Zima, kedy i napriek globálnej zmene podnebia napadne aj v nižších nadmorských výškach sneh a udrží sa viac dní po sebe, je stále vzácnejším javom. Preto, ak sa už takáto zasnežená perióda predsa len vyskytne, je to jedinečná príležitosť pre každého nadšenca, ktorého zaujíma dianie v prírode, aby poodkryl niektoré z jej tajomstiev a priblížil sa trochu bližšie k pochopeniu niektorých biologických javov.

Prvé, čo každého vnímavého pozorovateľa zaujme pri pobyte v zasneženej krajine, je množstvo stôp v snehu, ktoré tu zanechávajú najrôznejšie druhy živočíchov. Jedná sa najčastejšie o stopové dráhy, kôpky snehu na mieste konzumácie rastlinnej potravy vyhrabanej spod snehovej pokrývky alebo mieste odpočinku (ležovisko), ale tiež stopy značkovacieho a potravného správania (moč, trus, zvyšky po konzumácii potravy), ktoré zvieratá po sebe zanechávajú. Najnápadnejšie sú stopy po cicavcoch a na tie sa pozrieme zblízka.

Stopy cicavcov v snehu prezrádzajú mnohé o ich spôsobe pohybu, vyhľadávaní zdrojov potravy, o druhu konzumovanej potravy, ako aj o niektorých prejavoch správania (denný biorytmus, stratégia šetrenia energiou pri pohybe, prejavy orientačno-pátracieho správania pri vyhľadávaní potravy, prvky obranného a komfortného správania), a v neposlednom rade tiež o dĺžke ich denných presunov, o využívaní konfigurácie terénu, ako aj o výbere najvhodnejšieho biotopu v snahe minimalizovať energetické straty v klimaticky nepriaznivom ročnom období.

Obr. 1. Odtlačky stôp a trus jeleňa lesného

Z odtlačkov stôp v snehu môžeme zistiť nielen o aký druh cicavca ide, ale často aj pohlavie jedinca. Stopy na obr. 1 patrili jeleňovi lesnému (samcovi), ktorý vo svojej stopovej dráhe zanechal pri krátkej zastávke aj trus. Jeho stopa je v porovnaní s laňou (samicou) širšia a má oválny obrys, zatiaľ čo odtlačok stopy lane býva nielen štíhlejší, ale aj viac zahrotený. Pohyboval sa na rozhraní rúbaniska a bukového lesa po zvieracom chodníku (prti), ktorý jelenia zver používa pri svojich denných migráciách pravidelne. Vedie vyvýšenou časťou terénu, aby zver mala dobrý výhľad na otvorené priestranstvo rúbaniska pod sebou, a aby včas dokázala zaregistrovať blížiace sa nebezpečenstvo. Počas chôdze po takejto prti sa miestami zastavuje, aby jej zmyslové orgány (najmä čuch a sluch) mohli podrobne zmapovať okolie. Vtedy často vylučuje moč (urinuje) alebo trus (defekuje), ako to môžeme vidieť aj na fotografii.

Obr. 2. Jelene pomocou čuchu vyhľadávajú a spod snehu vyhrabávajú šťavnaté listy vždyzelenej trávy chlpane lesnej

Podobne, ako sme z odtlačkov stôp jeleňa lesného dokázali určiť pohlavie a niektoré prejavy jeho správania, môžu nám mnohé prezradia tiež stopy po hrabaní jeleňov v snehu o ich potravnom správaní a o tom, akú potravu spod snehu získavajú. Keď som sa pri svojej terénnej pochôdzke dostal na zvážnicu prechádzajúcu smrečinou, vo svahu nad ňou ma zaujali hromady vyhrabaného snehu. Pri ich bližšej obhliadke som podľa odtlačkov stôp zistil, že sa jednalo o viaceré jedince jelenej zveri, ktoré pod vrstvou snehu našli pomocou čuchu energeticky výdatný zdroj potravy – trsy chlpane lesnej – trávy z čeľade sitinovité (obr. 2).  Je to trváca bylina a preto jej listy zostávajú zelené aj počas zimy.

Príroda a jej prírodné zákony nám opäť priniesli potešenie z terénneho výskumu zvierat priamo v ich prirodzenom prostredí. Sledovanie ich stôp v snehom zaviatej krajine nám pomáha lepšie spoznávať ich životné stratégie zamerané na prežitie zimného obdobia v podmienkach strednej Európy. Nabudúce vám prinesieme reportáž z pozorovania priestorovej aktivity a správania srnca lesného počas zimného obdobia v horách Lúčanskej Fatry.

Text a foto: Ladislav Hlôška, zoológ Považského múzea v Žiline

Facebooktwittergoogle_plusmail