Jedným z najstarších dopravných prostriedkov, nepriamo doložených na území Slovenska už v praveku, bol voz. Z obdobia okolo roku 3500 pred naším letopočtom pochádza najstaršie plastické vyobrazenie voza na Slovensku. Ide o nález hlinenej urny z Radošiny. Z neskorších období doby bronzovej pochádzajú nálezy z Veľkých Raškoviec a Nižnej Myšle. V tomto období sa určite používali dvojkolesové vozy, taligy, ale aj štvorkolesové vozy.

Základ voza tvorila náprava s ojom. Ak sa spojili dve nápravy pomocou žrde, rázvory, vznikol štvorkolesový voz. Na základ sa naložila nadstavba, teda klanice, rebriny, dosky, prútený kôš alebo sud, podľa toho aký materiál sa prepravoval. Na oje sa pripevnil zvierací postroj, jarmo pre voly a kravy, alebo chomút pre koňa. Súčasťou voza bola tiež brzda, lampáš či skrinka na náradie a kolomaž, zvaná lada. Ako záprahové zvieratá sa najviac využíval u sedliakov hovädzí dobytok, kupecké vozy či šľachtické cestovné vozy ťahali kone. Na Slovensku boli už v stredoveku známe diaľkové kupecké vozy rôznych typov, a to veľké i menšie.

V Uhorsku bol na konci 15. storočia vynájdený tzv. uhorský voz. Keďže jeho pôvod sa odvodzuje od maďarskej obce Kocs, nachádzajúcej sa južne od Komárna, dal svetu názov koč. Avšak stále to bol voz, lebo mal karosériu pevne osadenú na podvozok. Bol ľahký a pružný, pružnosť karosérie zaručovalo použitie nosných súčiastok z vhodne zvoleného druhu dreva. Karoséria mohla byť z prútia alebo z dreva potiahnutého kožou.

V západnej Európe sa však na sklonku stredoveku rozšíril ťažký koč, takzvaný hintov. Ten mal kabínu spočiatku zavesenú na remeňoch alebo reťaziach, neskôr bol odpružený listovými perami. Poznáme ho ako landauer, berlinu, polberlinu či Viktóriu, ktoré prišli v 17. storočí i do Uhorska. Aj uhorský voz sa postupne premenil na ľahkú odpruženú bričku. Postupne sa používalo množstvo rôznorodých kočov a najväčšia továreň, ktorá ich vyrábala na území Slovenska, bola Marschallova továreň v Bratislave.

Najväčšími a najťažšími kočmi boli omnibusy či dostavníky a pohrebné koče. Práve tie boli kvôli zdobeniu aj najdrahšie. Vystavený pohrebný koč bol vyrobený na konci 19. storočia, v období secesie. Estetiku mu dodávajú drevené plastické ornamentálne ozdoby vrátanie sôch predstavujúcich alegorické postavy, ozdobné prvky na poťahu kozlíka či závesy alebo drapérie. Slúžil na fare v Tešedíkove a následne bol odkúpený Považským múzeom. Pri výrobe bolo potrebné popri bežných remeselníkoch využiť aj viacero špecialistov, ktorí dokázali vyhotoviť nielen konštrukčné, ale aj ozdobné prvky. Na ich výrobe sa podieľali také profesie ako kolári, kováči, rezbári, remenári, či krajčíri. V prípade nášho koča však už išlo o montáž vozidla do finálnej podoby zo zväčša továrensky vyrábaných komponentov. Meno jeho výrobcu nepoznáme, vybrané komponenty boli vyrobené v Rakúsku.