Milovníci prírody sa môžu aj v júli tešiť na ďalšiu vychádzku s botaničkou Považského múzea v Žiline Ing. Květou Kickovou. Tentokrát sa zatúlajú do okolia Považského Chlmca, kde budú spoznávať miestnu flóru. Záujemcov čaká stretnutie s príjemnými ľuďmi a pútavé rozprávanie o zaujímavostiach prírody. Na podujatie je potrebné sa vopred prihlásiť na tel. č. 0917 868 520 alebo na kickova@pmza. sk a potom sa už len dostaviť 7. júla o 16.00 do parku v areáli Budatínskeho hradu. Cena je 1 euro, deti do 6 rokov majú vstup zadarmo. Tešíme sa na Vás!

Svätojánske zvyky boli v tradičnej kultúre úzko späté so slávnosťami letného slnovratu. Dôležitú úlohu mali oheň, zeleň a voda – najmä rosa. Ku svätojánskej noci sa viaže množstvo zvykov a tradícií. Bola to noc pred dňom Jána Krstiteľa (24. 06.). Prechodné obdobie počiatku leta sa spájalo so zvýšenou aktivitou nadprirodzených síl, kedy sa stierali hranice medzi reálnym a imaginárnym svetom.   

Snáď medzi najrozšírenejšie zvyky patrilo pálenie vatry na okolitých kopcoch. Svätojánsky oheň, nazývaný „vajano“ alebo aj „sobotky“, mal privolať dážď. V niektorých oblastiach preto pálili ohne každý večer od Jána, až kým nezačalo pršať. Stretávanie sa počas jánskych ohňov sa spájalo so zábavou, pri ktorej boli uvoľnené mravy, často aj s erotickými hrami. Mladé páry preskakovali oheň spoločne a verili, že spolu vstúpia do manželstva. Oheň symbolizoval slnko a ľudia verili, že očisťuje a posilňuje zdravie. Aj preto sa zapaľovali fakle, s ktorými roľníci obchádzali polia. Vyhasnuté ich zahrabávali medzi mladé obilie. Keďže popol zo svätojánskeho ohňa bol považovaný za posvätný, zahrabával sa do poľa aj ten.

Čarovnú moc počas svätojánskej noci mala tiež zeleň, predovšetkým bylinky. Bola rozšírená viera, že bylinky hovoria ľudskou rečou a samy prezradia, akú chorobu liečia. Preto chodili zelinkárky na zber liečivých rastlín najradšej v túto noc. Viera v silu jánskych byliniek, pramení zo stáročných skúseností ľudu, keďže v mladých liečivých bylinách je viac účinných zložiek a aj ráno je ich koncentrácia vyššia ako na poludnie alebo večer. Zber byliniek bol teda rozšírený zavčas rána, za rosy. Nazbierané bylinky sa používali aj na prípravu odvaru pre deti,  aby boli deti celý rok zdravé.

Známe sú aj rôzne čary, viera, v ktoré sa znásobovala počas noci z 23. na 24. júna, napríklad sa verilo, že tam, kde rozkvitne papradie je zakopaný poklad. A aj iné poklady sa otvárali iba v túto noc. Ten, kto chytil svätojánsku mušku, mal mať celý rok šťastie. Avšak aj zlé sily boli aktívnejšie a preto sa strážili maštale a ku zvieratám nemohla ísť cudzia žena. Chránili ich cesnakom, chlebom, soľou a aj petržlenom. Polia aj obydlia si ľudia pred búrkou a ľadovcom chránili zapichnutím zelených prútov. Platil zákaz sadiť, hýbať zemou, kopať aj prať.

Keď na Jána padla ranná rosa, dievčatá pobehali po nej bosé, aby mali zdravé nohy. Rosou si potierali vlasy aj, aby boli krásne dlhé a líca, aby boli hladké a pekné červené. Tiež si veštili svoju budúcnosť. Vili zelené vence, ktoré púšťali dolu vodou. Tá, ktorej veniec plával najrýchlejšia, sa mala vydať ako prvá.  V iných oblastiach zasa vyhadzovali vence na strechu domu, kde býval nejaký chlapec. Podľa toho, na ktorom rade šindľov sa veniec zachytil, o toľko rokov sa malo dievča vydať, prípadne vence vyhadzovali na strom. Ak sa niektorej na konári zachytil, do roka sa vydala.

Adriana Bárdyová, Považské múzeum v Žiline

Foto: Svätojánsky oheň – rekonštrukcia, Čičmany 1967, foto: Vladimír Sekerka, fotoarchív Považského múzea v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Horúce dni sú pred nami a Považské múzeum v Žiline počas letnej sezóny otvára ďalšie expozície či predlžuje otváracie hodiny. Turistov určite poteší, že od júla budú opäť otvorené Objekty ľudovej architektúry v Čičmanoch a hrad Strečno bude prístupný každý deň. Od utorka do nedele budú môcť navštíviť Budatínsky hrad, Múzeum dopravy v Rajeckých Tepliciach a od stredy aj expozíciu Jánošík a Terchová. Dočasne zatvorený ostáva len Sobášny palác v Bytči. Prehliadky vo všetkých expozíciách budú prebiehať naďalej individuálne. „Som nesmierne rád, že cez letné mesiace môžeme sprístupniť ďalšie naše expozície s jedinečnými muzeálnymi zbierkami. Verím, že návštevníci si k nám nájdu cestu a neodradia ich ani hygienické opatrenia, ktoré musíme stále dodržiavať,“ dopĺňa riaditeľ Považského múzea v Žiline Mgr. Michal Jurecký.

 Najnavštevovanejšou expozíciou múzea je hrad Strečno. Stredoveké hradné múry na vysokom brale upútajú už z diaľky. „Návštevníci môžu objavovať ich zákutia, zoznámiť sa s históriou či vychutnať si nádherné výhľady. Magickým miestom je zrekonštruovaná kaplnka, ktorá je venovaná najznámejšej majiteľke hradu Žofie Bosniakovej. Individuálne prehliadky poskytujú dostatok priestoru na túlanie sa po hrade a medzi návštevníkmi majú pozitívny ohlas,“ približuje správkyňa hradu Strečno Ing. Katarína Repáňová. Zaujímavým miestom je aj stredoveká dedina Paseka, v ktorej sa nachádzajú autentické drevené domčeky remeselníkov.  

Areál Budatínskeho hradu poskytuje veľa možností na trávenie voľného času. Park s rozlohou takmer 5 ha je ideálnym miestom na piknik či oddych s rodinou. „Oku lahodiaci Budatínsky hrad láka expozíciou dejín Žiliny, najnovšou archeologickou expozíciou či vyhliadkou do okolia. Okrem toho je v hrade ešte stále prístupná, najmä pre deti atraktívna, zoologická výstava s názvom Stavovce severozápadného Slovenska, ktorá poskytuje realistický pohľad na  tvarovú a druhovú rozmanitosť vtákov a cicavcov,“ pozýva vedúca oddelenia práce s verejnosťou Mgr. Petra Labantová. Za návštevu určite stojí Drotársky pavilón s unikátnou expozíciou, ktorej význam stúpol zapísaním drotárstva do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jeho priestory sa využívajú aj na krátkodobé výstavy. V auguste sa môžu záujemcovia tešiť na výstavu nazvanú Detské vypletačky, ktorá  predstaví originálny dizajnérsky návrh a zároveň spôsob hry nielen pre deti.

Atraktívnym miestom na výlet sú určite Objekty ľudovej architektúry v Čičmanoch. Originálne zdobené drevenice sú celosvetovým unikátom. Radenov dom v správe Považského múzea v Žiline je posledným zachovaným poschodovým domom v obci a jeho expozícia predstavuje všetky životné etapy, zvyky, pracovné činnosti, ale i architektúru a odev. Dom č. 42 je jedinou pôvodnou drevenicou v pamiatkovej rezervácii obce, ktorej expozícia zachytáva „bývanie společníkov“ typické pre Čičmany do začiatku 20. storočia. 

Najmladšou, ale nemenej zaujímavou expozíciou je Múzeum dopravy v Rajeckých Tepliciach. Návštevníkov čaká prechádzka vývojom cestnej a železničnej dopravy od najstarších čias až po súčasnosť. Najväčším lákadlom je rozhodne modelové koľajisko, ktoré zobrazuje žilinský železničný uzol v 20. rokoch 20. storočia. Novinkou v expozícii sú interaktívne prvky, ktoré doplnia a zatraktívnia funkčné modely. Ani toto leto nebude chýbať obľúbené podujatie Rajecká Anča, ktoré počas tretieho augustového víkendu ponúkne jazdy historických motorových vlakov.

Expozícia Jánošík a Terchová podáva ucelený obraz o histórii a národopise tejto známej obce. Prostredníctvom vernej napodobneniny tradičnej terchovskej izby sa návštevníci vrátia o niekoľko desaťročí späť. Hlavná časť expozície je venovaná Jurajovi Jánošíkovi ako historickej aj legendárnej osobnosti. Odraz jánošíkovskej tradície je viditeľný v mnohých dielach ľudovej kultúry nachádzajúcich sa priamo v expozícii.  

Viac informácií a otváracie hodiny konkrétnych expozícií nájdu návštevníci na webovej stránke múzea.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Múzeum je pamäťová inštitúcia, ktorej poslaním je uchovávať hmotné doklady vývoja ľudskej spoločnosti a prírody. Prírodovedne zamerané múzeá dokladujú stav prírody herbárovými položkami.  Herbár tvoria sušením a lisovaním konzervované rastliny, ktoré sú schopné v tejto forme prečkať aj niekoľko sto rokov. Takto na plocho  upravené sú upevnené alebo voľne položené na listoch papiera spolu s herbárovou etiketou takzvanou schedou. Scheda  obsahuje vedecké pomenovanie rastliny, presné geografické údaje o lokalite nálezu, stručnú charakteristiku stanovišťa, dátum zberu a meno zberateľa a meno odborníka, ktorý rastlinu určil. Herbárové položky preto predstavujú autentický zdroj informácií o flóre danej oblasti. Dokladujú výskyt konkrétnych rastlinných druhov na určitých lokalitách v určitom čase. Fond je tvorený druhmi s rôznou výpovednou hodnotou (zriedkavými i chránenými, s jedinou alebo s málo lokalitami výskytu alebo bežnými druhmi, endemitmi, inváznymi druhmi a pod.). Zastúpené v ňom bývajú i druhy z lokalít, ktoré dnes už neexistujú a ich herbárová položka je potom napríklad jediným dokladom o výskyte v regióne. Aj s odstupom času sa dajú napríklad z rastlinných vzoriek zistiť genetické údaje alebo informácie o prostredí, v ktorom rástli. Systematické budovanie herbára je jednou z hlavných priorít pracovnej náplne botanika alebo botaničky v múzeu. Považské múzeum je v prírodovednej oblasti koncipované ako regionálne múzeum, jeho zbernou oblasťou je severozápadné Slovensko. Konkrétne sú to orografické celky Malá Fatra, Krivánska i Lúčanská, Kysucká vrchovina, severná časť Strážovských vrchov, Javorníky a Žilinská kotlina. Botanický zbierkový fond PMZA tvorí evidovaná zbierka herbárových položiek vyšších rastlín, machorastov a lišajníkov. Herbár je vybudovaný vlastným zberom odborného pracovníka alebo pracovníčky múzea, či už cielenou zbierkotvornou činnosťou alebo ako súčasť výskumných úloh, prípadne zbierkami získanými kúpou alebo darmi. Najstaršie zbery v herbári sú získané Ladislavom Dýlikom (1600 položiek), ktorý v rokoch 1960 až 1963 pre múzeum externe pracoval. Od roku 1969 do roku 2015 vytvárala herbár botanička RNDr. Viktória Urbanová, CSc., za toto obdobie herbár narástol o vyše 15 000 položiek. Fond machorastov sa získaval v prevažnej miere kúpou od popredných odborníkov v tejto oblasti. V súčasnosti má botanický zbierkový fond múzea 17 280 položiek. Vyššie rastliny sú z tohto počtu zastúpené 9 476 ks, machorasty 7327 a lišajníkov je 477 ks. Zo systematického hľadiska je z nižších rastlín zastúpených 128 rodov a 771 druhov  pečeňoviek, machov a lišajníkov. Vyššie druhy rastlín reprezentuje vyše 1300 druhov z 526 rodov, najpočetnejšie je zastúpený rod ostríc (Carex) a to 52 druhmi.

Výber druhov, ktoré sa majú dostať do herbára záleží na expertnom odhade odborného pracovníka a prihliada sa na nasledovné kritériá: zbierajú sa druhy rastlín na významných botanických lokalitách, ktoré ešte nie sú dokladované žiadnym herbarizovaným materiálom (tzv. biele miesta), zber prebieha na lokalitách ohrozených zničením (stavebná činnosť a pod.), prioritne sa dokladuje druhové zastúpenie biotopov s malým plošným rozšírením v rámci regiónu, dokumentujú sa regionálne vzácne druhy a druhy s negatívnym trendom vývoja rozšírenia (všetko s dôsledným rešpektovaním legislatívy na ochranu prírody a krajiny). Taktiež sa zberajú taxonomicky alebo chorologicky nedostatočne preštudované druhy rastlín a ich ďalší výskum potom prebieha v spolupráci s vedeckými inštitúciami. Všeobecne sa dokladujú všetky rastlinné druhy prirodzene rastúce v zbernej oblasti, ktoré ešte nie sú zastúpené v zbierkovom fonde, aby sa zachytila celá flóra regiónu, stav a vývoj krajiny potom dokladá nárast alebo úbytok určitých druhov, ktorých výskyt je viazaný na prebiehajúce zmeny v krajine (napr. druhy indikujúce postupujúcu synantropizáciu, prenikajúce invázne rastliny, ustupujúce archeofyty a podobne).

Květa Kicková, Považské múzeum v Žiline

foto: archív PMZA

myrikovka nemecká                                      

 

 

 

 

 

 

 

 

 

paľadenec prímorský

 

 

 

 

 

 

 

 

 

plavúnik sploštený

 

 

 

 

 

 

 

 

 

prasličkovka zimná

 

 

 

 

 

 

 

 

 

šašina hrdzavá

 

 

 

 

 

 

 

 

 

štetôčka chlpatá

 

 

 

 

 

 

 

 

 

botanička Viktória Urbanová

 

 

 

 

 

 

 

 

 

mach strapaňa

Kruhový nepokosený porast lúčnych kvetov na centrálnej trávnatej ploche Budatínskeho parku predstavuje ukážku mozaikového kosenia, spôsobu prírode blízkeho manažmentu, ktorý podporuje život a rozmanitosť hmyzích druhov v meste. Kosenie, ktoré je rozvrhnuté v čase a priestore vytvára mozaikovitú štruktúru lúčneho porastu, kde včely, čmeliaky, motýle, pestrice a ostatné druhy hmyzu nachádzajú dostatok úkrytov, potravy a rovnako podmienok pre svoj vývin. Intenzívne kosenie škodí hmyzej faune a rovnako zamedzuje jednoročným bylinám vytvoriť semená. Diferencované kosenie, ktoré rešpektuje hmyz sa prispôsobuje funkcii verejných plôch. Týmto im dávame šancu prežiť aj v takých nehostinných podmienkach, akým niekedy urbanizované priestory dokážu byť. Znečistenie, pesticídy, svetelný smog a nedostatok rozmanitých kvitnúcich rastlín počas celého roka dokážu vylúčiť väčšinu opeľovačov z našich miest.

Kvitnúce lúčne porasty sú aj pre ľudí určite esteticky lákavejším prostredím ako rovnorodé vykosené a často letným slnkom spálené plochy. Nízko kosený, nepolievaný trávnik totiž ľahko preschýna a mení sa na miesto, ktoré sa ľahko ešte viac prehreje. Počas dažďov nedokáže adekvátne  zadržiavať vodu, nie je schopné efektívne zachytávať rosu, veľmi obmedzené je rovnako vyparovanie vody, ktoré ochladzuje priestor. Toto všetko výrazne znižuje pozitívny vplyv travinno – bylinnej vegetácie v meste na zmierňovanie negatívnych dôsledkov zmien klímy. Pokiaľ ide o prevenciu výskytu vyšších koncentrácií peľu tráv priamo v mestách, riešením je stihnúť prvé kosenie do polovice mája, aby sa pokosili trávy ešte pred zakvitnutím. Trávniky určené na frekventovaný pobyt a pohyb sa kosia aj viackrát ročne, vždy sa však ponecháva minimálna výška trávy 10 cm, aby sa ochránila fauna žijúca na vegetácii nízko nad pôdou. Pokosenú trávu treba z trávnika odstraňovať, nie je teda vhodné trávnik mulčovať, ale pokosenú biomasu odstraňovať. Väčšie trávnaté plochy je dobré kosiť postupne, vždy nechať aspoň 20 % nepokosených, aby hmyz neprišiel o útočisko. Vhodné je kosiť skoro ráno alebo počas dňa, kedy je menšie riziko priameho pokosenia jedincov v poraste.

Väčšina hmyzu je v určitom životnom štádiu viazaná na určité živné rastliny alebo špecifické podmienky prostredia. A to je zlá manévrovacia situácia aj bez negatívne vplývajúcich zmien klímy.  Populácie včiel, čmeľov, pestríc a motýľov, ktoré patria ku kľúčovým opeľovačom, sú ohrozené. Konkrétne v Európe hrozí vyhynutie až 40 % včelích a 30 % motýlích druhov. Tam, kde chýbajú opeľovače, poľnohospodárske plodiny dosahujú menšie výnosy. Bez dostatku hmyzích robotníkov sa stáva nestabilnou produkcia ovocia, zeleniny, olejnín, korenín, oleje, horčice, vína, piva a medu. Na kvetoch je závislých kvôli potrave v niektorej vývinovej etape minimálne 20 % hmyzu.  Celá ľudská civilizácia však získava potravu vďaka hmyzoopelivým rastlinám. Súčasné dramatické zmenšovanie bohatosti druhov hmyzu a početného zastúpenia ich populácií je alarmujúce. Zvrátiť ho môže zníženie úrovne znečistenia, zníženie množstva používaných pesticídov v poľnohospodárstve, redukcia nočného osvetlenia a zvýšenie rozmanitosti biotopov v krajine a v mestách.

Rešpektovaním týchto lúčnych enkláv tak môžete aj vy pomôcť populácii hmyzu v Budatíne. Ďakujeme za vaše pochopenie a ohľaduplnosť.

Kveta Kicková, Považské múzeum v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Považské múzeum v Žiline, Topoľová 1, 010 03 Žilina

 príjme  do pracovného pomeru  pokladníka/lektora (Čičmany)

Miesto výkonu práce:                                    Objekty Ľudovej architektúry Čičmany

Ponúkaný plat (brutto):                                v zmysle zákona 553/2003 Z. z. (od 607€)

Predpokladaný termín nástupu:                 1. august 2020

Druh pracovného pomeru:                          plný pracovný úväzok (37,5h/týždeň)

 

Pracovná doba:                                              utorok – piatok  od 9.00h do 16.45h (7,15h/deň)

                                                                          sobota – nedeľa od 8.00h do 17.00h (8,30h/deň)

Pracovný týždeň:   

1. týždeň:

utorok – piatok

od 9.00h do 16.45h (7,15h/deň)

spolu 29h/týždeň

2. týždeň:

utorok – nedeľa

utorok – piatok  od 9.00h do 16.45h (7,15h/deň)

sobota – nedeľa od 8.00h do 17.00h (8,30h/deň)

spolu 46h/týždeň

 

Pracovná náplň, právomoci a zodpovednosti:

• predaj vstupného a propagačno – predajného materiálu (hmotná zodpovednosť)
• sprevádzanie návštevníkov s odborným výkladom o histórii a vystavených zbierkových predmetoch  v slovenskom, resp. anglickom jazyku
• dozor nad zbierkami vo zverených expozíciách

 

Požiadavky:

• úplné stredné vzdelanie – maturita
• znalosť anglického jazyka
• komunikatívnosť
• primeraný verbálny prejav
• príjemné vystupovanie
• flexibilita
• bezúhonnosť
• znalosť ďalšieho cudzieho jazyka vítaná

Žiadosť spolu so štruktúrovaným životopisom a súhlasom so spracovaním osobných údajov zasielajte do 10. 7. 2020 na adresu: Považské múzeum v Žiline, Topoľová l, 010 03  Žilina; email:  muzeum@pmza.sk

 

Na konci 5. storočia, na rozhraní doby halštatskej a laténskej sa na Slovensku odohrali závažné zmeny, ktoré súviseli s prenikaním Skýtov najmä do južnej, no v menšej miere i do severnej časti Slovenska. Okrem Skýtov sa v tomto období na našom území objavilo aj keltské etnikum, ktoré sa zo svojej pravlasti v Porýní presúvalo do oblasti Karpatskej kotliny.

Obdobie, medzi koncom lužickej kultúry v neskorej dobe halštatskej a obdobím púchovskej kultúry v neskorej dobe laténskej bolo pomenované predpúchovský stupeň. V tomto čase sa uvedené územia začali hospodársky vzmáhať a nastal nový rozvoj, sprevádzaný vzrastom počtu obyvateľstva.

Koncom 3. a začiatkom 2. storočia pred n. l. sa domáce obyvateľstvo dostávalo pod tlak podunajských Keltov, ktorým išlo hlavne o získanie kontroly nad oblasťami s rudným bohatstvom. Predpokladáme, že k spomínaným kmeňom patrili i Kotíni. Na Hrone, Nitre a strednom Váhu došlo ku kolonizácii starších sídlisk a hradísk. Do tohto obdobia (2. storočie pred n. l.) spadá vznik púchovskej kultúry, ktorá sa v priebehu 1. storočia pred n. l. začala hospodársky prudko rozvíjať. Nastal proces zjednocovania, dovtedy mnohokultúrnej spoločnosti. Relatívne pokojné obdobie však netrvalo dlho.

V závere starého letopočtu a následne v prvých desaťročiach nového letopočtu odrazu mnohé púchovské opevnenia a priľahlé sídliská, naraz zanikali, čo sa prejavilo tzv. katastrofickými horizontmi v podobe archeologicky zachytených prepálených vrstiev svedčiacich o mohutných požiaroch. Čo, respektíve kto tieto katastrofy spôsobil, nie je celkom zrejmé. Najmä v prípade prvého zánikového horizontu sa zodpovednosť za zánik pripisuje Dákom, prípadne prieniku nositeľov przeworskej kultúry z Poľska. Druhý zánikový horizont mohol súvisieť napríklad aj so zánikom akéhosi prvého štátneho útvaru na území terajšieho Slovenska– Vanniovho kráľovstva. Aj po tejto katastrofe sa do niektorých oblastí niekdajšej prekvitajúcej púchovskej kultúry vrátil život. Opätovne sa rozvíjalo hospodárstvo, no aj vďaka značnej redukcii obyvateľstva a výraznému zmenšeniu rozsahu územia zaujatého púchovskou kultúrou počas uvedených nepokojov už kultúra nikdy nedosiahla niekdajší lesk. Jej vývoj bol výrazne regresívny. Osídlenie sa presunulo na menšie územie najmä horného a stredného Považia, čo už ani zďaleka nemohlo konkurovať niekdajšej rozlohe. Navyše sa obyvateľstvo stávalo čoraz závislejším od menších okolitých kmeňov. Nasledujúce obdobie markomanských vojen, ktoré sa dotkli aj oblasti juhozápadného Slovenska, bolo zároveň obdobím definitívneho zániku púchovských sídlisk a opevnení.

Z rokov 173 – 180 pochádza antická správa o násilnom presídlení kmeňa Kotínov do Panónie, ku ktorému došlo za vlády Marka Aurelia. Stalo sa tak v dôsledku neochoty tohto keltského kmeňa postaviť sa vo vojne proti Germánom na stranu Rimanov.

Všetky udalosti, ktoré sa v dobe laténskej odohrávali na našom území dokladajú zložité obdobie, v ktorom sa púchovská kultúra formovala. Je obdivuhodné, že viacerým nepriateľským vpádom dokázala odolať a prežiť. Výnimkou bol až posledný zásah Rimanov, ktorý znamenal definitívny zánik tejto výnimočnej a svojráznej kultúry.

Severné hranice púchovskej kultúry siahali do oblasti južného Poľska, niekde do okolia Krakowa, na východe sa rozšírila až po Prešov, na juhu boli hranicou mestá Trenčín, Partizánske a Žarnovica a na západe je doložená až v oblasti juhozápadných Moravskosliezskych Beskýd. Jej najväčší územný rozsah spadá do obdobia okolo prelomu letopočtov, potom však začala upadať, s čím súvisela neustála redukcia osídlenia, až nakoniec došlo k jej zániku. Od polovice 1. stor. sa rozsah územia kultúry začal zmenšovať. Zaniklo osídlenie v povodí Hronu, v Ponitrí i v blízkosti stredného toku Váhu a zanikli tiež sídliská, ktoré predtým siahali až po Moravu a po severnú hranicu v Poľsku.

Na severozápadnom Slovensku sa púchovskú kultúru podarilo doložiť v okresoch Kysucké Nové Mesto, Žilina, Bytča, Považská Bystrica, Púchov a Ilava. Opevneniam na týchto územiach venoval značnú pozornosť A. Petrovský-Šichman, ktorý priestorovo i časovo pomerne presne určil mnohé z nich. Niekoľkokrát však zaradil medzi lokality aj také polohy, ktoré síce niesli názov Hradisko, či Hrádok, no pri ich prieskume nenašiel žiadne znaky typické pre opevnenia (valy, brány, priekopy), ktoré by jednoznačne potvrdili, že ide o lokalitu pevnostného charakteru.

V jeho dvoch rozsiahlych prácach sa pritom najčastejšie stretávame s určením, že dané opevnenie či sídlisko je z doby rímskej. Až neskoršie výskumy a prieskumy, ktoré viedli najmä J. Moravčík, K. Pieta a O. Šedo ukázali, že väčšina z týchto opevnení „doby rímskej“ pochádza vlastne z doby laténskej a možno ich spájať s púchovskou kultúrou.

Na území severozápadného Slovenska je dnes známych viac než 50 malých opevnení pripísaných púchovskej kultúre. Veľmi malá časť z nich bola skúmaná archeologicky, iné sú známe len z prieskumov v teréne.

Väčšina z nich je už dávno vykradnutá ilegálnymi hľadačmi, ktorí, žiaľ, pomocou detektorov kovov devastujú významné archeologické lokality predstavujúce naše kultúrne bohatstvo. Vyzdvihnuté predmety často predávajú na zahraničným burzách, a preto vlastne ani nevieme, o čo všetko prichádzame touto ilegálnou, zákonom prísne zakázanou činnosťou. Detektor kovov na archeologickom nálezisku smie používať iba oprávnená osoba s povolením na vykonávanie pamiatkového archeologického výskumu, prípadne iná osoba pod dozorom oprávnenej osoby. Preto aj týmto spôsobom apelujeme na vás, milí čitatelia, ak uvidíte v prírode pohybovať sa osoby používajúce detektory kovov, nahláste ich polícii.

 text: Mgr. Zuzana Staneková, Považské múzeum v Žiline

foto: archív PMZA