Mnohé druhy vtákov sú známe tým, že majú výrazný či nezameniteľný hlas, u väčšiny dokonca hovoríme o speve. Tieto hlasové prejavy slúžia u vtákov najčastejšie na obhajovanie teritória, prípadne na vábenie samíc samčekmi, ale aj na inú, vnútrodruhovú komunikáciu. Tento spev sa dlhodobo používa na mapovania výskytu vtákov. Práve touto témou sa bude zaoberať séria príspevkov nazvaná Akustický monitoring vtákov.
Hlavným predpokladom je, že spievajúci samček sa ozýva vnútri svojho teritória, ktoré nezdieľa s inými samčekmi. Výsledkom mapovania by malo byť poznanie počtu ozývajúcich sa jedincov. Dlhodobo používané metódy, ako líniová metóda, pásová metóda, metóda bodového transektu, či metóda mapovania hniezdnych teritórií vyžadovali, aby pozorovateľ – ornitológ, prechádzal terénom presne stanoveným spôsobom a zaznamenával spievajúce jedince. Problémom týchto metód je napríklad to, že niektoré vtáky sa ozývajú len krátku časť dňa, väčšinou na úsvite alebo na súmraku alebo sa neozývajú dosť často. Pozorovateľ musí prejsť veľký úsek terénu v krátkom čase a nemusí nič zaznamenať, keďže vtáky sa nemusia ozvať každý deň.
Inou možnosťou je nahrávanie hlasu záznamovou technikou, keď pozorovateľ nemusí byť priamo prítomný v teréne v čase, keď vtáky spievajú. Pozorovateľ vyloží v teréne zariadenie, ktoré zaznamená hlasy, pri ďalšej obchôdzke ho zoberie a doma či v práci záznamy spracuje. Ak má záznamových zariadení dostatok, môže nahradiť celý bodový transekt, pričom všetky zariadenia zaznamenávajú súčasne. S vhodnou technikou môže zase výrazne predĺžiť dobu pozorovania, záznamu. Výsledkom akustického monitoringu záznamníkmi je väčšinou zmapovanie početnosti populácie druhu na nejakej línii alebo v území. Niekedy sa využíva aj na jednoduché zistenie či overenie prítomnosti druhu na lokalite alebo na prieskumy priebehu hlasovej aktivity počas dňa alebo roka. Z týchto metód vznikol celý odbor na pomedzí zoológie, fyziky, fyziológie, ekológie, etológie a technických disciplín, nazývaný bioakustika. My si spomenieme len niektoré metódy, ktoré využívame v Považskom múzeu v Žiline pri mapovaní vybraných druhov vtákov – výra skalného (Bubo bubo) a jastraba veľkého (Accipiter gentilis).
Pri mapovaní používame diktafóny. Zariadenia sú digitálne, nahrávky ukladajú na pamäťovú kartu. Zásadnou požiadavkou je, aby diktafón umožňoval nastavenie času, kedy má nahrávať. Je potrebné, aby bolo zariadenie schopné zaznamenávať stereo, aby bolo možné aspoň približne určiť smer, odkiaľ zvuk prichádza. Niektoré diktafóny sú schopné zaznamenávať zvuk až zo 4 smerov a ukladať ich až v 4 kanáloch. Obrovskou výhodou je, ak diktafón umožňuje napájanie externým zdrojom, aby sme vedeli predĺžiť jeho výdrž v teréne. Výhodné sú menšie diktafóny. Na akustický monitoring využívame najmä zariadenia Olympus série DM, napr. DM-450, DM-550, DM-650 a DM-720, ktoré spĺňajú všetky uvedené požiadavky. K dispozícii máme aj diktafón Zoom H2n, ktorý je však znateľne väčší, má vyššiu spotrebu a neumožňuje nastavenie času nahrávania. Do prípravy výskumu sme vložili aj kus vlastnej invencie a pripravili sme si vlastné napájacie externé zdroje, fungujúce na dostupných nabíjateľných AA batériách a umožňujú nám mnohonásobne predĺžiť výdrž diktafónu v teréne a aj vlastné obaly, ktoré chránia diktafón a batérie pred dažďom či pred zrakmi náhodných okoloidúcich. Zariadenie výskumník umiestňuje v teréne na strom 4 až 10 metrov nad zem, aby sa k nemu dobre niesol zvuk aj z väčšej vzdialenosti, nebolo príliš kryté vegetáciou, a zároveň aby sa znížilo riziko jeho poškodenia alebo ukradnutia.
O metódach spracovania záznamov a prvých výsledkoch u výra skalného a jastraba veľkého si povieme v ďalších dieloch tohto seriálu.
Ing. Ján Kicko, PhD., Považské múzeum v Žiline
Foto a audio: Ján Kicko
nahrávka sovy obyčajnej
fotografie z terénu
