Page 40 - muza_2025_01a

Slovákmi, ktorí študovali herectvo na konzervatóriu v Prahe,
vytvorili činoherné združenie nazývané Marška, s ktorým
hosťovali naprieč Slovenskom. Následne začali hrávať
v SND. Keďže chceli, aby v SND boli slovenskí umelci, a aby
sa hralo po slovensky, začal Borodáč postupne režírovať.
Hru Drotár uviedol dvakrát, v rokoch 1926 a 1942. Odstup
šestnástich rokov i Borodáčov osobný a umelecký názorový
posun sa výrazne odrazili na rozdielnom dramaturgicko-režij-
nom stvárnení diela. Inscenáciu z roku 1926 inscenuje ako
formujúci sa režisér. Aj Palárikovu literárnu predlohu oživil
a dôsledne preniesol na javisko bez ďalších zásahov do tex-
tu deja, charakteru či počtu účinkujúcich. Herecké zloženie
tvorili slovenskí aj českí herci. Janko Borodáč bol inšpiro-
vaný poetikou psychologického realizmu ruského divadelní-
ka Konstantina Sergejeviča Stanislavského (1863 – 1938).
Herecká technika vedie herca k tomu, aby sa dokázal vcítiť
do pocitu javiskovej postavy, ktorú stvárňuje, doslova sa ňou
stať. V určitej forme ju používajú študenti herectva na škole
dodnes. S predstavením Drotár tvorcovia hosťovali v Pra-
he a vo Vrútkach. Z Prahy sa nám zachovali aj recenzie od
českých kritikov, ktorí napísali, že vidia potenciál pre budúce
slovenské profesionálne divadlo, aj keď je ešte na čom pra-
covať. Postavu Drotára stvárnil Rudolf Bachlet v alternácii
s Andrejom Bagarom. V dobovej recenzii Karla Engelmůllera
sa zachovala táto správa: „Poznali jsme tedy, že vedle opery
má i činohra slovenského Národního divadla za pomĕrne vel- Obr. 3 / Ondrej Jariabek (Žid Jakub Maušl). Zdroj: Divadelný ústav
mi krátký čas své činnosti všecky předpoklady dalšího zdárne-
ho a radostného vývoje a že je nyní nejen na její umĕlecké
správĕ...“

Čo sa týkalo jeho druhej réžie Drotára z roku 1942, môžeme v roku 1942 a dva týždne od premiéry, nastali prvé transporty
tvrdiť, že bola už omnoho údernejšia. Borodáč sa stal židovských občanov zo Slovenska. Nemožno s istotou tvrdiť,
skúseným režisérom s vyhranenou a nezmenenou poetikou že by Borodáč bol fašista. Nemohol v tom čase vedieť, že
psychologického realizmu. Pôvodný text vo veľkej miere upra- nastanú transporty ani to, čo znamenali koncentračné tábory.
vil. Nepoužíval viaceré inonárodné jazyky, ktoré do svojich Môžeme len usúdiť, že ho pohltila atmosféra doby, ktorá bola
hier zakomponoval Palárik (maďarčina, poľština, čeština), silne nastavená proti Židom. Čomu nasvedčujú aj jednotlivé
ale zmenil ich na nárečia jednotlivých slovenských regiónov. recenzie, v ktorých kritici súhlasne zakomponovali Borodáčo-
Niektoré postavy vyškrtal, keďže pre neho neboli dejotvorné vo spracovanie tejto postavy. V recenzii Palárikov Drotár na
a viacerým poslovenčil mená. Dej sa neodohráva v Pešti, ale scéne Národného divadla sa píše: „Všetky tie živly, škodlivé
v meste na Dunaji. Toto Borodáčovo predstavenie sa stalo slovenskému životu a hatiace rozbeh jeho ducha v minulosti
najkontroverznejším z celej jeho tvorby, a to kvôli interpretácii – maďarizácia, židovstvo a alkohol – podtrháva Palárik doku-
postavy Žida Maušla (Finklštein). Už z čias Palárika bola mentárnym spôsobom. A v tom je práve aktuálnosť tejto hry!“

téma antisemitizmu veľmi výrazná. Žid Maušl bol obchodník
a úžerník, od ktorého si viacerí požičiavali peniaze. V tomto ŠPECIFICKÍ REŽISÉRI
prípade stál láske medzi Zálevským a Ľudmilou, pretože chcel Boli ďalšou skupinkou divadelníkov, ktorí spracovali Palárikov
prezradiť tajomstvo, ktoré by Zálevského zdiskreditovalo. Čo text Drotár. Hovoríme v tomto prípade o Magde Husá-
sa týkalo Borodáčovej interpretácie, posilnil antisemitizmus kovej-Lokvencovej, Romanovi Polákovi a Jánovi Sládečkovi.
a karikatúru tejto postavy tým, že do nej obsadil herca On- Pomenovanie „špecifickí“ používame z toho dôvodu, že
dreja Jariabka, ktorý sa profiloval ako komediálny herec a to pristupovali k spracovaniu slovenskej klasiky odlišným
tvorcovia premietli aj do jeho fyzického vzhľadu. Navyše do spôsobom. Nesnažili sa idealizovať postavy prostredníct-
textu pripísal vetu, ktorú povie Komisár smerom k Maušlovi: vom príbehu, skôr naopak. V deji hľadali súčasné motívy,

40 „...Jakub Finklštein, vy idete se mnú, v méňe zákona dáme ktorými by opísali ich dobu. Často boli kritickí a sústredili sa
vám za vaše podfuky – byt a stravu. S pánem Bohem!“ Ten-
najmä na marazmus spoločnosti, typologizáciu a karikovanie
to krok je veľmi rozporuplný, keďže inscenácia bola uvedená ľudí. Magda Husáková-Lokvencová režírovala Palárikovho