Suňogovci z Jasenice a Budatína (2. časť)
Suňogovci sa po získaní barónskeho titulu od cisára Rudolfa II. dostali medzi významnú uhorskú šľachtu. Ich prítomnosť na Hornom Považí a Kysuciach bola spojená s valašským a kopaničiarskym osídľovaním. Z iniciatívy Suňogovcov vznikli nové osady na Budatínskom panstve, ako boli Lopušná, Rudinská, Dunajov, Ochodnica a na horných Kysuciach to bola Horelica, Raková, Staškov, Podvysoká, Svrčinovec, Čierne a Oščadnica. Zakúpením majetkov v Sliezsku sa budatínska línia rodu rozdelila na dve samostatné vetvy – trenčiansku (uhorskú) a sliezsku. Ich spoločným majetkom naďalej zostalo Budatínske panstvo, na ktoré sa najviac sústredili dedičné nároky oboch strán, na základe čoho vznikali spory.
Mojžiš III. Suňog (syn Juraja ‒ trenčianska vetva) v roku 1594 a 1597 podpísal so Štefanom (synom Jána II. ‒ sliezska vetva) dve dohody o majetkových podieloch a vlastníckych právach jednotlivých strán na Budatínske panstvo. Podľa druhej dohody a svedectva viacerých šľachticov všetky Štefanove majetky a vlastnícke práva pripadli do rúk Mojžiša, pokiaľ sa Štefanom zálohovaná obec Závadka a majetková časť v Čelkovej Lehote nevykúpia späť. Taktiež bol Mojžiš určený za „staršieho“, ktorý ako jediný mohol rod zastupovať navonok a tiež mu boli zverené všetky originály listín, ktoré sa týkali Budatínskeho panstva. Štefan si ponechal hodnoverné odpisy listín a kópie. Neskôr si na podiely na hrad Budatín začala nárokovať aj zemianska línia rodu z Jasenice, preto Mojžiš 6. novembra 1610 uzavrel zmluvu s Danielom a Erasmom Suňogom. Ako náhradu im prenechal štyri poddanské usadlosti z panstva v Divinke a možnosť slobodnej ťažby dreva v jeho lesoch.
Mojžiš III. Suňog mal 3 synov ‒ Gašpara II. (†1659), Mikuláša (†1643), Andreja (†1657) a tri dcéry ‒ Alžbetu, Helenu a Barboru. Jeho prvou manželkou bola Helena Majláthová a druhou Barbora Ostrošičová. Jeho syn z prvého manželstva Gašpar II. patril medzi najvýznamnejších členov rodu a podobne ako jeho otec vyštudoval Wittenberskú univerzitu, kde sa stal magistrom filozofie. Bojoval s Imrichom Turzom po boku Gabriela Betlena. Mal za manželku Betlenovu neter Zuzanu Banfiovú. V roku 1635 sa stal kráľovským radcom. Ako kapitán pevnosti Szendrő získal v roku 1641 celé panstvo Szendrő za 12-tisíc zl. a stal sa županom Gemerskej stolice (1641 – 1659). Bol direktorom beckovského komposesorátu (1652) a budatínskeho panstva.
Ako vyzerali obytné priestory horného hradu Budatína a jeho predhradie v 17. stor., popisuje písomný prameň z roku 1634. Hrad a panstvo si v tom čase medzi sebou rozdelili Gašparovi traja synovia. Deľba sa uskutočnila v prítomnosti zástupcov Turčianskej a Trenčianskej stolice. Rozdelením horného hradu Gašparovi II. pripadli miestnosti prvej časti od západu: „stara skolka“ koncom sypárne, pisárska svetlička nad sypárňou, pod „starou skolkou mala skolka“, veľká svetlica oproti „malej skolke“, na samom spodku octáreň vedľa brány, tovarišská izba, „skliepok“ pod tovarišskou izbou, vedľa toho „skliepku“ druhý „skliepok“, miesto „kde dogywo Pani držawala“ a pivnica.
Mikuláš získal do užívania severné „horné izby“. Prvou miestnosťou bola “krumpyerowa“ svetlica s dvomi dverami, z ktorých sa zamurujú dvere od „stareg skolky“. Za touto svetlicou sa nachádzala „orlykowa“ svetlica, „szenesház“ pri nej, drevená izba pred „orlykowou“ svetlicou, izba „kde pani obilie držala“ umiestnená vo veži vedľa „orlykoweg“ svetlice, „okrúhly sklep“ niže nej, svetlica oproti „palote“, „palota“ na východnej strane s koncom nad Váhom, izba pri kuchyni, do ktorej sa chodí cez pekáreň, tovarišská izba pod „fraucimerskou“ izbou, mäsiareň a pivnica pod mäsiarňou.
Andrej získal do užívania miestnosti v tretej časti: zaklenuté schodisko, druhé zaklenuté schodisko pod ním, panskú izbu, maľovanú „palotu“, dve komory, komoru panej, „fraucimorsku“ svetlicu, pitvor s komorou oproti „fraucimoru“, svetlicu koncom tohto pitvora, stolárstvo a pivnicu vedľa kuchyne.
V tzv. dolnom hrade (predhradí) sa deľba na tri časti uskutočnila od južnej strany „starého hradu“ smerom k „novej bráne“ na severe. Ďalšiu deľbu majetku a vonkajších budov (pivovar, priekopa) hradu uskutočnili bratia Suňogovci ešte 28. júna 1636 v prítomnosti zástupcov Trenčianskej stolice. Podľa urbára z roku 1658 sa pri hrade nachádzala záhrada s filagóriou, kde boli záhony na pestovanie kvetov a zeleniny, dva včelíny, dva rybníky a záhradný domček s pivnicou. Ďalšia záhrada so záhonmi a s murovaným oplotením bola na strane otočenej k Váhu. Pred hradom bola ľadovňa, kde sa uchovávali potraviny.
Gašpar II. Suňog mal jedinú dcéru Katarínu, a tak pokračovanie trenčianskej vetvy prešlo na jeho brata Andreja. Andrejov syn Gašpar III. Suňog (†1727), rytier Zlatej ostrohy a úradník Uhorskej kráľovskej komory, sa snažil vo svojich rukách zjednotiť podiely na panstve, ktoré vlastnili jeho príbuzní z trenčianskej a sliezskej vetvy, čo sa mu nepodarilo. Keďže bol najväčším podielnikom Budatínskeho panstva a v roku 1676 po smrti Júliusa Suňoga (sliezska vetva) zostal najstarším členom rodu, stal sa direktorom panstva. Po vypuknutí Tőkőliho povstania (1678 – 1686) sa na panstve usadili nemeckí vojaci, ktorí ho spustošili a vykradli hrad. V roku 1681 Gašpar protestoval proti spoluvlastníkom budatínskych majetkov, hlavne proti vdove Júliusa Suňoga, že nemajú záujem sa podieľať na oprave hradu.
Budatínsky hrad v 17. stor. prešiel prestavbou v štýle neskorej renesancie, počas ktorej došlo k výstavbe novej prístupovej brány s padacím mostom. V rámci zlepšenia komfortu bývania boli zaklenuté obytné miestnosti prvého poschodia východného paláca výsečovými klenbami, ktorých výklenky s novými oknami boli vyzdobené maľbou bosovaných kvádrov. Došlo k zjednoteniu palácových budov na západnej a severnej strane prístavbou s chodbovým traktom. Ich priestory boli rovnako zaklenuté. Prístup z nádvoria do veže zabezpečila prístavba priložená k jej južnej strane. Východnú prístavbu veže zakončila pripojená otvorená loggia. Fasády spomenutých stavieb zdobila iluzívna neskororenesančná výmaľba architektonických prvkov. V tomto období bola priekopa hradu už čiastočne zasypaná.
Počas posledného protihabsburského povstania Františka II. Rákociho (1703 – 1711) bol Budatín poškodený a niektoré jeho stavby sa podobali ruine. V tomto období sa stal spoluvlastníkom panstva syn Gašpara III. Suňoga Ladislav. Spočiatku Ladislav na hrade vlastnil len niektoré priľahlé vonkajšie priestory, nevlastnil obytné miestnosti v hornom hrade. V roku 1712 bol spolu s otcom povýšený do grófskeho stavu a jeho vlastnícke podiely na hrade sa zmenili. Nové delenie hradných priestorov, kedy Ladislav získal do užívania aj obytné časti hradu, sa uskutočnilo 12. februára 1713 pri príležitosti uzavretia Ladislavovho druhého manželstva s Evou Teréziou Šimoničovou-Horváthovou. Na zač. 18. stor. dal gróf Gašpar spolu so svojím synom a manželkou zrenovovať poškodený hrad. Baroková prestavba pozmenila hrad na reprezentatívny zámok. Veža prešla výraznou zmenou. Na jej poslednom obrannom podlaží bol osadený hodinový stroj so štyrmi ciferníkmi a jej strecha získala cibuľovitý tvar. Stavebné aktivity sa prevažne sústredili na predhradie, ktoré bolo kompletne prestavané. Na mieste zbúraných renesančných budov vznikla úplne nová pravidelná štvorkrídlová zástavba z palácových budov s obytnými krídlami, z kaplnky a hospodárskych stavieb. V okolí hradu bol postavený kamenný sklad na víno, sušiareň ovocia vo veľkej záhrade, kamenný pivovar v dedine a dva rybníky. Modernizáciou prešiel aj horný hrad a hlavná brána, na ktorej boli osadené sochy. Na mieste zasypanej priekopy vznikal postupne park. Po rekonštrukcii hradu gróf Gašpar III. Suňog striedavo býval na Beckove, Radoli a Budatíne. Jeho syn Ladislav – komorník, cisársko-kráľovský radca a rytier Zlatej ostrohy – zase býval striedavo v Budatíne a Trnave. Ladislav zomrel v roku 1727 bez mužských potomkov a trenčianska vetva vymrela po meči.
Po jeho smrti vznikol spor medzi Ladislavovou vdovou a Antonom Suňogom zo sliezskej vetvy. Trval do roku 1732, kedy na základe rozhodnutia kráľovskej súdnej tabule musel Anton Suňog vyplatiť vdove 60 000 zl. ako náhradu za Budatínske panstvo. Po jeho smrti v roku 1751 prevzal Budatín posledný mužský potomok rodu Ján Nepomuk Suňog (⁕1724 ‒ †1798), ktorý bol cisársko-kráľovský komorník a radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady (1750 ‒ 1782). Na sklonku svojho života mal iba jedinú dcéru Jozefínu, ktorá sa vydala za grófa Antona II. Čákiho (⁕1747 ‒ †1806). Aby sa Budatínske panstvo nedostalo po smrti jeho dcéry do rúk iných majiteľov, požiadal Ján Nepomuk panovníka Františka II. (1792 – 1806) o právnu prefekciu, ktorou by Jozefína získala dedičný nárok po mužskej línii. Panovník Jánovi Nepomukovi vyhovel a ten musel v roku 1793 zaplatiť Uhorskej komore 6000 zl. Po smrti Jozefíny Suňogovej (†1816) Budatínske panstvo zdedil jej syn Štefan Čáki.
⁕ V roku 1669 bol ako prvý povýšený do grófskeho stavu Július Suňog zo sliezskej vetvy. Jeho synovec Ján Juraj získal grófsky erb až v roku 1708 od Jozefa I. Originál armálesu sa nachádza v Archíve hlavného mesta SR Bratislavy. Blazón podľa vyobrazenia v erbovníku z 19. stor. V červenom poli na zelenej pažiti je biely kráčajúci kôň s rytierom v brnení a so striebornou zástavou na pravom pleci. V pravom hornom rohu je obrátený strieborný polmesiac s tromi zlatými hviezdami po ľavej strane. Nad štítom sú tri klenoty. Z pravej strany prvým je vyrastajúci obrátený strieborný jednorožec, druhým je korunovaný orol na hrudi hore so strieborným polmesiacom a dole zlatou hviezdou a tretím je modré orlie krídlo, ktoré je preložené zlatým levom. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.
Gašpar III. a Ladislav z trenčianskej vetvy získali inú podobu erbu ako mali Suňogovci zo Sliezska. V modrom poli na zelenej oblej pažiti je na striebornom cválajúcom koni rytier v zbroji s červeným pštrosím perom na prilbe a s červenou zástavou na ľavom pleci. Na zástave je strieborná ľalia. Kôň drží v papuli pravošikmý zlatý šíp. V pravom rohu štítu je zlatá hviezda a na ľavej strane je kôň sprevádzaný zlatým mesiacom. Klenotom je strieborná ľalia. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené.
Gašpar II. Suňog /Zdroj: PARÁČOVÁ, Suňogovci, obr. príloha)
Renesančná výmaľba okenných ostení vo forme iluzívnej bosáže. Druhé poschodie východného paláca. (Zdroj: BEDNÁR (eds.), Budatínsky hrad, str. 142, obr. č. 143)
Obnovená južná fasáda rizalitu a východnej prístavby ku veži, súčasný stav. (Zdroj: BEDNÁR (eds.), Budatínsky hrad, obr. č. 189)
Budatínsky hrad na Ruttkayovej mape z roku 1749, detail. (Zdroj: BEDNÁR (eds.), Budatínsky hrad, str. 62, obr. č. 41)
Budatínsky hrad. Podoba okolo roku 1750 v mierke 1 : 72. Autor modelu P. Šimko, 2019. (Expozícia Budatínskeho hradu)
Grófsky erb Jána Juraja zo sliezskej vetvy. (Zdroj: CSERGHEŐ, Adels, Szunyogh a.), Taf. 453)
Použitá literatúra:
BEDNÁR, P. et al.: Prestavby hradu za Suňogovcov z pohľadu najnovších výskumov. In BEDNÁR, P. – STANEKOVÁ, Z. – ŠIMKO, P. (eds): Budatínsky hrad. Žilina: Považské múzeum, 2019.
FEDERMAYER, F.: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I. Trenčianska stolica. Bratislava: Hajko & Hajková, 2000.
JANURA, T.: Vývoj za Suňogovcov podľa písomných prameňov. In BEDNÁR, P. – STANEKOVÁ, Z. – ŠIMKO, P. (eds): Budatínsky hrad. Žilina: Považské múzeum, 2019.
PARÁČOVÁ, A.: Budatínske panstvo do konca 18. stor. In BEDNÁR, P. – STANEKOVÁ, Z. – ŠIMKO, P. (eds): Budatínsky hrad. Žilina: Považské múzeum, 2019.
PARÁČOVÁ, A.: Suňogovci z Jasenice a Budatína. In PINDUR, D. – TURÓCI, M. a kol.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Kysucké múzeum v Čadci; Muzeum Těšínska; Považské múzeum v Žiline, 2012.
PARÁČOVÁ, A.: Suňogovci z Jasenice a Budatína. Dejiny rodu (barónsko-grófska vetva). Kysucké múzeum: Čadca, 2025.
CSERGHEŐ, G.: Adels von Ungarn sammt den Nebenländern der St. Stephans-Krone. Heft 15 ‒ 21. Nűrnberg: Bauer a Raspe, 1889, 1890.