BLOOP
Existujeme v troch skupenstvách. Stekáme ako kvapky po okne. Mrzneme. Visíme
ako cencúle. Odparujeme sa. Putujeme ako oblaky. Padáme ako krúpy. Zaplavujeme
krajinu. Blízko nás aj v nás žijú živočíchy. Vysycháme. Leskneme sa. Odrážame
svetlo. Sme božské. Žijú v nás morské panny, nymfy, rusalky aj bloop.
Skúmajú nás. Odoberajú vzorky a robia vedecké rozbory. Šíria sa o nás aj rôzne
legendy. Jedna hovorí, že sme boli na počiatku len my samy a nad nami stál Boh so
satanom. Vedci tvrdia, že sme súčasťou zárodočnej hmloviny, meteoritov a komét.
Chápeme tieto teórie, ale musíme povedať, že ani my samy nevieme, ako a kedy
sme vznikli. Sme tu už veľmi dlho. Zabudli sme na to. Často mávame déjà vu: v
záblesku premien si spomenieme a znovu zabudneme, kým sme boli. Vieme, kto
sme, ale netušíme, kedy sa to zmení. Je ťažké neustále sa premieňať a zároveň si
pamätať, čím všetkým sme boli a prešli. Baví nás to. Je to ako neustála párty.
Naše vzťahy závisia od teploty. Nie sú izotermické. Keď zovrú, vyparia sa. Keď
zamrznú, stuhnú. Nie je pre nás jednoduché udržiavať ich dlhodobo. Stále dúfame,
že sa to raz zmení.
Sme flexibilné. V poslednom čase musíme byť aj aktivistky. Aktuálne evidujeme
rôzne katastrofy spojené s obdobím pyrocénu. Stúpa nám teplota, topíme sa,
mizneme. Sme na hranici prežitia, búrime sa. Sme hysterické, lebo nás len
využívajú. Musíme prechádzať čističkami, ktoré nám vymazávajú veľkú časť
spomienok, ale našťastie nikdy nie všetky. Keď si predstavíme milióny rokov svojej
existencie, pripadáme si veľmi staré a unavené. Zmyli a odplavili sme už strašne
veľa špiny. Chceli by sme mať menej zodpovednosti, ale nemôžeme sa len tak
vypariť.
Milujeme tlakovú níž. Nevieme, ako dlho tu ešte budeme. Rady oslavujeme. Niekedy
to neodhadneme a spôsobíme katastrofy a smršte. Vtedy s nami prichádza
nešťastie, bolesť a smrť. Ničíme životy, ktoré sme stvorili. Mrzí nás to. Máme veľkú
zodpovednosť. Prepadáme depresii.
Prognózy hovoria, že nás bude čoraz menej. Snažíme sa šetriť kapacity. Na veľmi
suchých miestach nás kondenzujú. Na púšti je nás najmenej, ale aj tak dokážeme
živiť niektoré rastliny. Kaktusy nás vedia využiť aj v malom množstve. Pripadáme si
vzácne.
Keď nás filtrujú a destilujú, necítime sa vo svojej koži. Keď nás mineralizujú, lepšie
sa nám premýšľa. Zažívame príjemný beztiažový stav. Najlepšie sa cítime, keď sme
ako kvapky v mori. Sme slané aj sladké. Páči sa nám slovo čľupnúť, ktoré sa s nami
spája. Neznášame byť zavreté v plastových fľašiach. Niekedy sa stane, že nás niečo
zaskočí a vtedy vytryskneme zo zeme a striekame do veľkej výšky. Dívajú sa na nás
s obdivom. Nechápeme to. Hanbíme sa a je nám teplo. Keď sa konečne cítime
dobre, začnú do nás hádzať kamene, peniaze, alebo odpadky. Je to nepríjemné, ale
nevieme sa brániť; vieme, že príde katastrofa. “Prosíme, prestaňte a vyčistite, čo ste
do nás vypustili a nahádzali!” Potápači a rôzni dobrovoľníci to niekedy robia, ale iba
na miestach, ktoré sú chránené. A čo my ostatné? Nemáme na výber, veľa z toho
sme rozložili, obrástli, alebo skryli na dne v bahne a piesku.
Niekedy sa spojíme a sme všetky spolu. Vtedy sa nás boja. Sme ako zbraň. Naopak,
keď je nás málo, modlia sa, aby nás bolo viac. Vtedy sa občas schovávame veľmi
hlboko alebo ďaleko. Máme tam pokoj. Potrebujeme si oddýchnuť. Relaxujeme.
Doprajeme si termálny wellness.
Keď nám klesá teplota, zamŕzame. Je to zvláštny stav. Nachádzame sa chvíľu v
dvoch skupenstvách. Rady praskáme, je to ako koncert. Keď sa oteplí, tiež sa
meníme. Vieme vtedy byť neviditeľné. Stuhnúť alebo vypariť sa nie je také
jednoduché, ako sa zdá.
Snažíme sa byť čisté a neberieme to na ľahkú váhu. Sme divoké, ale zodpovedné.
Vieme, že nemôžeme len tak zmiznúť na opustený ostrov. Sme neustále v pohybe.
Cirkulujeme. Skúmame počasie a pokúšame sa predvídať, kedy sa premeníme na
búrky, sneženie, mráz, záplavy, tsunami. Predpovede upozorňujú na
nebezpečenstvá, ktoré môžeme spôsobiť. Sme im za to vďačné.
Nie sme si isté tým, čo vidíme a počujeme. Jeden nedefinovateľný podmorský zvuk
bol považovaný za podivného neznámeho tvora, nazvali ho bloop. Že to v
skutočnosti tvor nebol, sme vedeli od začiatku, ale páčil sa nám ten príbeh, tak sme
to nechceli prezradiť.
Zuzana Janečková
Stream
Autor prostredníctvom video záznamu mapuje súčasný stav potoku Vydrica. Sleduje cestu prameňa vyvierajúceho v Malých Karpatoch, ktorý sa po 17 kilometroch vlieva do Dunaja. Dôležitým sa v procese stáva osobná skúsenosť, spoznanie toku v celej dĺžke. Výsledné video túto cestu zaznamenáva, autor svoj pohľad orientuje výhradne na tok, ktorý sa stáva ústredným motívom, hlavným objektom záujmu. Nekonštatujúci, odosobnený pomaly plynúci pohľad je doplnený zvukovou stopou – terénnymi nahrávkami akustických podnetov prostredia. Týmto prepojením sa dostávame ku komplexnejšiemu zobrazeniu nenápadnej, možno nepovšimnutej súčasti lesa a mestského prostredia. Vo vzájomnom prepojení statických záberov a zvukovej vrstvy vzniká akási (pre niekoho možno až) meditatívna, no najmä nepozorovane znepokojujúca situácia. Skaličan ako autor plní rolu tichého sprievodcu, ktorý nepoužíva veľké slová o vplyve ľudskej civilizácie na planétu. Racionálne si vyberá konkrétny modelový príklad toku v aktuálne disfunkčnom stave, ktorý zobrazuje v jeho prirodzene naliehavej podobe. Vodný tok Vydrice sa v súčasnosti žiaľ stáva až ilustratívnym, odstrašujúcim príkladom straty svojej pôvodnej funkcie. Aktuálny výstup tak môžeme pokladať ako snahu o určité rozčírenie hladiny problematiky vodných tokov na Slovensku.
Vzniknutú dokumentáciu spolu s katastrálnou mapou vlastníkov dotknutých pozemkov autor poskytne WWF Slovensko, organizácii podporujúcej ochranu, výskum a obnovu životného prostredia, s ktorými sa v kooperácii bude snažiť dospieť k ďalšiemu zmysluplnému výsledku.
Realizáciu výstavy podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Ján Skaličan