Budatín kráľovským majetkom (1323 – 1424)
Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho (†1321) kráľ Karol I. Róbert už veľmi neveril predkom rodu Balaša (Mikova línia rodu), ktorí boli v čase nepokojov neutrálni a nestáli na jeho strane. Síce im v roku 1321 vrátil majetky a príjmy z nich, ale správu a kontrolu nad nimi si ponechal. Dosadzoval si na hrady vlastných kastelánov. Napríklad pri hrade Varín sa spomína ako kastelán v roku 1323 Alexander z rodu Koscki. Toto neisté postavenie Balašovcov donútilo k odchodu z Horného Považia na panstvá Hont a Novohrad, ktoré získali výmenou s magistrom Dončom. Magister Donč, zvolenský a komárňanský župan a diplomat v službách kráľa Karola I., si touto výmenou v roku 1323 pričlenil Varínske panstvo k svojmu územiu, ktoré sa rozprestieralo na sever od Váhu medzi Kysucou a Oravou. Budatínska opevnená veža zostala, podľa listiny z roku 1323, kde bola zaznamenaná metácia majetku Varín, hraničným bodom spolu s riekou Kysucou. Z toho vyplýva, že stála na samom okraji tohto územia a možno „mimo neho“, čo by vysvetľovalo, že v tomto roku už patrila medzi kráľovské majetky. V druhom rade touto výmenou plán Balašovcov na vznik osobitne spravovaného Budatínskeho panstva, ktoré by vzniklo spojením časti varínskych majetkov a Jačatína, zanikol.
Uhorský kráľ Karol I. Róbert z dynastie Anjou (1301/1309/1310 – 1342) bol pôvodom z Neapolska. Po upevnení svojej moci nad odbojnou šľachtou v Uhorsku sa začal venovať obnove zničenej krajiny. Na jeho hospodárske a ekonomické reformy nadviazal jeho syn Ľudovít I . Veľký (1342 – 1382) Avicitným zákonom, ktorý sa stal neskôr súčasťou korunovačných prísah a s jeho 24 nariadeniami upravoval administratívu v krajine, štruktúru šľachtického vlastníctva, pomery poddaných a posilnil postavenie šľachty voči kráľovi. Za vlády oboch panovníkov nedošlo na území Slovenska k žiadnym väčším vojenským udalostiam, ktoré by znova rozvrátili krajinu. Svojou politikou stabilizovali zahraničnopolitické postavenie Uhorska, čím sa stalo najvýznamnejším európskym štátom.
O tom, kto spravoval Budatín za Anjouovcov, sa zachovalo málo písomných správ. Z nich vieme, že v roku 1336 a 1337 bol kastelánom Budatína Eliáš, syn Matúša z Hoštinej, ktorý bol prvým známym predkom Súľovskovcov zo Súľova. V čase vlády Márie z Anjou (1382 – 1385) v roku 1384 Budatín a iné hrady spravovali Mikuláš a Štefan, synovia Povšu. Boli to kráľovskí župani zo Strečnianskej hradnej župy, ktorá sa rozprestierala približne na území dnešného žilinského okresu.
Opevnená veža Budatína v tomto období naďalej plnila úlohu strážnu a obrannú. Bola mýtnou stanicou (dol. už od roku 1321), kde sa vyberali mýtne poplatky. Časť z výnosu sa používala priamo na udržiavanie ciest, prievozu alebo kompy, zvyšná časť sa odvádzala do kráľovskej pokladnice. Právo výberu mýta a cla bol pôvodne len kráľovský regál, ktorý sa postupne oslabil donáciami výnosu z činnosti jednotlivých mýtnic a vydávaním privilégií pre mestá. V odpise listiny z roku 1381 sa pri zmienke o moste na Váhu pri Budatíne uvádza, že výnosy z mostného mýta sa pôvodne delili na polovicu medzi kráľa a dedičného richtára Žiliny, panovník ale previedol svoj diel na žilinských mešťanov.
Po Anjouovcoch ďalším významným panovníkom bol Žigmund Luxemburský (1387 – 1437), ktorý sa v roku 1387 po dramatických udalostiach v krajine a proti vôli väčšej časti uhorských stavov nechal korunovať za uhorského kráľa. Aj keď splnil formálne náležitosti, aby sa stal uhorským panovníkom, šľachta ho vytrvalo odmietala až do zač. 15. stor. Počas svojej 50 ročnej vlády sa zaslúžil na medzinárodnej úrovni o reformu cirkvi a ríše. Stal sa ako prvý panovník Uhorska cisárom Sv. rímskej ríše (1433) a v Uhorsku roku 1435 zreformoval súdnictvo. Dokázal sa vypracovať na významného európskeho politika.
Jeho prvou manželkou bola dcéra Ľudovíta I. Mária z Anjou. Jeho druhou manželkou (od r. 1405) bola energická Barbora Celjská (okolo ⁕1390 – †1451), ktorá bola jedinou ženou medzi dvadsiatimi tromi zakladateľmi Dračieho rádu. V roku 1419 sa dostala do cisárovej nemilosti pre chýry o jej nevere v Kostnici. Kráľ jej odobral majetok, rozpustil jej sprievod a ju poslal do vyhnanstva do Oradey. Po ich zmierení sa kráľovná Barbora mohla vrátiť na dvor. Žigmund ju štedro odškodnil za stratené majetky. V máji 1424 získala majetky v Trenčianskej a Zvolenskej stolici. O darovaných kráľovských hradoch Súča, Trenčín, Vršatec Považská Bystrica, Hričov, Strečno a Starhrad v Trenčianskej stolici sa zmieňuje listina rakúskeho vojvodu Albrechta a uhorských magnátov z 25. mája 1424. K nim nadobudla aj „akýsi Budatín, ktorého stavby sú zborené, strhnuté a odstránené.“
Nie je známy dôvod poškodenia Budatínskeho hradu. Kráľovná Barbora pravdepodobne nemala záujem opraviť hrad. Jej majetky v Trenčianskej stolici spravovali jej blízki služobníci z neďalekých hradov Hričov, Strečno, Lietava a Starhrad. V tom čase Považie pre Žigmunda Luxemburského plnilo významnú úlohu pri obrane severozápadného pohraničia Uhorského kráľovstva. Svedčí o tom funkcia a titul capitaneus terre fluvii Wagh, teda kapitán Považia. Už v roku 1421, v súvislosti s husitským ohrozením, kráľ vymenoval do tejto funkcie trenčianskeho župana Mikuláša z Perína. Po jeho skone bol kapitánom trenčiansky župan Stibor zo Stiboríc ml.. Obaja menovaní patrili k najbližším dôverníkom kráľa. V rokoch 1429 – 1430 boli v tejto funkcii predstavitelia strednej šľachty, ktorí patrili do okruhu kráľovnej Barbory, trenčianski župani Ladislav Haďmáš a Štefan z Brezovice. Štefan bol kráľovnin pohárnik a familiár. Po roku 1430 sa funkcia už nespomína.
Kráľovná Barbora 6. mája 1435 všetky svoje majetky, ktoré boli spravované z Budatína, darovala pro honore svojmu vernému kapitánovi Ladislavovi z Necpál. Ten ich mohol užívať len v čase vykonávania svojej funkcie.
Vojvoda Albrecht II. Habsburský obvinil Barboru zo sprisahania voči cisárovi a z vlastizrady a 5. decembra 1437 ju dal zatknúť. O štyri dni neskôr zomrel cisár Žigmund Luxemburský. Vojvoda Albrecht sa snažil utajiť jeho smrť do svojej korunovácie za uhor. kráľa (1437 – 1439), ktorú ani zďaleka nemal istú. Kráľovnú prepustil až po niekoľkých mesiacoch po korunovácii, zbavil ju všetkých majetkov a konkrétne vlastníctvo Budatína previedol na Hatňanskovcov z Hatného. Kráľovná po odchode panovníka Albrechta z krajiny v 2. pol. roku 1438 utiekla do Poľska pod ochranu poľského kráľa.
* Uhorskí panovníci v období stredoveku používali vlastné panovnícke erby, ktorými sa identifikovali v rámci svojej krajiny, ale aj navonok k ďalším okolitým štátom. Podobu svojho erbu umiestňovali aj na svoju panovnícku pečať, ktorou potvrdzovali listiny. Arpádovci s obľubou používali ako hlavné erbové znamenie dvojkríž. S príchodom Anjuovcov sa panovnícka heraldika výrazne zmenila. Dvojkríž sa začal vyskytovať prevažne na panovníckych pečatiach.
Karol I. Róbert z Anjou používal štiepený štít, prvé modré pole je posiate zlatými ľaliami a druhé je päťkrát červeno-strieborno delené. Jeho syn Ľudovít I. používal ten istý erb, len polia na ňom boli obsahovo obrátené. Spojenie týchto dvoch erbových znamení vzniklo na Apeninskom polostrove. Princezná Mária Uhorská, dcéra Štefana V. sa vydala za neapolského princa Karola II. a priniesla si so sebou pruhovaný erb svojho otca. Ich syn Karol Martel z Anjou zaradil do svojho erbu erb svojho otca (anjouovské ľalie) a erb svojej matky. V rámci dedičnosti erbu túto erbovú symboliku používali ďalší potomkovia, syn Karol I. a vnuk Ľudovít I. Tak vznikol združený erb anjouovských kráľov. Ľudovít I. Veľký používal na svojom štvrtenom úplnom erbe znaky krajín, ktoré zdedil a získal počas svojej vlády. Na ňom môžeme vidieť v 1. poli erb dynastie Anjouovcov, ďalej v poradí erb Poľska, Uhorska a Dalmácie. Klenotom je medzi dvoma pštrosími perami hlava pštrosa so zlatou korunou, držiaceho v červenom zobáku zlatú podkovu. Tento klenot priniesol do Uhorska Karol I. Róbert.
Žigmund Luxemburský, posledný potomok luxemburskej dynastie nepoužíval svoje rodové znamenie – červeného leva na modro-bielom pruhovanom štíte. Veľmi peknou ukážkou združeného vyobrazenia erbov Žigmunda a jeho dvoch manželiek Márie z Anjou a Barbory Celjskej je drevoryt z nemeckej kroniky z 15. stor. V hornej polovici vyobrazenia sú panovnícke portréty a pod nimi sú ich erby. Zľava je kráľovná Mária – štvrtený erb, kde je v 1. a 4. poli znak Dolného Uhorska (pruhovaný) a v 2 a 3 poli znak Horného Uhorska (dvojkríž na trojvrší). V strede je erb cisára Žigmunda – štiepený erb. V prvom delenom poli je v hornej polovici obrátený lev a v dolnej polovici znak Horného Uhorska. V druhom poli je korunovaný dvojorol. Sprava je kráľovná Barbora – štvrtený erb, kde sú v 1. a 4. modrom poli tri hviezdičky (2, 1) a v 2. a 3. poli sú tri brvná.
Najstaršia zmienka o hrade Budatín v listine z roku 1321. (Zdroj: BEDNÁR, Budatínsky hrad)
Karol Róbert z Anjou (Zdroj: https://historylab.dennikn.sk/this-day-in-history/27-08-1310/)
Druhá panovnícka pečať Ľudovíta I. z roku 1363. (Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Louis_I_of_Hungary#/media/File:Louis_the_Great_big_seal.jpg)
Portréty s erbami Žigmunda Luxemburského, Márie z Anjou a Barbory Celjskej. (Zdroj: GHH)
Text: Mgr. Darina Bellovičová, historička Považského múzea
Použitá literatúra:
BUCHTA, A.: Balašovci a Kysuce do roku 1323. In Zborník Kysuckého múzea v Čadci. Čadca: Kysucké múzeum, 15/2013.
DVOŘÁKOVÁ, D.: Smrť cisára Žigmunda Luxemburského. In Historický časopis, roč. 69, č. 1, 2021.
FIALA, A.: Kráľovná Barbora, rod Celjských a ich erby vo vzťahu k Slovensku. In Genealogicko-heraldický hlas, roč. 5, č. 1, 1995.
FIALA, M. – IZAKOVIČOVÁ, M. – MARSINA, R.: Budatín. In Vlastivedný časopis, roč. 14, č. 3, 1965.
KÓNYA, P. et al.: Dejiny Uhorska. Bratislava: Vydavateľstvo Citadela, 2014.
RÁBIK, V. – LABANC, P. – TIBENSKÝ, M..: Slovenské stredoveké dejiny II. Trnava: Filozofická fakulta TU, 2013.
ŠIMKO, P.: Budatínsky hrad na križovatke ciest. In BEDNÁR, P. – STANEKOVÁ, Z. – ŠIMKO, P. (eds): Budatínsky hrad. Žilina: Považské múzeum, 2019.
VRTEĽ, L.: Osem storočí heraldiky. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2003.