Fašiangy sú najmä obdobím hojnosti a veselosti. Ich trvanie je vymedzené sviatkom Troch kráľov a Popolcovou stredou. Z roka na rok majú rôzny počet dní, lebo sú závislé od pohyblivého dátumu veľkonočnej nedele a štyridsiatich dní veľkého pôstu. Počas fašiangov sa ľudia venujú dobrému jedlu, hostinám a tancovačkám a zábave. Potom príde obdobie striedmosti, kedy sa záujem sústreďuje na veci duchovné, posvätné a ľudia sa pripravujú na najväčší kresťanský sviatok – Veľkú noc.
Fašiangy boli v minulosti časom, kedy sa na dedinách v hojnej miere konali svadby, zabíjačky a zábavy. Prvky stredovekej karnevalovej tradície prenikli z mestského prostredia na vidiek, kde splynuli s dávnymi obradmi, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu, plodnosť a prospech celého gazdovstva. Časté boli zvyky, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu konope a ľanu. Gazdiné varievali dlhé rezance alebo šúľance, aby boli konopy dlhé. Na tancovačkách páry tancovali “na ľan a konope”, pričom ženy dovysoka dvíhali. Niekde sa na Hromnice chodili sánkovať alebo kĺzať, aby bol ľan, čo najvyšší.
Prosperitnú funkciu mali aj obchôdzky maskovaných postáv, ktoré sa konali v posledné fašiangové dni pred Popolcovou stredou. Hlavnými postavami obchôdzok bývali masky zvierat – turoň, medveď, kôň či baran. Masku „turvoňa“ predstavovala štylizovaná hlava býka s pohyblivou papuľou, ktorej hlavným atribútom boli rohy. Telo mala pokryté kožušinou alebo vrecovinou. Turoňa sprevádzali ďalšie masky: strelec s perom za klobúkom a drevenou puškou či kušou, škopiak s dreveným nožom a brúsidlom, baba s deckom – preoblečený muž s bábikou v perinke a žebráci. Povinnosťou turoňa bolo pováľať sa po hnojisku v každom dvore, čo malo zabezpečiť dobrú úrodu zemiakov. Plodonosný účinok mal byť znásobený preliatou imaginárnou krvou – turoň bol zastrelený, škopený za spevu a veselosti prítomných. „Turvoňko, vesele, vstaň hore ze zeme, nech sa ti pan gazda zasmeje. A ja ťa Turvoňko zabijem, a ja ťa zimovať nebudem.“ Tak bola splnená magická obradná úloha zabezpečiť dobrú úrodu a fašiangovníci si vyslúžili dary. Slaninu im domáci napichovali na ražne, ktoré niesli. Vajíčka zbierali do košíkov, obilie na vahan. Novšie sa uplatňovala skôr peňažná odmena, za ktorú mládenci pripravili večernú zábavu. Neodmysliteľnou súčasťou sprievodu bola muzika a tanec, ktorý opäť sledoval zabezpečenie prosperity gazdovstva. „Dobre sa konope v močidle vymočí, keď sebe Turvonko s gazdinou zaskočí.“
Počas fašiangov bolo dovolené to, čo inokedy nie. Predstavovali svet naruby: muži sa prezliekali za ženy a naopak, narúšali sa sociálne rozdiely medzi chudobnými a bohatými, mladými a starými. Vážne sa stávalo veselým, parodovali sa obrady ako pohreb i postavy farára či richtára, ktoré v bežnom živote požívali vážnosť. Na celom Slovensku bolo rozšírené pochovávanie basy – paródia pohrebu, ktorá sa predvádzala na poslednej zábave pred pôstom, teda v utorok pred Popolcovou stredou.
Pre fašiangové hodovanie sú typické mastné jedlá, mäso, slanina a vyprážané pečivo. Názov masopust, ale aj karneval (carne vale) vyjadruje rozlúčku s mäsom pred pôstom, kedy bolo potrebné hrnce poriadne vydrhnúť, aby po masti a mäse nezostala ani pamiatka. Fašiangovníci si obvykle z darov, ktoré dostali pri svojich obchôdzkach, vystrojili večernú zábavu. Z vajíčok a slaniny urobili praženicu, mäso uvarili alebo vypražili, na masti vyprážali pečivo z kysnutého cesta – na okolí Žiliny známe ako šišky, ktoré boli plnené lekvárom a obaľované v cukre. Konzumácia týchto jedál mala tiež obradový charakter a mala zabezpečiť prosperitu a plodnosť v nadchádzajúcom poľnohospodárskom roku.
Text: Mgr. Adriana Bárdyová, etnologička Považského múzea
Fotografie pochádzajú zo zbierkového fondu PM.
