Suňogovci z Jasenice a Budatína (1. časť)
Suňogovci (Suneg, Szunyogh) pochádzajú pôvodne z Abova. Ich prvý majetkový zisk na Hornom Považí je doložený svedectvom nitrianskeho biskupa a župana Michala zo 6. júna 1394, v ktorom sa hovorí o predaji jasenického šoltýstva podžupanovi v Abovskej stolici Mikulášovi Suňogovi a jeho synom Michalovi, Štefanovi, Jánovi a Ladislavovi za 50 hrivien strieborných denárov. Prvý z potomkov Mikuláša Suňoga, ktorý začal používať prídomok z Jasenice bol Matej. V roku 1458 sa spomína ako zástupca panovníka (homo regius) a neskôr ako majiteľ blízkeho, či susedného majetku (commes taneus, vicinus). Matej mal dvoch synov, Bartolomeja a Gašpara, s ktorými v roku 1487 získal od panovníka Mateja Korvína (1458 ‒ 1490) donáciu na majetky Sverepec a Visolaje.
Svoj prídomok Suňogovci rozšírili o Budatín, keď Gašpar Suňog (zakl. budatínskej línie) získal majetkové práva na budatínske majetky a majetky v Marikovskej doline od Juraja III. z Hatného v roku 1504. V roku 1507 od neho získal formou zálohu Budatínske panstvo. Na základe svedectva Turčianskeho konventu o tejto transakcii nariadil panovník uvedenie Gašpara Suňoga, jeho manželky Alžbety a ich synov Krištofa, Mojžiša a Ladislava (⁕1495) do jeho držby, ktoré sa uskutočnilo 17. februára 1508. Po smrti Juraja III. v roku 1510 tieto dve uvedené skutočnosti potvrdzovali majetkové právo Suňogovcov na Budatínske panstvo až do roku 1580, kedy naň získali riadnu donáciu od panovníka.
Suňogovci to však od začiatku nemali ľahké, museli totiž svoj nárok na získané majetky brániť pred rodom Podmanických (od roku 1466 užíval záloh. majetky v Marikovskej doline) a rodom z Korlátky (dedičný nárok ‒ Žigmund z Hatného mal za manželku Žofiu z Korlátky), ktorí sa tiež označovali za vlastníkov majetkov Hatňanskovcov. Na základe vzájomnej dohody, ktorá sa uskutočnila 17. augusta 1510 o vysporiadaní všetkých otázok súvisiacich s odúmrťou a vzájomných vyplateniach, si vlastníctvo Budatínskeho panstva Suňogovci udržali.
Gašpar Suňog zomrel v roku 1520. Jeho brat Bartolomej neoprávnene požadoval deľbu všetkých jeho majetkov v roku 1521, aj budatínskych, na ktoré nemal žiadny nárok. Nárok mal len na dedičné, alebo s bratom spoločne nadobudnuté majetky. Keď neuspel v rámci rodinnej dohody, obrátil sa na súd. Spor s jeho synovcami trval až do roku 1549, kedy sa súdne rozhodnutia priklonili na stranu Gašparových synov. Bartolomej nakoniec zostal bývať v Jasenici, kde vznikla zemianska (jasenická) línia rodu.
V tom istom období získal Budatín rod Podmanických. Po bitke pri Moháči v roku 1526 a v dobe politického rozkolu, sa bratia Ján († 1545) a Rafael Podmanickí postavili na stranu Jána Zápoľského a postupným zaberaním cudzích majetkov sa stali prakticky neobmedzenými pánmi v prostredí Trenčianskej stolice. So súhlasom Mojžiša Suňoga († medzi rokmi 1552 ‒ 1554) v roku 1534 obsadili Budatín, ktorý bol v čase nepokojov rozborený. Podmanickí hrad opravili, opevnili, posilnili posádkou a vykonávali z neho ozbrojené vojenské výpravy proti stúpencom Ferdinanda I. Habsburského a proti banským mestám. V roku 1548 však Ladislav Suňog začal požadovať od panovníka Ferdinanda I. svoju polovicu Budatína, ktorú mu v roku 1549 na príkaz panovníka musel Rafael Podmanický vrátiť. Aj keď oficiálne Budatínske panstvo patrilo obom bratom Suňogovcom.
Po vrátení Budatína Suňogovci uskutočnili na hrade rozsiahlu renesančnú prestavbu. Počas nej veža prešla čiastočnou adaptáciou ‒ pece nahradili otvorené kozuby a staré gotické okná nahradili renesančné ostenia ukončené rímsami. Pre zvýšenie komfortu bývania bola k východnej strane obytnej veže pristavaná trojpodlažná obytná stavba, ktorej miestnosti boli zaklenuté valenými klenbami. K nej boli neskôr pristavané menšie prízemné stavby pri severnom a západnom opevnení. Počas prác došlo aj k zabezpečeniu stability hradby. Vznikla nová prístupová cesta do hradu z východnej strany. Renesančnú prestavbu dodnes dokumentuje nápis na kozube na 1. poschodí veže IGNIS ET ARS SUPLEANT NATURE DEFECTUM 1551.
Keďže Ladislav Suňog mal len dve dcéry, majetky zdedili Mojžišovi synovia Ján II. (⁕1541 ‒ †1593), Mojžiš II., Juraj (†1578) a Rafael. O tom, ako veľké bolo Budatínske panstvo v roku 1572 hovorí jeho čiastkový urbár, ktorý je najstarším známym prameňom pre kysucké územie a je písaný v slovenskom jazyku. Panstvo sa skladalo z 23 dedín: (Kysucké) Nové Mesto, (Kysucký) Lieskovec, Dubie, Horná Rudina (Rudina), Dolná Rudina (Rudinka), Brodno, Svederník, Veľká Divina, Chlmec, Zádubnie, Vranie, Divinka, Radolie, (Lietavská) Závadka, Nesluša, Čadca, Povina, (Budatínska) Lehota, Budatín, Nové, Lopušná, Visolaje a Sverepec.
V roku 1580 cisár Rudolf II. (1572 – 1608) udelil donáciu na Budatínske panstvo Jánovi II., Mojžišovi III. (syn Juraja) a Štefanovi (syn Jána II.), ktorou Suňogovci získali tieto majetky.
„…hrad Budatín spolu s mýtom a majerom celé mestečko Nové Mesto nad Kysucou spolu s mýtom, ktoré tu je, ako aj celé obce Zádubnie, Brodno, Vranie, Horná Rudina spolu so šľachtickou kúriou, Nižná Rudina s majermi a kúriami sa tu nachádzajúcimi, Radoľa s kúriou, Nesluša, Lopušne inak Kozlovice pod horou Vreteň, Lieskovec, Ochodnica, Dunajov, Čadca, Chlmec, Svederník s kúriou a majerom, Divina Višná alebo Horná, Brezové, Rovné, Visolaje s kúriou a majerom, Svederník, Zavadka s kúriou a majerom, Divinka Nižná, alebo Dolná.“
Z rodu Suňogovcov sa tak stal vplyvný rod, ktorý viedol hraničné a majetkové spory so susednými rodmi, Tešínskym kniežactvom a dokonca aj s mestom Žilina kvôli vyberaniu mýta a údržby mosta cez Váh. Na konci 16. stor. sa suňogovská budatínska línia rodu rozdelila na dve vetvy, na sliezsku (zakl. bol Ján II., ktorý v roku 1592 kúpil sliezske panstvo Bilsko za 80 000 toliarov od rodiny Schaffgotsch) a (uhorskú) trenčiansku (zakl. bol Juraj). V roku 1588 Ján II. získal od panovníka Rudolfa II. barónsky titul, ktorý bol neskôr v roku 1604 potvrdený aj jeho synovcovi Mojžišovi III (†1622). Pri získaní barónskeho titulu boli dôležité okrem vojenských zásluh v 16. stor. aj kontakty na kráľovskom dvore. Teda jedným s dôvodov udelenia titulu Suňogovcom bolo dvorské príbuzenstvo s bývalým dvorským vicekancelárom Jánom Listim (Mojžišova matka bola Žofia Listiová) a ďalej vzdelanosť a značné uhorské a sliezske majetky.
⁕ Podoba barónskeho erbu sa od zemianskeho erbu jasenickej línie veľmi nelíšila. Hlavným znamením na štíte zostáva naďalej rytier na koni na pažiti so zástavou na pravom pleci. Klenot tvorí ľalia.
Ukážkou je erb Mojžiša III. Suňoga, ktorý sa nachádza na prvej pečati z roku 1606. Pečať je najstarším známym heraldickými prameňom trenčianskej vetvy rodu. Pečať má v štyroch rohoch iniciálky MO SZV . D . P . (Moyzis Szunegh de Pudetin). Znamenie na štíte predstavuje rytiera na koni na pažiti so zástavou na pravom pleci. Klenot tvorí ľalia.
Prof. Novák uvádza ešte Mojžišovu druhú pečať z roku 1606, na ktorej je už erb odlišný. Tieto odlišnosti sa objavujú u Suňogovcov aj v neskoršom období, buď v podobe deleného štítu, v počte hviezdičiek, alebo inej farby figúry. Pečať obsahuje kruhopis MOSES SZVNYOGH DE IESSEN(I)TZA L/iber/B/aro/ IN BVDEETS. Štít erbu je delený. V hornej polovici je opäť rytier na koni so zástavou na pravom pleci a pole je posiate hviezdičkami. Dolná polovica štítu je päťkrát delená. Klenotom štítu je ľalia.
Tento druhý barónsky erb je vyobrazený vo farbe v súvekej zbierke Štefana Jesenského. Horná polovica štítu je červená, hviezdičky sú zlaté a rytier so zástavou je biely. V opise je uvedené, že rytier v ľavej ruke drží oválny zelený štít a kôň má krk prestrelený zlatým šípom. Autor opisu uvádza, že na zástave a na štíte rytiera bola figúra v podobe osi (maď. szúnyog). Prof. Novák však hovorí o ľalii, ktorá sa automaticky dostala do klenotu a pravdepodobne bola aj pôvodným erbom Suňogovcov. Zástava neobsahuje žiadnu figúru na pečati z roku 1606. V dolnom poli sa strieda zelená a zlatá farba. Ľalia v klenote je biela a prikrývadlá sú strieborno-červené a zlato-zelené.
Budatínsky hrad. Podoba okolo roku 1550 v mierke 1 : 72. Autor modelu P. Šimko, 2019. (Expozícia Budatínskeho hradu)
Kozub na 1. poschodí veže s nápisom z roku 1551. (Zdroj: foto autorka textu)
Prvá pečať Mojžiša III. Suňoga z roku 1606. (Zdroj: NOVÁK, Rodové erby, Tab. 2/8)
Farebná rekonštrukcia barónskeho erbu z pečate Gašpara III. Suňoga z roku 1655 podľa blazónu v zbierke Štefana Jesenského. (Zdroj: FEDERMAYER, Lexikón. str. 328)
Text: Mgr. Darina Bellovičová, historička Považského múzea
Použitá literatúra
BEDNÁR, P. et al.: Prestavby hradu za Suňogovcov z pohľadu najnovších výskumov. In BEDNÁR, P. – STANEKOVÁ, Z. – ŠIMKO, P. (eds): Budatínsky hrad. Žilina: Považské múzeum, 2019.
FEDERMAYER, F.: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I. Trenčianska stolica. Bratislava: Hajko & Hajková, 2000.
MARTINICKÝ, M.: Jasenica v písomných prameňoch z rokov 1269 – 1526. In PEKAR, R.: Jasenica v premenách času. Jasenica: Obec Jasenica, 2019.
MARTINICKÝ, M.: Dolná Mariková v stredovekých písomných prameňoch. In ŠUJAK, P. ‒ RÁGULOVÁ, P.: Dolná Mariková 1321 ‒ 2021. Dolná Mariková: Obec Dolná Mariková, 2021.
NOVÁK, J.: Rodové erby na Slovensku I. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1980.
PÁLFFY, G.: Baróni a magnáti v Uhorskom kráľovstve v 16. storočí. In Forum Historiae, roč. 4, č, 2, 2012.
PARÁČOVÁ, A.: Suňogovci z Jasenice a Budatína. In PINDUR, D. – TURÓCI, M. a kol.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Kysucké múzeum v Čadci; Muzeum Těšínska; Považské múzeum v Žiline, 2012.
VELIČKA, D.: Urbár Budatínskeho panstva z roku 1572. In Slovenská archivistika, roč. 47, č. 2, 2012.