Veľkonočné sviatky sú najvýznamnejším kresťanským sviatkom a spája sa s nimi množstvo zvykov a tradícií. Tie najrozšírenejšie počas veľkonočného, ale i predveľkonočného obdobia sú súčasťou multimediálnej prezentácie, ktorú pripravila etnologička Považského múzea v Žiline Adriana Bárdyová.

 

 

Termín slávenia sviatkov Veľkej noci je pohyblivý a závisí od lunárneho cyklu. Veľkonočná nedeľa je prvá nedeľa po splne Mesiaca, ktorý nasleduje po dni jarnej rovnodennosti.

Veľkú noc si pripomínajú Židia i kresťania, pričom pre kresťanov je to najdôležitejší sviatok cirkevného roka, zasvätený zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Kresťanská tradícia svätenia má korene v starožidovskom sviatku Pésach (Pascha).

V tradičnej kultúre sa so sviatkami Veľkej noci spájali zvyky spojené s príchodom jari a začiatkom poľnohospodárskych prác, ktorými sa pre ľudí začínal nový rok.

Mnohé zložky obyčajov majú pôvod ešte v pohanských agrárnych kultoch. Kresťanstvo prevzalo viaceré rituálne prvky, napríklad svätenie zelene, pôdy, vody, rituálnu funkcia ohňa, či svätenie jedál. Týmto všetkým sa malo zabezpečiť jediné – existencia ľudí v ďalšom období. Želanému cieľu zodpovedali prostriedky, pomocou ktorých ich chceli ľudia dosiahnuť. Patrili medzi ne zelené ratolesti, voda, oheň, vajíčko a obradové jedlá.

Zelené ratolesti symbolizovali prebúdzajúcu sa prírodu. Vo veľkonočnom období ich nachádzame vo forme bahniatok, ozdobených halúzok, takzvaných letečiek či vo forme veľkonočných korbáčov.

Voda je prostriedkom očisty človeka. Aby obrady priniesli žiadaný výsledok, ľudia sa počas veľkonočného týždňa dôkladne umývali a čistili aj obydlie, zariadenie a predmety, ktoré používali v domácnosti a tiež zvieratá.

Oheň mal magicko-očistnú funkciu a používal sa na zaháňanie zlých síl.

Vajíčko je najznámejší symbol plodnosti a obnovy života. Vo veľkonočnom období ho nachádzame ako súčasť obradových jedál či vo forme kraslíc.

Samotné obradové jedlá sú pripravované najmä zo „zeleného“ (štiav, žihľava, šalát a špenát), z vajíčok (praženica, baba, žltá hrudka),  ale sú to aj koláče a pečivá rôznych tvarov (baránok, paska, judášky) či mäsité jedlá.

SVIATKY  VEĽKEJ  NOCI

Zelený štvrtok

V cirkevnom kalendári je Zelený štvrtok chápaný ako spomienka na slávenie poslednej večere Ježiša a dvanástich apoštolov. Počas omše sa zaviazali zvony a až do Bielej soboty  sa namiesto nich používali rapkáče. Niekde chodili s nimi po dedine malí chlapci, a tak hlukom zaháňali zlé sily.

V tento deň sa tradične konal prvý výhon dobytka na pašu. Nesmeli sa vykonávať niektoré ženské práce a ani pracovať so zemou. Naopak, termín Zeleného štvrtka bol vhodný na siatie a sadenie niektorých plodín (mak, hrach, bôb, zamiaky). Gazdiné mali v tento deň poumývať všetok riad, ktorý v domácnosti používali.

Známe je umývanie sa v potoku, vždy pred východom Slnka. Človeku malo priniesť zdravie, krásu, silu a verilo sa, že pôsobí aj ako prevencia voči kožným chorobám (ekzémom, svrabu). Mládenci brodili na potoku i kone – tzv. brodky. 

Chlapcom na Zelený štvrtok strihali vlasy, aby ich mali pekné, husté a aby im skoro nešediveli.

Rozšíreným zvykom bolo aj nosenie mravcov do domu. Zvyk je známy takmer z celého územia Slovenska. Podľa regiónov ho praktizovali buď na Zelený štvrtok alebo Veľký piatok. Mravce znamenajú mnohosť, a tak obsypanie domu mravcami malo priniesť domácim veľa hostí, dievčatám veľa nápadníkov, gazdinej veľa hydiny a mnoho znesených vajec.

Veľký piatok je smútočný deň veľkonočného týždňa, kedy sa slávi ukrižovanie Ježiša Krista. V ľudovej kultúre sa v tento deň konali obyčaje, ktoré nadväzovali na obyčaje Zeleného štvrtka (umývanie sa v potoku, brodky).

Tento deň bol vhodný pre prvé dojenie oviec, zastrihovanie vlastníckych znakov na ušiach oviec, česanie vlasov pod vŕbou alebo topoľom, aby boli dlhé a pekné.

Na veľký pôst sa nechodilo ani na vohľady.

Biela sobota je cirkevným sviatkom a smútočným dňom. Názov dostala podľa bielej farby rúcha, ktoré sa v tento deň odovzdáva dospelým, ktorí sa obrátili na kresťanskú vieru. Katechumeni, ako sa im hovorí, prijímajú na Bielu sobotu hneď tri sviatosti – krst, prvé sväté prijímanie aj birmovku.

Cirkevné obrady sa na Bielu sobotu začínali až po zotmení. Dôležitým úkonom bolo rozväzovanie zvonov a príprava na oslavu zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Pred kostolom sa pálil oheň, kde sa spaľovali zvyšky posvätných predmetov – starého paškálu a oleja. Oheň bol posvätený kňazom a zapaľovala sa ním nová hlavná sviečka paškál.

Uhlíkom z pahreby kedysi ľudia pripisovali magické vlastnosti, dokázali vraj ochrániť dom pred požiarom a dávali sa aj na polia.

Bohatú úrodu ovocia malo zabezpečiť trasenie stromov.

Pripravovali sa obradové jedlá, ktoré sa na druhý deň svätili.

Veľkonočná nedeľa

Je vyvrcholením veľkonočného týždňa, kedy sa oslavuje zmŕtvychvstanie Krista. V mnohých oblastiach Slovenska sa v tento deň zvyknú v kostole svätiť jedlá – šunka, klobása, huspenina, pečivo, maslo, vajíčka, syr, soľ a iné suroviny. Mimoriadny význam sa pripisoval návratu z bohoslužby. Úroda vraj dozrela ako prvému tomu, kto pribehol prvý domov. Tiež mal podľa povery skončiť ako prvý s prácami na poli. Posvätené vajíčka, pečivo i mäso niekde nosili ľudia na hroby zosnulých príbuzných.

Pamätali však aj na úrodu. V tento deň išli do poľa, po zasiatom obilí kotúľali okrúhly koláč, rozhodili tam škrupiny z vajíčok a zapichli posvätené bahniatka, aby bola úroda chránená pred búrkou a krupobitím.

Veľkonočný pondelok

Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy najmä šibaním a olievaním dievčat. Dnes sú tieto zvyky známe azda v každej obci Slovenska, no ešte do polovice 20. storočia tomu tak nebolo. Obe formy poznali na juhozápadnom Slovensku, pre západné Slovensko bolo typickejšie viac šibanie, kým pre východné Slovensko bolo charakteristickejšie kúpanie. Kúpačky a šibačky začínali kedysi hneď po polnoci alebo skoro ráno. Skupinky mládencov chodili po dedine a navštevovali domy, kde mali dospelé dievčatá. Tie sa dávali šibať, lebo sa verilo, že im to zabezpečí krásu a zdravie. Chlapcom za odmenu ponúkli vajíčka, koláče, víno alebo pálenku. Surové vajíčka boli odmenou dospelej mládeže a symbolizovali plodnosť. Večer usporiadali mládenci zábavu, na ktorú pozvali aj dospelé dievčatá. Menší chlapci chodili na šibačku doobeda a odmenou im boli kraslice a cukrovinky, v súčasnosti sú to čokoládové vajíčka aj peniaze.

Šibanie a olievanie, kedysi významné magické úkony, pretrvali a uskutočňujú sa dodnes. No dnes je zvýrazňovaná viac ich funkcia kolektívnej zábavy. Realizujú sa prevažne v kruhu rodiny a príbuzenstva a to nielen na dedinách, ale i v mestách.

Text: Adriana Bárdyová

Foto: Archív PMZA           

                                                                    

 

 

 

Považské múzeum v Žiline sa aj tento rok zapojí do kampane na pomoc ľudí s autizmom. Svetovým dňom povedomia o autizme je 2. apríl, no Budatínsky hrad bude svietiť na modro počas celých veľkonočných sviatkov.

Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom – Žilinský región sa do modrej kampane zapája už po deviaty raz. K iniciatíve sa pridalo aj Považské Múzeum v Žiline a mesto Žilina. Urobia tak vo večerných hodinách modrým vysvietením budovy žilinskej radnice, Burianovej veže a Budatínskeho hradu. Iniciatíva  vychádza z jednej z najvýznamnejších svetových organizácií Autism Speaks. Cieľom kampane je zvýšiť povedomie o autizme a snaha začleniť ľudí s touto poruchou medzi seba a vytvoriť im podmienky pre zmysluplný život. Ako Svetový deň povedomia o autizme bol Organizáciou Spojených Národov prijatý 2. apríl. Modré svetlo pomáha zacieliť pozornosť verejnosti na autizmus, ktorý ovplyvňuje v súčasnosti viac ako 70 miliónov ľudí na celom svete. Trpí ňou viac ľudí ako na cukrovkou a AIDS dohromady. Symbolom autizmu je modrá, ktorá je farbou komunikácie aj ústrednou farbou celej kampane Light it up blue.

Autizmus je celoživotná porucha vývinu, ktorú charakterizujú nedostatky v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti. Tieto problémy sú spojené s poruchami verbálnej reči a majú za následok, že ľudia s autizmom sa dlhé desaťročia nachádzali na okraji spoločnosti. Deti trpiace autizmom potrebujú špeciálne vzdelávanie a celoživotnú starostlivosť. Táto porucha uzatvára jedinca v jeho vlastnom svete, pričom mu sťažuje schopnosť hrať sa, vnímať a chápať bežné vnemy. Dnešná doba, kedy čelíme celosvetovej pandémii COVID-19 (koronavírus), je pre deti s autizmom veľmi ťažké a stresujúce obdobie. Sú totiž izolované v domácom prostredí a je narušený ich denný režim.

Široká verejnosť môže 2. apríla vyjadriť svoju podporu a solidaritu modrým oblečením.

Text: SPOSA –ŽR, PMZA

Foto: archív PMZA

 

 

 

V sobotu 27. marca 2021 o 20.30 miestneho času si svet opäť pripomenie Hodinu Zeme. Dominanty miest sa vtedy zvyknú zahaliť do tmy a ľudia upriamia pozornosť na to, čo môžu urobiť pre záchranu planéty. Už druhý rok však bude Hodina Zeme iná. Bez ľudí na námestiach, ktorí zhasínanie pamiatok sledujú. Spojiť nás však môže konkrétny čin – WWF Slovensko a Záchranná stanica pre zranené živočíchy v Zázrivej spúšťajú kampaň na podporu rozšírenia stanice, čo umožní zachrániť a vrátiť do prírody viac zranených zvierat.

Hodina Zeme vznikla z iniciatívy WWF v roku 2007 v Austrálii a postupne sa rozšírila do viac ako 190 krajín. Od roku 2011 sa pridalo aj Slovensko z iniciatívy Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV a Slovenského zväzu astronómov. Spočiatku Hodina Zeme upriamovala pozornosť verejnosti na svetelné znečistenie, ktoré astronómov limituje v pozorovaniach. Rozsah environmentálnych problémov však rástol. Od roku 2016 sa k organizovaniu kampane pridala WWF Slovensko a kampaň upriamila pozornosť na poškodzovanie prírody a vymieranie druhov rastlín a zvierat a pozýva ľudí a firmy, aby zmenili správanie a snažili sa žiť v rámci limitov planéty.  Táto kampaň sa stala tradíciou i na Slovensku. Každý rok symbolicky na hodinu vypnú svoje svetlá hrady, zámky, mestá i obce, či reklamy súkromných spoločností.

Považské múzeum v Žiline tento rok vypne osvetlenie na dvoch svojich pamiatkach – na Budatínskom hrade a hrade Strečno.

Rok 2021 je opäť bez ľudí v uliciach, žijeme však v digitálnej dobe a zapojiť sa môžeme aj prostredníctvom svojich online platforiem – webov a sociálnych sietí. Šírme povedomie o potrebe ochrany našej planéty a zdieľajme výzvu ŠANCA PRE ZRANENÉ ZVIERATÁ na www.startlab.sk/zranenezvierata spolu s hashtagom #hodinazeme #sancaprezvierata.

Záchranná stanica funguje v Zázrivej na Orave od roku 2001 a zameriava sa na záchranu poranených či chorých voľne žijúcich zvierat a opustených mláďat, ich rehabilitáciu a návrat do prírody. Kampaň bude trvať do konca apríla. Vyzbierané peniaze budú použité na rozšírenie stanice o malý lesík, ktorý poskytne vhodný priestor najmä väčším druhom zvierat v čase rehabilitácie. Priestor je potrebné oplotiť a vybudovať prístrešok. Časť peňazí bude použitá na dokončenie návštevnej zóny, kde pribudnú náučné prvky pre deti.

VIAC INFORMÁCIÍ:

WWF Slovensko

Hodina Zeme Slovensko

Záchranná stanica pre zranené živočíchy v Zázrivej

 

 

 

Budatínsky hrad bude na Deň svätého Patrika svietiť na zeleno. Považské múzeum v Žiline v správe Žilinského samosprávneho kraja zahalí 17. marca hrad do tejto farby po druhýkrát. Urobí tak na znak priateľstva a spolupráce s Írskom a írskymi občanmi, rovnako ako dominanty a budovy vo viacerých svetových metropolách, napríklad parížska bazilika Sacré Coeur, rímske Koloseum, šikmá veža v Pise, pražský Petřín, newyorská Empire State Building či budova Opery v austrálskom Sydney.  Na Slovensku sa zelenou farbou pýšil napríklad Primaciálny palác v Bratislave, budova radnice v Trnave alebo budova Banky v Žiline. Zahalenie objektov do zelenej farby sa koná každoročne 17. marca v rámci iniciatívy „Global Greening“, ktorá vznikla v roku 2009 a jej popularita neustále narastá.

Zelená farba je írskou národnou farbou a aj samotný ostrov sa pre sýtozelené pasienky prezýva zelený. Táto farba preto tradične patrí k oslavám sviatku svätého Patrika. Ulice v Írsku bývajú plné zelených štvorlístkov či klobúkov a v Dubline sa koná obrovský sprievod. Sviatok patróna Írska je však obľúbený aj v mnohých iných krajinách po celom svete, najmä tam, kde je silná írska komunita. Po duchovnej stránke je to deň modlitieb a misionárov, keďže svätý Patrik bol misionár, ktorý priniesol na tretí najväčší ostrov v Európe kresťanstvo.

 

Súčasťou Považského múzea v Žiline je špeciálna prezenčná odborná knižnica s bohatým fondom 12 850 knižničných jednotiek. Sídli v areáli Budatínskeho hradu a jej fond tvorí spoločenskovedná, prírodovedná a vlastivedná literatúra. Taktiež disponuje množstvom zborníkov a periodickej literatúry z domácej i zahraničnej produkcie.

Mnoho hodnotných publikácií vo fonde knižnice pochádza z edičnej činnosti múzea a záujemcovia si ich môžu kúpiť prostredníctvom e-shopu na webovej stránke múzea. „Táto služba je pridanou hodnotou našej knižnice a okrem vzdelávania ponúkame návštevníkom možnosť zmysluplného trávenia voľného času z pohodlia domova,“ vysvetľuje knihovníčka Janka Sakalová. Čitatelia majú na výber až z trinástich kategórií, v ktorých nájdu viac ako 60 titulov z oblasti histórie, archeológie, geológie, botaniky, zoológie, etnológie, drotárstva a dejín dopravy. Ide o odborné knihy z oblasti spoločenských a prírodných vied, publikácie o expozíciách Považského múzea v Žiline, katalógy z výstav, biografie, ale aj detské tituly či vystrihovačky. Značný záujem verejnosti je o Vlastivedné zborníky Považia, ktoré obsahujú odborné články z výsledkov výskumu v regióne Horného Považia. „Vyhľadávanými sú nielen čísla z posledných rokov, ale i tie staršie, ktorých témy sú stále aktuálne. Záujemcovia si na webovej stránke múzea môžu nájsť súpis názvov odborných  článkov a zborník následne  prostredníctvom e-shopu objednať,“ dopĺňa J. Sakalová. Tento rok vyjde jubilejné tridsiate číslo, v ktorom budú uverejnené aj príspevky z odbornej konferencie pri príležitosti 700. výročia udelenia výsad mestu Žilina kráľom Karolom Róbertom.

Novinkami z vydavateľstva Považského múzea v Žiline sú tri tituly, ktoré sú nominované aj v súťaži Kniha Horného Považia v kategórii odborná literatúra. Kniha Jazda storočiami: Dejiny dopravy na Slovensku a výpoveď exponátov z malého múzea predstavuje podstatné medzníky a exponáty spojené s históriou dopravy a jej autorom je historik Peter Šimko. Dobové fotografie a zaujímavý príbeh známeho fotoateliéru sa spája s publikáciou Foto Rek Žilina: Tajomstvo jedného kufra od historičky Martiny Bernátovej. Dvojjazyčná publikácia Slovanské hradisko na Veľkom vrchu obsahuje informácie o histórii hradiska, jeho stavebnom vývoji i obyvateľoch. Jej autormi sú archeológovia Gabriel Fusek z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied a Andrea Slaná z Považského múzea v Žiline.

Keďže knižnica v priestoroch administratívnej budovy Považského múzea v Žiline je prezenčná, záujemcovia ju môžu navštíviť od utorka do štvrtka od 6.30 do 13.15 hod. Viac informácií nájdu na www.pmza.sk alebo na kniznica@pmza.sk.

Potápač veľký (Mergus merganser) patrí medzi živočíchy, ktorých početnosť na Slovensku aj v iných krajinách výrazne narastá. Pravidelné hniezdiská sú ďaleko na severe Európy, ale i v Alpách a trochu prekvapivo tiež na Balkáne. Veľkú Britániu začal kolonizovať ešte v 19. storočí. V roku 1997 bol v tejto krajine odhadovaný počet 2 600 samcov, v súčasnosti sa už odhaduje okolo 3 500 párov. Geograficky a čiastočne i geneticky bola izolovaná populácia v Alpách, ktorá sa tiež v ostatných dvadsiatich rokoch šíri, napríklad smerom na juh, do Talianska. Populácia sa zvyšuje aj na Balkáne, najmä v Srbsku. Na Slovensku v minulosti len pravidelne zimoval. Prvé „podozrivé“ jarné pozorovania potápačov veľkých, naznačujúce možnosť hniezdenia, pochádzajú z rokov 2003, 2004 zo stredného toku Hrona (I. Kováč), prvé dokázané hniezdenie je z roku 2007. Odvtedy u nás počet stále rastie. Je ťažké ho odhadnúť, no určite ide už o mnoho desiatok párov. Hniezdia predovšetkým pri Hrone a Váhu a ich prítokoch, ale boli potvrdené aj pri Dunaji a na východnom Slovensku. Nárast slovenskej populácie koreluje s rastom v celej oblasti Západných Karpát – v Poľsku, Českej republike a na Ukrajine. Potápač veľký využíva na hniezdenie veľké dutiny stromov, ale veľmi rád obsadzuje aj búdky. Jednou z možných príčin zvýšenia jeho počtu by mohla byť intenzívna výstavbu malých vodných elektrární na slovenských riekach, najmä v ostatných rokoch. Takto upravené korytá sú širšie a majú menší sklon. Práve takéto úseky riek potápač veľký uprednostňuje vo Veľkej Británii. K schopnosti prudkého šírenia určite prispieva aj vysoký počet mláďat, bežne ich býva päť až deväť. Ďalší vývoj jeho počtu zrejme ovplyvní trend populácie kormorána veľkého (Phalacrocorax carbo), ktorému sa potápač veľký čiastočne vyhýba, ale aj orliaka morského (Haliaeetus albicilla), ktorého populácia u nás v ostatných rokoch takisto zreteľne narastá.

text a foto: Ján Kicko, zoológ Považského múzea v Žiline

 

Považské múzeum v Žiline pravidelne predstavuje verejnosti zbierkový predmet mesiaca a keďže sa blíži jar, v marci to budú vzácne poľné buriny z fondu botaniky. So zmenou krajiny a spôsobu hospodárenia v nej sa mení aj jej flóra. Niektoré druhy rastlín, ktoré boli pred 60 rokmi bežnými sprievodcami poľnohospodárskych plodín sú dnes v aktuálnom Červenom zozname vedené ako nezvestné alebo kriticky ohrozené. Kúkoľ, po stáročia veľmi hojná nepríjemná burina obilných polí, je dnes botanická rarita, ktorej hrozí vo voľnej prírode vyhynutie. Niektoré z nich sú pritom z nášho územia známe už od doby bronzovej. Buriny sprevádzajú človeka od začiatku poľnohospodárstva. Veľa z nich má  svoju pravlasť v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu, napríklad ako hlaváčik letný alebo nevädza poľná. Sú to zväčša jednoročné rastliny, ktoré dokázali ideálne využiť ornú pôdu ako miesto na svoj rozkvet.

Aj buriny môžu byť z botanického hľadiska vzácne. V herbári Považského múzea máme zastúpený kúkoľ poľný z lokality Nový Chlmec pri Žiline, kde rástol v roku 1959. Tento atraktívny kvietok červenofialovej farby s tromi černastými prúžkami na každom z piatich korunných lupienkov sa stal symbolom strácajúcej sa poľnej flóry. V minulosti, keď ešte neexistovali tak precízne postupy čistenia osiva, sa dostávali semená burín na polia priamou činnosťou hospodára. A z toho samozrejme profitovali rastliny ako kúkoľ, ktoré majú veľkostne a hmotnostne podobné semená ako cieľová plodina. Kúkoľu sa darilo najmä v porastoch raže. Jeho semená sú však jedovaté, ich pomletie spolu s obilím spôsobovalo horkosť až nepožívateľnosť získanej múky.

Ďalším z významných zástupcov múzejného herbára je konringia východná, kriticky ohrozený druh kapustovitej rastliny. V okolí Žiliny prirodzene nerastie, predmetný zdokumentovaný nález je z  Bielych Karpát, ale rovnako ako pre ostatné spomínané druhy, v minulosti bola u nás nepomerne hojnejšia. Hlaváčik letný je podľa Červeného zoznamu rastlín Slovenska menej ohrozená rastlina z príbuzenstva iskerníkov. V roku 1994 sa našiel na okraji poľa pri Lietavskej Svinnej. Rastie zriedkavo v teplých oblastiach Slovenska v poľných kultúrach, aj popri cestách. Počas kvitnutia ho do diaľky prezrádzajú jeho pekné tehlovočervené kvety s čiernou škvrnkou na báze. Drobnobyľ roľná je zriedkavá poľná burinka ozimín z čeľade ružovitých. Jej najbližšia lokalita výskytu bola zaznamenaná v Tepličke nad Váhom. V súčasnosti je na Slovensku ohrozeným druhom.

Čo spôsobuje ohrozenosť niektorých v minulosti bežných rastlín? Intenzívne obhospodarované monokultúry nadbytočne ošetrované herbicídmi a umelými hnojivami, ktoré sa rozliehajú na rozľahlých hlboko zoraných plochách bez medzí, úhorov, krovín alebo obrastených poľných ciest. Neplatí to však pre všetky spoločenstvá burín. Pŕhľava dvojdomá, pýr plazivý, lipkavec obyčajný, pichliač roľný si poradia aj s ťažkými životnými podmienkami okraja poľného hnojoviska. Prieberčivejšie rastliny viazané na ornú pôdu však vyžadujú, aby boli zabezpečené špecifické podmienky. Mozaika malých políčok so striedaním rozmanitých plodín v predchádzajúcich stáročiach bola pre nich naozajstným rajom. Jednej skupine sa darilo v obilných políčkach, iné boli viazané na úhory, okopaniny alebo technické plodiny ako ľan. V polovici 20. storočia, s utlmením pestovania ľanu a zdokonalením agrotechnických postupov pri jeho pestovaní ako prvé vymizli buriny viazané na ľan. Herbicídy a umelé hnojivá spôsobili, že počas 21. storočia sa ďalšie druhy burín stali veľmi zriedkavými. Ich výskyt sa viaže len na oblasti s tradičným extenzívnym spôsobom poľnohospodárstva. Nádejou na nápravu je ekologizácia poľnohospodárstva, nielen nádejou, že krajina bude pestrejšia na divorastúce druhy rastlín, vrátane zriedkavých burín ornej pôdy, ale aj na živočíchy, biotopy, na úhory, medze, poľné cesty, stromoradia a prirodzené brehové porasty jarkov a potokov a tôní. Je to rovnako nádej pre stabilnejšiu krajinu, kde sa hľadí na ochranu pôdy pred eróziou, na krajinu s dostatkom pôdnej vlhkosti, ktorá zabezpečí dosť úrody a miesta pre život a jeho rozmanitosť.

 text: Květa Kicková, Považské múzeum v Žiline

foto: archív Považského múzea v Žiline