Čičmianska povesť o Turoňovi pochádza z dôb tureckých nájazdov, kedy sa podarilo dedinčanom za pomoci masiek zhotovených z ovčej kože a zvoncov (pripomínajúcich tura – odtiaľ pochádza názov „Turoň”) zahnať poverčivých tureckých útočníkov a zabrániť tak vyrabovaniu a vypáleniu obce. Na základe povesti vznikol fašiangový zvyk – „chodenie s Turoňom”.
AKO TUROŇ ČIČMANY PRED TURKAMI OCHRÁNIL
Osamelá, ale početná skupina tureckých jazdcov sa neďaleko Diviackej Vsi odpojila od hlavného voja Jusup bega a pokračovala hore Ponitrím vyššie do hôr. Za nimi zostávali vylúpené dediny, plač žien a detí odvláčaných nevedno kam. Brali i dobytok, ktorý poslúžil ako potrava vyhladnutým hordám. Napriek pustošeniu a lúpežiam Turkov straty na ľudských životoch v týchto horských oblastiach neboli veľké. Len málokde si trúfali odbočiť do úzkych a hlbokých dolín, ktoré im v horách naháňali strach. Obyvatelia horských osád sa včas poskrývali v tmavých lesoch pod skalnými prevismi a na bačoviskách. Tam až sa Turci neodvážili. Skupina sa odrazila od toku Belanky a zamierila severnejšie do Gápľa. Držala sa pohromade. Ale tak ako južnejšie, ani tu nenarazila na žiadny odpor. Rozliezli sa po dvoroch, poroztvárali dvere na domoch i na maštaliach, no po ľuďoch a dobytku ani stopy. Do ticha prázdnej dediny sa ozývali len úsečné povely v cudzej reči a škrekot vyplašených sliepok, ktoré nechceli dobrovoľne na ražeň. Ba zrejme ani do kotlíkov, ktoré viseli viacerým jazdcom na hruškách sediel.
S malým náskokom pred nimi náhlivo kráčal muž v súkennom odeve a vo vyšívanej čičmianskej košeli. Bol to široko-ďaleko známy podomový obchodník. Len vďaka ich zastaveniu unikol z ich bezprostrednej blízkosti. Zo skaly nad Gápľom zvedavo pozeral na nežiadúcich hostí, naháňajúcich sliepky medzi domy a ploty. Tu už bol v bezpečí. V tejto hore by ho už žiaden Turek nenašiel. „Kdeže sa až sem dohrabali, chamraď jedna bezbožná?… Iste sa neuspokoja s tým, čo našli. Ešte to by tak chýbalo, aby si zmysleli ísť ďalej!” prebehlo mu hlavou.
Zoskočil zo skaly, vytiahol z batôžteka posledný kúsok chleba s kôrkou zo slaninky, dal ju do úst a vykročil popri potôčiku smerom k Čičmanom. Keď sa prehupol cez hrebeň hory, ocitol sa na čerstvo pokošarovanom pasienku. Po lúke sa široko rozpásali biele ovečky, strážené takisto bielymi, huňatými psami. Za chvíľku bol pri košiari, kde sa zvítal s pastiermi. „Áá, Gocman! Tak ako išli obchody? Všetko si predal? Vidím, že ideš naprázdno, tak sa ani pýtať nemusím…” ozval sa jeden z nich.
„Daj pokoj obchodu! Teraz i na kraj lesy.” Treba varovať ľudí v dedine. Dolu v Gápli sú Turci a nie je vylúčené, že ich zvedovia objavia aj našu dedinu…”
„Preboha v Gápli…! Ale veď to za pol hodinu môžu doraziť na koňoch až sem!” preľakol sa druhý.
„Môžu, ale verme, že tu tak rýchlo neprídu. Pozeral som sa na nich. Chystali sa na odpočinok. Naháňali hydinu pomedzi ploty. Potrebujú niečo na ražeň…” To sa ozval aj inak málovravný bača od kotla žinčice: „Hej, chlapi, rýchlo prežeňte ovce za Javorinku! Tam hádam nepotrafia. Kotol vylejte a spracte ho tam dakde do húštia, aby ho tu nenašli…” Schmatol valašku, prehodil cez seba dlhú huňu z ovčinky a rezko vykročil s Gocmanom do dediny. Ako u prvého sa zastavil u richtára. Našli ho pri oprave voza, čo nevydržal pri zvoze sena. „Čo je, čo sa stalo?” privítal ich už v bráne, keď počul náhlivé kroky. „Zle je richtár!” začal Gocman, „Turci dorazili do Gápľa a bojím sa, že každú chvíľu vyšlú hore nad dedinu svojich zvedov. Vieš, čo by to znamenalo?”
„No zbohom! Ešte to nám tak chýba. Turci …! Háveď jedna pohanská! A to zrovna teraz, keď sú chlapi rozlezení po horách a podaktorí ešte na senách …!” zareagoval richtár Hanúsek.
„Dajme vyzvoniť, aspoň upozorníme ľudí, že sa niečo chystá!” Navrhol hneď z príchodu najbližší sused Koterec, inak riadny boženík.
„Ešte že čo! A či ty vieš ako ďaleko počuť hlas zvona? Veď to akoby si ich rovno pozval sem!” ohradil sa richtár.
„Hádam by bolo treba pozháňať chlapov a ozbrojiť ich kosami a sekerami. Lenže, ani na to niet času …“, húta nahlas Koterec.
„Bojím sa aj ja, že toľko času nám Turci nedoprajú! Utekám pred nimi už od Lieštia a viem, čo dokážu. Tí lotri sú schopní všetkého. Ide o vážnu vec…!” dodal a sadol si. „Zapáliť dedinu, znásilňovať ženy a čo krajšie – pobrať vezírovi do háremu. Turci sa nesmú dostať hore na chotár, aby nezbadali, že tu neďaleko je naša dedina!” dodal Gocman.
„Ja by som bol skôr za to, aby sme vymysleli nejakú lesť, fígeľ, ako ich odplašiť!” navrhol bača.
„Fígeľ – nefígeľ, čože tu už narozmýšľaš, keď ti už možno z kopca hľadia do dediny!” zapochyboval richtár. „Ale nápad to nie je na zahodenie!”
„Veru nie je!“ pridal sa Gocman. „Počul som, že Turci sú náramne poverčiví. Do hôr sa odvážia len cez deň, lebo sú vraj presvedčení, že v týchto končinách žijú najrôznejšie zvieratá – potvory, o akých sa im ani nesníva!”
„Chlapi, ja mám nápad, urobme obludu z ovčích koží a tú, keď vystrčíme pred Turkov …”
„Tak tí od smiechu popadajú z koní, nie?” skočil mu do reči boženík. „Len ho nechajte! Dokonči, čo máš na mysli” povzbudil ho bača. „Ide len o to, aby sme naozaj niečo rýchlo vymysleli, ale aj stihli urobiť…!”
„Dobre, dobre, čas uteká, hovor k veci!”
„Jednoducho, mal som na mysli urobiť niečo na podobu býčej hlavy. Viete si predstaviť hlavu a dlhý krk, roztvorenú papuľu s dlhým červeným jazykom a volské rohy? To celé by sa mohlo vypchať slamou.”
„A niesť by sa to mohlo na palici! Alebo, ak sa tej potvore na krk nadšije vrece, môžeš si masku natiahnuť rovno na seba a niesť ju!”
„No ale to by ešte museli byť vystrihnuté dve dierky pre oči, aby si miesto za Turkami nebehal s tou maskou za tvojou svokrou” zažartoval ďalší sused odnaproti, čo bol zvedavý, čo sa to u richtára pečie… Veľmi rýchlo sa zhodli, že tento nápad je najprijateľnejší. Podonášali ovčie kože, zburcovali papučiarov na šitie a za pomoci žien do večera ušili šesť masiek. Ale len štyri mali volské rohy. Viac ich detváky po dedine nezohnali. Masky boli naozaj strach vzbudzujúce. Keď si jeden z mládencov natiahol masku na seba a pokročil s ňou, niektorí radšej ustúpili nabok… Toto čudesné „zviera” bolo samý krk, zo tri metre vysoký, s blýskajúcimi sa očiskami z lesklých gombíkov. Vydaril sa aj jazyk. Červená repa sa ukázala ako spoľahlivé farbivo. Navečer sa bača, Gocman, jeden z honelníkov a traja ďalší dobrovoľníci vydali s maskami na salaš. Predpokladali, že ak Turci pôjdu hore Kohútovou dolinkou, horská cestička ich vyvedie priamo na salaš. Noc prešla pokojne. Ale už na úsvite ich bača budil: „Hore sa, chlapi! Musíme byť skôr nad cestou, ako tí pohani. Ale ešte chvíľku počkajte s tými strašiakmi.” Pozvesoval zo steny koliby zvonce a každému podal dva, aby ich priviazali maskám na krk. Takto vyzbrojení sa dostali na plošinu, odkiaľ bolo dobre vidieť z posledného ohybu z cesty z Gápľa. Bača naposledy prebehol pohľadom po malej družine odvážlivcov a prikazoval: „Keď sa budú blížiť, navlečieme na seba tieto masky. Ale to by samo o sebe nestačilo. Aby u Turkov nevznikli pochybnosti, že ide o živé tvory, musíte pobehovať, vyskakovať a hlavne kričať a revať, čo vám budú hrdlá stačiť!”
„Je to ako v hre o peniaze,” pridal sa Gocman, „hop alebo trop. Alebo sa naľakajú a ujdú, alebo…”
„Alebo nech nám je Boh milostivý…” doplnil ho honelník. Chvíľu čupeli za hustým lieštím, keď začuli od Kohútovej dupot koní.
„Turci! Už idú…” Chlapi sa prekrižovali: „Nech nám Pánboh pomáha!” a natiahli si na seba masky. A vtom to začalo. Do ranného ticha sa zhora začali ozývať akési zvláštne, priam strašidelné zvuky. Prví dvaja hneď pritiahli uzdy koňom a vytasili šable. Ale strach ich schvátil až vtedy, keď sa pozreli tam, odkiaľ tie zvuky prichádzali. Priamo nad nimi, nad cestou pobiehali a poskakovali nevídané a čudesné zvery: rohatá hlava, podobná kravskej, dlhý huňatý krk a z papule im vychádzali strašné revy, z ktorých im na chrbte naskakoval mráz. A každá tá biela a chlpatá potvora mala otvorenú papuľu, akoby už len na nich čakala a rozhodovala sa, koho prvého zožerie! Zalizovala sa červeným jazykom a ešte si pri tom všetkom aj čímsi hrkala a vyzváňala… Hotový pekelný koncert! Podľa veľkosti – výška tak na dvoch chlapov – sa dá predpokladať, že pre takého netvora nemôže byť problém zhltnúť jedného či dvoch chlapov – domýšľali si Turci. No veď viete, že strach má veľké oči. Aj u Turkov. Vyľakaní jazdci pozoskakovali zo splašených koní a pustili sa na vlastných dolu do doliny. Keď vydesení zvedovia dobehli k ostatným prestíhajúc sa jeden pred druhým v popisovaní netvorov, čo ich tam hore čakali, tí v zhone nasadli na kone a uháňali preč. Čím skôr chceli mať za sebou tieto nehostinné a nebezpečné lesy, kde ich za každým ohybom cesty mohlo stretnúť niečo nečakané. Naši hrdinovia vyzliekli zo seba masky a od radosti si zaujúkali a zakrepčili: „Hééj, bača, vyhrali sme! Turci sú preč! Ušli!” kričali od radosti, hoci ešte pred chvíľkou im veru do smiechu nebolo.
„Ty, Gocman, tebe sa iste aj nohy podlomili, keď si zbadal prvého Turka, čo?” zadrel doňho honelník.
„Ale mne? Ja som Turka videl skôr, a takto hľa, ako teba tu, keď si ty ešte o Turkoch ani nepočul!”
„Len ty nič nevrav, ešte aj v tom kriku, čo si spustil, bolo poznať, že si pustil do gatí…” pridal sa bača. „Zato tu Koterec sa nezaprel! Ten reval ako tur! Aj ja som sa bál – z jeho revu aj mne nabehli zimomriavky…!”
„Ako si to povedal? Ako tur? Skôr by som povedal, že ako dáka TUROŇ! Lebo pri jeho ziapaní a revaní by bol aj tur zbledol od závisti”, pridal sa k debate ďalší zo smelcov.
„Chlapi, a viete vy, že sme práve vymysleli meno pre túto Turkov odháňajúcu potvoru? Turoň! No, nie je to výstižné?” ozval sa Gocman.
A tak dostala táto zveropotvora, čo odplašila Turkov od Čičmian, aj svoje poctivé meno, ktoré sa zachovalo doteraz. Turoň prežil stáročia a dožil sa dnešných dní. Stačí prísť do Čičmian na fašiangy a môžete vidieť krojovaný sprievod po dedine. V prostriedku sa hrdo hojdá, vytáča na boky a vyplazuje jazyk červený ako repa – turoň. Ktovie, či by sa ho aj dnes ešte niekto zľakol…?
Povesť je prebratá z publikácie Povesti Trenčianskeho kraja, autor: PaedDr. G. Sádecký, CSc.
