Počas pravidelného zimného pozorovania vodných vtákov, ktoré v tomto období zimujú na rieke Váh pretekajúcej Žilinskou kotlinou, sa nám minulý týždeň podarilo zaznamenať v katastri obce Strečno výskyt husi bieločelej (Anas albifrons). Jednalo sa o zimujúceho jedinca, ktorý na brehu rieky spásal na miestach s roztopeným snehom zelené steblá trávy. Tá sa tu v sviežom stave udržala vďaka veľmi miernemu počasiu predošlých týždňov. Nebola plachá (čo je príznačné pre severské druhy vtákov zimujúce u nás), a preto sme sa k nej mohli priblížiť na necelé dva metre a odfotografovať ju (viď foto).

Na území Slovenska sa tento druh husi vyskytuje najmä v období migrácie na jeseň (od konca septembra do novembra) a na jar (najmä v marci). Niektoré jedince však zotrvávajú vo vnútrozemí aj počas zimy. Hniezdia v arktickom pásme tundry na morskom pobreží, pri riekach, močiaroch a malých dočasných jazierkach obkolesených riedkou trávnatou alebo krovinovou vegetáciou. Počas ťahu sa najčastejšie vyskytuje v zmiešaných kŕdľoch s husou siatinnou (Anser fabalis). Takéto kŕdle migrujúcich husí boli pozorované napríklad ešte pred výstavbou priemyselného komplexu automobilky KIA na poliach s oziminami pri Tepličke nad Váhom. Polia však museli ustúpiť pred výstavbou výrobných hál, a tak sa už tu v súčasnosti kŕdle migrujúcich husí siatinných a bieločelých nezastavujú.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Text a foto: Ladislav Hlôška
zoológ Považského múzea v Žiline

 

V zbierkovom fonde Považského múzea sa nachádza maska turoňa z Čičmian, ktorej autorom je roľník a tesár Ondrej Vrchovský. Masku vyrobil pre výstavné účely múzea v roku 1967. Základom je drevená kostra vysoká približne dva metre. Hlava a aj telo sú potiahuté ovčou kožušinou. Ku spodnej časti je našitá vrecovina. Papuľa sa otvára pomocou motúza.

Turoň, nazývaný aj turôň, prípadne chriapa, predstavuje fašiangovú masku, ktorá bola známa nielen na celom území Slovenska, ale aj v Poľsku a v Čechách. Jej názov je odvodený od tura, zvieraťa podobného volovi, ktoré na Slovensku vyhynulo v 17. storočí a v magických predstavách našich predkov symbolizovalo silu a plodnosť.

Masku tvorí štylizovaná hlava vola s otvárateľnou papuľou (chriapou), ktorá je pripevnená na tyči pokrytej vrecovinou alebo kožušinou. Pod ňou je ukrytý muž, ktorý masku niesol. Postavu niekedy tvoril pár, pričom jeden držal hlavu a druhý sa mu opieral rukami o ramená. Neoddeliteľnou súčasťou boli aj rohy, často ovešané zvoncami.

Ceremoniálnou úlohou turoňa bolo pováľať sa v každom dvore na hnojisku, kde ho za veselého spevu prítomných, obradne podrezali drevenou šabľou, čoho následkom hnoj nadobudol magickú silu, ktorá mala zabezpečiť dobrú úrodu. Do hnojiska napokon často zapichli prútik, ktorým pošibali stádo pri prvom výháňaní dobytka. Súčasťou sprievodu bola muzika a tanec, ktorý opäť sledoval zabezpečenie prosperity gazdovstva, o čom svedčí aj nasledujúce porekadlo: „Dobre sa konope v močidle vymočí, keď sebe Turvonko s gazdinou zaskočí.“

Mgr. Adriana Bárdyová
etnologička PMZA

V týchto dňoch, teda v období fašiangov, nájdete v Objektoch ľudovej architektúry v Čičmanoch nielen samotného turoňa, o ktorom píšeme vyššie v texte, ale aj povesť o ňom. Čičmianska povesť o turoňovi pochádza z dôb tureckých nájazdov, kedy sa podarilo dedinčanom za pomoci masiek zhotovených z ovčej kože a zvoncov (pripomínajúcich tura – stadiaľ „Turoň”) zahnať poverčivých tureckých útočníkov a zabrániť tak vyrabovaniu a vypáleniu obce. Na základe povesti  vznikol fašiangový zvyk – „chodenie s turoňom”.

 

 

 

 

 

 

Čas zábavy, radosti, veselosti. Tak by sme stručne mohli charakterizovať obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, ktoré poznáme pod názvom fašiangy. Je to obdobie medzi vianočnými sviatkami a veľkým pôstom. Každý rok majú fašiangy rôzny počet dní, pretože sú závislé od pohyblivého dátumu Veľkonočnej nedele a štyridsiatich dní veľkého pôstu.

Fašiangy boli časom, kedy sa častejšie konali priadky, zakáľačky a svadby, pri ktorých nechýbali početné hry, zábavy, obchôdzky maškár a muzík po dedine. Boli aj obdobím veselosti, uvoľnených mravov, hojného jedenia a pitia, lebo kto sa nenaje cez  fašiangy, ten bude hladovať po celý rok.

Posledné tri dni pred pôstom (nedeľa – pondelok – utorok) boli vyvrcholením fašiangov. Nazývali sa posledný fašiang, bláznivé alebo šalone dni. 

Zábavy vyvrcholili v utorok, kedy sa konala posledná muzika pred Popolcovou stredou. Táto zábava končila pochovávaním basy, čo symbolizovalo koniec fašiangového obdobia. Je to ľudová hra parodujúca pohreb. Základný motív vychádza z nastávajúceho pôstu, kedy sú zábavy pri muzike zakázané. Miestni občania v prestrojení za farára, organistu, kostolníka predvádzajú obrad, pri ktorom je veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných. Kňaz parodujúci obrad rozlúčky pri cirkevnom pohrebe ohlasuje koniec zábavy a lúči sa s basou, ktorú za náreku prítomných vynesú von zo sály. Veršované texty, ktoré si skladajú sami herci, sú doplnené známymi príhodami a vlastnosťami miestnych ľudí.

V mestách mali špeciálnu podobu zábavy, sprievody a obchôdzky s maskami remeselníckych cechov a študentov. Po ich zániku sa udržiavali maškarné plesy, bály a tanečné zábavy. Rozšírené boli aj fašiangové maskované sprievody.

V okolí Žiliny bývali ústrednými postavami fašiangových obchôdzok masky zvierat. Okrem turoňa známeho z Čičmian aj z Terchovej (ale aj z Kysúc, Zamaguria, Poľska) to bývala často maska medveďa, koňa, prípadne barana či kozla.

Turoňa tvorila figurína býka, zhotovená z dreva, novšie z plechu, potiahnutá kožušinou. V Čičmanoch masku turoňa tvorila volská hlava s rohami a veľkým jazykom. Na bokoch mal uviazané zvonce, ktorými dával najavo svoj príchod do domu. Zvyšok jeho tela tvorilo vrece, do ktorého sa natiahol niektorý z chlapov.

Keď turoň vošiel do gazdovstva, so zvoncami robil hluk, pritom behal za ženami a tancoval s nimi. Nakoniec sa pováľal po hnojisku, kde ho symbolicky zabil strelec – poľovník.

Symbolické zastrelenie turoňa malo žartovný charakter a sprevádzala ho veselosť. Fašiangovníci pritom tancovali, ženy dovysoka dvíhali nohy, aby mali veľké konope. V sprievode chodili tiež muži preoblečení za stareny, tehotné ženy, prespanky, novšie za Cigánku s dieťaťom „panghartom“.

Pri obchôdzkach sa bujaro tancovalo a spievalo. V okolí Žiliny je známy tzv. lopatkový tanec (“lopatkový“, „lopatový“). Rekvizitou je tu drevená lopatka, ktorou udierajú muži ženy.

Inou rekvizitou je šabľa, s ktorou sa tancuje „šabľový tanec“, tanec „popod šable“.

Pre fašiangy sú okrem mäsitých jedál typické i rôzne druhy vyprážaného pečiva z kysnutého cesta, plnené lekvárom a obaľované cukrom, ktoré sa v domácnostiach robia počas celých sviatkov. Konzumácia vaječných jedál, ako aj vyprážaného pečiva mala zabezpečiť želanú prosperitu v ďalších obdobiach.

Fašiangy, ako jedna z mála obyčajových tradícií, pretrváva a prežíva dodnes, avšak prechádza mnohými zmenami. Čoraz viac ubúda magický rozmer rituálov a zdôrazňuje sa ich zábavný charakter. Sú organizovanejšie – pri ich realizácii pomáhajú miestni dobrovoľní hasiči, zväzy žien, športové kluby, atď. Kedysi boli fašiangové maskované obchôdzky záležitosť mužov, no dnes sa táto diferenciácia na základe pohlavia čoraz viac stráca (prezliekajú sa ženy a často aj deti).

V súčasnosti je väčšia rozmanitosť masiek – okrem tradičných vznikajú nové, ktoré predstavujú zosmiešnenie ľudských postáv, ich charakter, vlastnosti, profesie, historické postavy, filmové, atď.

Obrady už nie sú natoľko viazané na prírodný cyklus a liturgický kalendár, ale sa prispôsobujú skôr cyklu pracovného týždňa (posledná zábava sa na veľa miestach nekoná v utorok, ale v sobotu, príp. v nedeľu  pred Popolcovou stredou).

Na charakter fašiangového obdobia vplýva i oslabenie záväznosti pôstu – je sa mäso, pije alkohol, ľudia nejedia striedmejšie. Často sa aj počas pôstneho obdobia v mestách, ale už i na dedinách konajú zábavy, diskotéky, ženy robia všetky domáce práce, atď.

Popolcovou stredou sa začína obdobie 40-dňového pôstu.

Mgr. Adriana Bárdyová
etnologička PMZA

 

Zima, kedy i napriek globálnej zmene podnebia napadne aj v nižších nadmorských výškach sneh a udrží sa viac dní po sebe, je stále vzácnejším javom. Preto, ak sa už takáto zasnežená perióda predsa len vyskytne, je to jedinečná príležitosť pre každého nadšenca, ktorého zaujíma dianie v prírode, aby poodkryl niektoré z jej tajomstiev a priblížil sa trochu bližšie k pochopeniu niektorých biologických javov.

Prvé, čo každého vnímavého pozorovateľa zaujme pri pobyte v zasneženej krajine, je množstvo stôp v snehu, ktoré tu zanechávajú najrôznejšie druhy živočíchov. Jedná sa najčastejšie o stopové dráhy, kôpky snehu na mieste konzumácie rastlinnej potravy vyhrabanej spod snehovej pokrývky alebo mieste odpočinku (ležovisko), ale tiež stopy značkovacieho a potravného správania (moč, trus, zvyšky po konzumácii potravy), ktoré zvieratá po sebe zanechávajú. Najnápadnejšie sú stopy po cicavcoch a na tie sa pozrieme zblízka.

Stopy cicavcov v snehu prezrádzajú mnohé o ich spôsobe pohybu, vyhľadávaní zdrojov potravy, o druhu konzumovanej potravy, ako aj o niektorých prejavoch správania (denný biorytmus, stratégia šetrenia energiou pri pohybe, prejavy orientačno-pátracieho správania pri vyhľadávaní potravy, prvky obranného a komfortného správania), a v neposlednom rade tiež o dĺžke ich denných presunov, o využívaní konfigurácie terénu, ako aj o výbere najvhodnejšieho biotopu v snahe minimalizovať energetické straty v klimaticky nepriaznivom ročnom období.

Z odtlačkov stôp v snehu môžeme zistiť nielen o aký druh cicavca ide, ale často aj pohlavie jedinca. Stopy na obr. 1 patrili jeleňovi lesnému (samcovi), ktorý vo svojej stopovej dráhe zanechal pri krátkej zastávke aj trus. Jeho stopa je v porovnaní s laňou (samicou) širšia a má oválny obrys, zatiaľ čo odtlačok stopy lane býva nielen štíhlejší, ale aj viac zahrotený. Pohyboval sa na rozhraní rúbaniska a bukového lesa po zvieracom chodníku (prti), ktorý jelenia zver používa pri svojich denných migráciách pravidelne. Vedie vyvýšenou časťou terénu, aby zver mala dobrý výhľad na otvorené priestranstvo rúbaniska pod sebou, a aby včas dokázala zaregistrovať blížiace sa nebezpečenstvo. Počas chôdze po takejto prti sa miestami zastavuje, aby jej zmyslové orgány (najmä čuch a sluch) mohli podrobne zmapovať okolie. Vtedy často vylučuje moč (urinuje) alebo trus (defekuje), ako to môžeme vidieť aj na fotografii.

Podobne, ako sme z odtlačkov stôp jeleňa lesného dokázali určiť pohlavie a niektoré prejavy jeho správania, môžu nám mnohé prezradia tiež stopy po hrabaní jeleňov v snehu o ich potravnom správaní a o tom, akú potravu spod snehu získavajú. Keď som sa pri svojej terénnej pochôdzke dostal na zvážnicu prechádzajúcu smrečinou, vo svahu nad ňou ma zaujali hromady vyhrabaného snehu. Pri ich bližšej obhliadke som podľa odtlačkov stôp zistil, že sa jednalo o viaceré jedince jelenej zveri, ktoré pod vrstvou snehu našli pomocou čuchu energeticky výdatný zdroj potravy – trsy chlpane lesnej – trávy z čeľade sitinovité (obr. 2).  Je to trváca bylina a preto jej listy zostávajú zelené aj počas zimy.

Príroda a jej prírodné zákony nám opäť priniesli potešenie z terénneho výskumu zvierat priamo v ich prirodzenom prostredí. Sledovanie ich stôp v snehom zaviatej krajine nám pomáha lepšie spoznávať ich životné stratégie zamerané na prežitie zimného obdobia v podmienkach strednej Európy. Nabudúce vám prinesieme reportáž z pozorovania priestorovej aktivity a správania srnca lesného počas zimného obdobia v horách Lúčanskej Fatry.

Text a foto: Ladislav Hlôška, zoológ Považského múzea v Žiline