ľudskej túžby získať a vlastniť niečo nedosiahnuteľné. Prezentované malé dielko je tak zároveň jedným z nespočetných príkladov ako sa východiskový motív variuje v závislosti od autorských interpretácií podmienených tiež dobovými kultúrno-spoločenskými a prípadne i politickými požiadavkami.

Zbierkový predmet môžu návštevníci vidieť v infopulte Budatínskeho hradu od 6. do 30. septembra počas otváracích hodín.

 

Mgr. Zdeno Hogh – historik umenia

 

 

 

 

 

 

 

 

Scroll to Top