Považské múzeum v Žiline a autor vás pozývajú na výstavu: Vlado Bača – Ľudia a krajina spod Rozsutca.

Výstava je prístupná verejnosti v Kaplnke Budatínskeho hradu od 25. septembra do 31. októbra 2017 v dňoch utorok až nedeľa od 9.00 do 17.00 hod.

Súčasťou podujatia Budatínsky rínok, v sobotu 21. októbra 2017, bude v priestoroch kaplnky Budatínskeho hradu beseda s autorom, na ktorú Vás srdečne pozývame.

SPLATENÝ DLH

         Každý nosíme v sebe blízky kraj, ľudí v ňom. Dostali sme ho ako dar, usídlil sa v nás ako obraz a ľudský príbeh. Môže ostať naším najvnútornejším tajomstvom, až sa napokon vytratí s nami. Ale môžeme mať aj šťastie a v istom období nášho života pocítime potrebu zaznamenať si niečo z neho, vyjadriť sa o ňom. Najskôr pre seba, pre vlastné potešenie.

         Po časovom odstupe príde niečo ako neodolateľné nutkanie podeliť sa s inými. Zverejniť svoje osobné poďakovanie za to, čo sme v kraji získali, ako poctu ľuďom, ktorí ma v ňom neodolateľne priťahovali. Na tomto cykle som intenzívne robil zo štyri roky. Potom prišla dvadsať rokov dlhá pauza. Prišlo to náhle, neodolateľne.  Cítil som potrebu vypovedať za seba. Čo ja cítim ku krajine a k jej ľuďom. Bolo to o uhrančivej predstave ešte pred stlačením spúšte na fotoaparáte, ako predstavu čo najlepšie uchopiť, zachytiť na celuloid filmu a z neho dostať na fotografiu. Všímal som si  krajinu 

v  panorámach aj v detailoch. Nachádzal som jej silný vnútorný rytmus i na zdanlivo jednoduchých,  no nikdy nie jednotvárnych plochách.  Dokiaľ sa výsledný efekt nepriblížil k mojej predstave, dovtedy som nebol spokojný .

        Osobitne ma zaujímali ľudia v krajine. Krásne portréty, obrazy vrchárov, žien. Fotil som ich v ich prirodzenom prostredí, v každej tvári boli silné životné príbehy. Hovoria aj za mnohých iných, čo žili v tomto prostredí. Chcem im aspoň takto vyjadriť svoj osobný pocit vďaky. Ak by som mal zo všetkých fotografií vybrať jednu nezabudnuteľnú postavu, tak je to Žena s kosou.

      Vznikla veľmi jednoducho. Viezol som sa na jeseň autom z Terchovej na Zázrivú, a zrazu som v poli pod Rovnou horou zbadal postavu vychádzajúcu z rannej jesennej hmly. Pripadala mi ako smrť. Urobil som asi desať záberov. Je v nich život, a je v nich aj smrť. Samozrejme, fotografovanie nie je vôbec iba o náhode, ale ani ňou sa  nesmie pohŕdať. Je to ako so šťastím. Prejde pomimo, a už sa nikdy neobjaví.

        Predstavenie svojich fotografií o ľuďoch a krajine v ktorej žili preto vnímam ako osobné splatenie dlhu svojho života. Teraz viem, že sa k tejto téme už nikdy nevrátim. Mám ďalšie témy, o ktorých dlhšie rozmýšľam. Začal som na nich pracovať, no nemôžem v nich pokračovať naplno pred uzavretím tejto svojej tvorivej kapitoly.

Vlado Bača, QEP

Facebooktwittergoogle_plusmail