Majitelia Budatínskeho hradu (6. časť)

Rod Čáki

Čákiovci (Csáky) pochádzajú zo Satumarskej stolice, kde v 14. stor. získali obec Adrián a v susednej Bihárskej stolici obec Cheresig. Názvy oboch majetkov začali používať ako svoj prídomok Kőrösszegi és Adorjáni. Ich najvýznamnejším predkom bol Štefan VII. Čáki zv. Veľký (⁕1570 ‒ †september 1605), ktorý ako prvý prišiel na územie Slovenska. V roku 1603 získal Šarišský hrad aj s panstvom, ktorý sa stal jeho sídlom. V roku 1639 Štefan VIII. Čáki (⁕1603 ‒ †1662) získal po Turzovcoch do vlastníctva Spišský hrad, pravdepodobne získal v tomto období od panovníka aj grófsky titul a stal sa ako prvý z rodu spišským županom. Po jeho smrti sa rod rozdelil na dve vetvy ‒ sedmohradskú a uhorskú. Majetky zdedili jeho dvaja synovia ‒ v Uhorsku Štefan X. (⁕1635 – †1699) a v Sedmohradsku zase Ladislav (⁕1641 – †1698).

Štefan X. Čáki mal 26 detí. Po jeho smrti sa v roku 1702 uskutočnila majetková deľba uhorskej vetvy, pri ktorej z nej vzniklo niekoľko línií ‒ košická (aj tzv. košicko-trenčianska), kluknavská, iliášovská, hodkovská a bijacovská. Postupne sa tieto vetvy menili a vyvíjali. V 19. stor. ešte vznikla (druhá) sedmohradská, košicko-budatínska a prakovská línia rodu.

Sobášom Jozefíny Suňogovej a grófa Antona II. Čákiho (⁕1747 – †1806), spišského župana a komorského tajného radcu, vznikla košicko-budatínska línia (aj tzv. trenčianska) uhorskej vetvy. Na základe panovníkom odsúhlasenej právnej prefekcie získala Jozefína Suňogová a jej mužskí potomkovia Anton Bruno a Štefan XV. po smrti Jána Nepomuka Suňoga do vlastníctva Budatínske panstvo. Obaja synovia žili prevažne na rodinných majetkoch na východnom Slovensku. Majiteľom Budatínskeho panstva sa oficiálne stal Štefan XV. Čáki (⁕20. 8. 1789 ‒ †26. 5. 1829) po smrti svojej matky v roku 1816. Ich sestra Apolónia sa vydala za Vincenta Pálfiho z Červeného Kameňa v roku 1818. Po Štefanovej smrti získal panstvo jeho najstarší syn Ladislav XII. Čáki (⁕21. 12. 1820 ‒ †3. 1. 1891), ktorý bol významnou osobnosťou revolučných rokov. Okrem toho, že bol spišským (1848) a nitrianskym županom (1867 ‒ 1876), bol aj vládnym komisárom Spišskej a Šarišskej stolice v rokoch 1867 ‒ 1876. Na uhorských snemoch (1843, 1844, 1847 až 1848), ako člen panskej snemovne, bol prívržencom reformného hnutia strednej šľachty. V revolučných rokoch 1848 ‒ 1849 stál na strane Ľudovíta Košúta (maďarskej strane). Na Budatínskom hrade nechal ubytovať maďarskú domobranu v čase chystaného cisárskeho útoku od Jablunkova a v rodinnej železiarni v Prakovciach dal liať delá pre revolučnú armádu. Maďarské vojská boli nakoniec pri Budatíne porazené cisárskymi vojskami dvakrát. Pri odchode vojsk 10. januára 1849 bol hrad podpálený. Požiar palácové budovy značne poškodil a zároveň nenávratne zničil budatínsky archív. Po porážke maďarskej revolúcie musel Ladislav utiecť do Francúzska, pretože bol odsúdený na trest smrti. V roku 1857 dostal od panovníka milosť a smel sa vrátiť do Uhorska, kde sa naďalej venoval politike. Bol zástancom rakúsko-uhorského vyrovnania, bol poslancom uhorského snemu a v roku 1887 jeho podpredsedom. Bol členom Deákovej strany a neskôr Liberálnej strany. V roku 1876 získal Leopoldov rad.

V tomto období k Budatínskemu panstvu patrili tri kaštiele. Dva staršie sa nachádzali v Radoli a vo Visolajoch, kde boli majere. V tridsiatych rokoch 19. stor. dala postaviť grófka Ľudmila Čákiová, Ladislavova matka, v Budatíne nový kaštieľ v empírovom štýle. Dnes už neexistuje. Hrad bol prestavaný v 30. a 40. rokoch 19. stor., kedy sa zmenil vzhľad veže. Cibuľovú strechu nahradila nová neogotická nadstavba ukončená historizujúcim cimburím a mašikulami. Budovy predhradia boli prestavané v štýle neskorého klasicizmu. Z týchto úprav pochádza aj vnútorná výmaľba kaplnky a park. V druhej polovici 19. stor. boli prvé úpravy hradu zamerané na požiarom nepoškodenú vežu, ktorá získala novú strechu v kužeľovom tvare. V roku 1870 došlo k zmenšeniu rozlohy parkovej plochy výstavbou košicko-bohumínskej železnice, ktorá preťala jej východnú časť. V tomto roku došlo aj k čiastočnej rekonštrukcii hradu. V hornom hrade boli na palácových budovách obnovené krovy a malá časť západného krídla pri kaplnke. V priestoroch hradu bol ubytovaný vojenský prápor, ktorý sídlil na hrade až do 1. svetovej vojny. Väčšia časť hradu slúžila ako pisárne, v budove pred hradom boli kasárne a skleníky boli zmenené na domčeky dôstojníkov.

Ladislav Čáki zomrel bez potomkov v roku 1891. Budatínske panstvo zdedili jeho sestry Gizela Viktória (niekde Irma) Kőnigsegová a Šarlota Huňadyová. Gizela Viktória o rok neskôr zomrela a panstvo ostalo Šarlote a jej manželovi Ladislavovi Huňadymu. Po Šarlotinej smrti v roku 1899 si panstvo rovným dielom rozdelili jej príbuzní: Július, Albín a Gejza Čákiovci z košickej vetvy. Takto rozdelené ostalo do 27. marca 1907, kedy sa jediným a posledným vlastníkom stal gróf Gejza Čáki (⁕1. 9. 1878 – †31. 8. 1974). V tom istom roku si za manželku zobral svoju vzdialenú príbuznú Alžbetu Čákiovú. Gróf zdedil hrad v zanedbanom stave, a preto spolu so svojou manželkou a dcérou Natáliou bývali v spomenutom kaštieli v Budatíne.

Obnova hradu začala v roku 1912 podľa projektov významného architekta a reštaurátora Kolomana Luxa z Budapešti a dotkla sa takmer všetkých objektov na hrade. Chátrajúce palácové budovy dolného hradu definitívne odstránili a zachované ostali len priestory pôvodného prízemia, ktoré sa neskôr stali základom novej terasy. Spodné podlažie veže bolo zasypané. Po 1. svetovej vojne, ktorá prerušila prestavbu, sa obnovili práce až v rokoch 1922 ‒ 1923 pod vedením staviteľa Murka, ktorý využíval staršie plány architekta Luxa. Rekonštrukcia výrazne zasiahla do vnútorných priestorov veže, kde dochádzalo k vertikálnemu zjednocovaniu priestorov. Úpravou prešiel aj východný, severný a západný palác, kde boli použité neorenesančné prvky (arkáda, fasáda a okná). Majiteľ hradu v rámci svojich spoločenských potrieb pri rekonštrukcii venoval pozornosť najmä reprezentatívnym miestnostiam v hornom podlaží hradu, ku ktorým dal vybudovať ako reprezentačný vstupný priestor novú sálovú budovu na juhozápadnej strane. V prístavbe na východnej strane vznikla „stredoveká“ jedáleň s dreveným obkladom a vyrezávaným stropom. V rámci vnútornej výzdoby hradu boli ďalej použité neobarokové a neoklasicistické prvky (dvere a zábradlie), čím patrí Budatínsky hrad medzi pozoruhodné príklady doznievajúceho historizmu.

Po 1. svetovej vojne šľachta prišla o svoj právny status a podaktorí otvorene vystupovali proti novému demokratickému zriadeniu. Gróf Gejza Čáki patril medzi tých, ktorí sa prispôsobili dobe. Svoje majetky, ktoré naďalej vlastnil, využil na podnikanie. Podnikal v oblasti poľnohospodárstva, ťažby dreva, prenajímal rybolovné právo a kompu na rieke Váh. Bol milovníkom spoločenského života, mal vycibrený vkus pre umenie a hudbu a rád športoval. Na svojich pozemkoch, najmä v Povinskej doline, organizoval pre priateľov poľovačky. Bol veľmi vzdelaný, ovládal približne 7 jazykov. Vo veži si zriadil knižnicu, v ktorej trávil veľa času. Medzi miestnymi v Budatíne bol veľmi obľúbený. Veľa starších obyvateľov Žiliny a okolia si na grófa pamätá ako na vysokého pána s paličkou, ktorý sa k ostatným správal milo a priateľsky. Materiálne podporoval stavbu škôl a finančne ľudí postihnutých živelnými pohromami. Keď obyvatelia požiadali grófa o podporu, vždy im vyšiel v ústrety.

Napriek tomu, že bol šľachtic zo starobylého maďarského rodu, od začiatku prejavoval lojalitu k vznikajúcej ČSR svojou verejnou činnosťou, čo bolo na Slovensku veľkou raritou. Postavil sa do čela miestnej SNR v Budatíne a z tejto pozície riadil chod obce až do ustanovenia česko-slovenských štátnych orgánov. V roku 1919 sa medzi prvými prihlásil za člena obnovenej Matice slovenskej, ktorej prispel sumou 2 000 Kčs. V roku 1942 bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej knižnice a podporoval spoluprácu Slovákov s Čechmi. Jeho lojálnosť voči ČSR potvrdzuje hlásenie žilinského okresného náčelníka z februára 1924, ktoré bolo adresované považskému županovi.

„Štátna príslušnosť Čákiho Gejzu je československá, národnosť maďarská. V politickom ohľade je slovenského stanoviska a môže byť považovaný za spoľahlivého. Slovenský jazyk ovláda dobre. Voči slovenskému ľudu je ochotný. Na svojich statkoch zamestnáva i Slovákov, ku ktorým je dobroprajný, politikov sa nezaoberá, voči úradom je poslušný a s tým, že by v cudzine prevádzal vlastizradnú činnosť proti našemu štátu neni tunajším úradom známi. V Žiline dňa 6. 2. 1924.“

Za svoje aktivity na Slovensku získal od maďarskej strany prezývku „slovenský gróf“.

Gróf žil na Budatínskom hrade pokojne až do apríla 1945, keď hrad obsadili vojská Červenej armády a keďže bol hrad bez majiteľa, tak ho vojaci a neskôr miestne obyvateľstvo vyrabovali. Z pôvodného vybavenia hradu grófa Čákiho sa preto zachovalo veľmi málo. Gróf ostal bývať v domčeku svojho záhradníka Mikloša. Jeho manželka Alžbeta odišla ešte pred vypuknutím SNP za svojou dcérou do Francúzska. Gróf sa neskôr presťahoval do Kysuckého Nového Mesta k svojmu známemu vdp. farárovi Andrejovi Paldanovi. Po 2. svetovej vojne mu nakoniec štát na základe Benešových dekrétov celý majetok znárodnil a vymeral mu ako majetkovú náhradu mesačnú zálohu 2 500 Kčs. „Správa veľkostatku Gejza Čáki Budatín“ prešla pod národnú správu. Nepravidelný príjem a zmarená nádej na reštitúciu majetkov prinútili grófa hľadať si zamestnanie. Využil svoje jazykové znalosti a živil sa ako prekladateľ v žilinskom textilnom závode Slovena a prekladal aj pre iné podniky. Jeho podlomené zdravie a pokročilý vek ho prinútili opustiť Budatín v roku 1961. Odišiel za svojou dcérou Natáliou do Francúzska, kde 31. augusta 1974 zomrel ako 95-ročný. Pochovaný je v krypte kostola Larochemillay neďaleko Dijonu.

⁕ Armáles, ktorým bol udelený erb Čákiovcom sa nezachoval. Vývoj erbu od 15. stor., ktorý popísal Ištván Doby, dokazuje menšie odlišnosti. Pôvodný erb obsahuje poprsie muža s fúzatou a bradatou tvárou zobrazenou v profile a s dobovým klobúkom na hlave. Poprsie vyrastá z vavrínového venca. V 15. stor. sa tento symbol zobrazoval bez štítu. V 16. stor. sa objavuje už farebný erb, kde na modrom štíte muž v červenom odeve vyrastá zo zlatej koruny. V hnedom klobúku má zastrčené orlie pierko. V 17. stor. definitívne mizne koruna a orlie pierko. Znamenie na štíte je totožné s klenotom. Po oboch stranách sú zlato-modré prikrývadlá. Erb na pečati Štefana VII. Čákiho, pozostával z hlavného symbolu rodu, z poprsia muža s vysokou špicatou čiapkou na hlave. Do 18. stor. sa mení podľa dobovej módy len čiapka a odev. Krvácajúca hlava (niekde 4 kvapky krvi a niekde viac) sa objavuje na erbe Antona II. Čákiho v jednom košickom kódexe z roku 1758. Na erbe posledného majiteľa Budatínskeho panstva grófa Gejzu Čákiho je v modrom poli krvácajúca hlava s červenou čiapkou na hlave. Klenotom je znamenie zo štítu. Po stranách sú zlato-modré prikrývadlá.