Nájsť si zamestnanie na železnici si vyžadovalo nielen nároky na vzdelanie, zodpovednosť a čas, ale prinášalo so sebou aj určité výhody. Aby mohli železničiari slúžiť dňom i nocou, často dostávali priamo v staniciach ubytovanie. Riziko práce zas bolo poistené prispievaním do penzijného fondu či nemocenským poistením. Železničiari si tiež zakladali rôzne podporné, konzumné, vzdelávacie a kultúrne spolky a odborové združenia. Tie organizovali pre svojich členov rôzne aktivity a podujatia.

Jedným z nich bol aj majáles v roku 1938, z ktorého sa nám zachoval informačný plagát. A práve ten sa stal zbierkovým predmetom mesiaca máj. Podujatie pre zamestnancov Československých štátnych dráh v Žiline sa konalo 28. – 29. mája. Usporiadané bolo aj v spojitosti s 20. výročím vzniku Československej republiky.

V sobotu sa uskutočnil oficiálny program spojený so slávnostným odovzdávaním stúh na zástavu 41. pešieho pluku Edvarda Beneša v Žiline. Odovzdávanie stúh bolo v Žiline každoročným podujatím, rok predtým odovzdali stuhu žiačky žilinského dievčenského gymnázia. V nedeľu sa uskutočnil majáles v Budatínskom parku. Program majálesa je zrejmý z informácií uvedených na plagáte.

Zbierkový predmet môžu návštevníci vidieť v infopulte Budatínskeho hradu do konca mája od stredy do nedele v čase od 9.00 do 16.00.

Publikácia Slovanské hradisko na Veľkom vrchu sa umiestnila na 2. mieste v kategórii odborná literatúra v súťaži Kniha Horného Považia, ktorú organizuje Krajská knižnica v Žiline. Dvojjazyčný katalóg k výstave s rovnomenným názvom vydalo Považské múzeum v Žiline a Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre. Jeho autormi sú archeológovia Mgr. Andrea Slaná, PhD. a PhDr. Gabriel Fusek, CSc.

„Spolupráca oboch inštitúcií trvá viac ako sedem rokov a pre Považské múzeum v Žiline je veľkým prínosom. Naše archeologičky vďaka nej získali licenciu na archeologické výskumy a to nám otvorilo mnohé možnosti,“  povedal riaditeľ Považského múzea v Žiline Mgr. Michal Jurecký.

„Publikácia je výsledkom 7-ročného výskumu Považského múzea v Žiline a Archeologického ústavu SAV. Prezentuje významné centrálne hradisko, ktoré sa nachádza pri obci Divinka a osídlené bolo vo viacerých časových horizontoch. Publikácia je venovaná predovšetkým osídleniu Slovanov. Čitatelia tu nájdu základné i podrobnejšie informácie o hradisku aj fotografie artefaktov, ktoré boli objavené počas výskumu,“ vysvetlila Andrea Slaná a pri prijímaní ocenenia nezabudla na spoluautora a spolupracovníkov. „Ďakujem spoluautorovi Gabrielovi Fusekovi, všetkým kolegom z Považského múzea v Žiline a z Archeologického ústavu, ktorí sa podieľali na vzniku tejto publikácie. Veľká vďaka patrí aj všetkým čitateľom, ktorí nám dali svoj hlas.“

Výsledky 15. ročníka súťaže boli vyhlásené prostredníctvom videa a záujemcovia si ho môžu pozrieť na: https://www.youtube.com/watch?v=FHf2s91w-Jk

Publikáciu Slovanské hradisko na Veľkom vrchu je možné kúpiť prostredníctvom e-shopu na https://pmza.sk/produkt/slovanske-hradisko-na-velkom-vrchu/ alebo v expozíciách Považského múzea v Žiline.

Výstava Slovanské hradisko na Veľkom vrchu je inštalovaná v Drotárskom pavilóne v areáli Budatínskeho hradu do 31. mája 2021. Pre návštevníkov je prístupná od stredy do nedele od 9.00 do 16.00.

 

 

 

Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja otvorí posledný aprílový víkend tri svoje expozície. Od soboty 24. apríla bude opäť prístupný Budatínsky hrad, Sobášny palác v Bytči a Objekty ľudovej architektúry v Čičmanoch. Od 1. mája bude otvorený aj hrad Strečno, Expozícia Jánošík a Terchová a Múzeum dopravy v Rajeckých Tepliciach. „Tešíme sa, že po štyroch mesiacoch naše expozície opäť ožijú. Prehliadky budú prebiehať individuálne a návštevníci budú mať povinnosť nosiť respirátory, dodržiavať sociálny odstup, preukázať sa negatívnym testom a riadiť sa všeobecnými nariadeniami vydanými Úradom verejného zdravotníctva. Napriek tomu veríme, že všetci, ktorí prídu, strávia v našich expozíciách príjemné chvíle ,“ priblížil riaditeľ Považského múzea v Žiline Mgr. Michal Jurecký.

Návštevníkov v areáli Budatínskeho hradu čakajú tri výstavy. Priamo v hrade je to etnologicko-historická výstava Z dediny či z mesta, do skrine sa zmestia, ktorá približuje odievanie v 20. storočí. V priestoroch Drotárskeho pavilónu bude prístupná archeologická výstava Slovanské hradisko na Veľkom vrchu a v kaplnke výstava historických fotografií pod názvom Foto Rek Žilina, tajomstvo jedného kufra. Novinkou je komiks Záhada tajomného prízraku, ktorý si môžu záujemcovia od mája kúpiť v pokladni Budatínskeho hradu a počas prehliadky prostredníctvom rôznych úloh riešiť detektívny prípad. „Chceli by sme návštevu hradu zatraktívniť a pritiahnuť aj tých, ktorí už u nás boli a ponúknuť im tak nový zážitok. Práca na tomto projekte nás veľmi bavila a verím, že rovnako sa zabavia i návštevníci. Komiks je určený pre dospelých a deti od 12 rokov, ale pripravujeme aj verziu pre mladšie ročníky,“ doplnila jedna z autoriek Katarína Maršalová. Vynovené sú tiež vitríny v Budatínskom parku, kde pribudla i banerová výstava Klenoty Budatínskeho parku a okolia.

Zmeny sa udiali aj na hrade Strečno, ktorý prešiel počas zatvorených mesiacov čiastočnou rekonštrukciou severného paláca a sakristie gotickej kaplnky. Práce budú pokračovať a v budúcej sezóne by mala byť prezentovaná celková obnova. Všetky expozície Považského múzea v Žiline budú sprístupnené od stredy do nedele v obvyklých otváracích hodinách, ktoré návštevníci nájdu na webovej stránke múzea.

 

 

 

 

 

Považské múzeum v Žiline sa v sobotu 17. apríla po prvýkrát zapojí do iniciatívy „Rozsvieťme červené svetlá“ v rámci Svetového dňa hemofílie ako znak podpory pacientov s nevyliečiteľným vrodeným krvácavým ochorením.  Na červeno bude v tento deň žiariť Budatínsky hrad.

Tlačová správa Slovenského hemofilického združenia

Hemofília je nevyliečiteľné ochorenie, ktoré sa prejavuje poruchou zrážanlivosti krvi. Štatisticky sa týka jedného z 5000 chlapcov. Na Slovensku žije s týmto ochorením viac ako 600 pacientov a až tretina z nich sú deti. Vďaka modernej vede a pokroku v medicíne môžu dnes pacienti s hemofíliou žiť kvalitný a plnohodnotný život a majú čoraz lepšiu perspektívu do budúcnosti. Aj to je odkaz Svetového dňa hemofílie, ktorému v kalendári každoročne patrí 17. apríl. Hoci ide o zriedkavé ochorenie, práve tento deň je príležitosťou poukázať na život pacientov s hemofíliou a inými vrodenými krvácavými poruchami a takto im vyjadriť podporu a spolupatričnosť. Tú môže verejnosť prejaviť aj symbolickým rozsvietením červených svetiel v oknách ich domov a bytov. Slovenské hemofilické združenie, ktoré na Slovensku zastupuje ľudí s vrodenými krvácavými poruchami, v tento deň taktiež nasvieti viaceré významné budovy a monumenty v rôznych regiónoch Slovenska načerveno.

Hemofília je vrodená krvácavá porucha. Ide o genetickú poruchu, ktorá spôsobuje nedostatočnú tvorbu dôležitej bielkoviny krvnej plazmy tzv. koagulačný faktor, a tým aj nedostatočnú zrážanlivosť krvi, čo vedie k neschopnosti zastaviť krvácanie po poranení. V prevažnej väčšine prípadov sa vyskytuje u mužov, pretože gén pre tento koagulačný faktor je uložený na pohlavnom chromozóme X. Keďže muži majú len jeden chromozóm X, akákoľvek odchýlka v génoch uložených na tomto chromozóme, sa bude klinicky prejavovať. Nedostatočná zrážanlivosť krvi môže viesť najmä v ťažších prípadoch hemofílie aj k nekontrolovateľnému vnútornému krvácaniu. To môže nastať už aj pri ľahkom úraze a niekedy k nemu dochádza aj spontánne, bez zjavnej príčiny.

Dôležitá je diagnostika a kvalitná liečba

Týmto závažným nevyliečiteľným ochorením trpí 1 z 10 000 ľudí vo svete a mnoho z nich zomiera pre nedostatočnú liečbu už v útlom veku. Najmä v rozvojových krajinách sú mnohí nediagnostikovaní. Svetová hemofilická federácia (WFH) pomáha humanitárnou činnosťou zabezpečiť aspoň základnú liečbu v najmenej rozvinutých krajinách. Na Slovensku túto humanitárnu činnosť zabezpečuje Slovenské hemofilické združenie. Hemofília najmä v minulosti významne ovplyvňovala kvalitu života pacientov. Opakované, časté krvácanie predovšetkým do kĺbov prináša riziko bolestivých, chronických opuchov, a môže viesť až k trvalému poškodeniu kĺbov a invalidite pacientov. Liečba hemofílie spočíva v nahradení chýbajúceho koagulačného faktora v krvi. Tento proces sa uskutočňuje aplikáciou koncentrátu koagulačného faktora, ktorý je podávaný intravenózne priamo do žily pacienta. Koncentrát koagulačného faktora je potrebné podať čo najskôr od začiatku krvácania, aby sa predišlo dlhodobému poškodeniu organizmu a pri krvácaní do životne dôležitých orgánov aj možnej strate života. V súčasnosti okrem aplikácie koncentrátov koagulačných faktorov u niektorých pacientov existujú aj ďalšie možnosti tzv. novej nefaktorovej (nesubstitučnej) terapie. 

Svetový deň hemofílie

Už od roku 1989 sa po celom svete spája 17. apríl so Svetovým dňom hemofílie. Ten dáva pravidelne príležitosť cez verejnú osvetu hovoriť o tom, ako vyzerá život pacienta s vrodeným krvácavým ochorením a postaviť sa za pacientov s týmito zriedkavými ochoreniami. Tento deň si každoročne pripomína viac ako 134 krajín sveta. Práve myšlienka podpory celosvetovej komunity pacientov s vrodenými krvácavými poruchami a zdieľania vzájomných skúseností v prospech pacientov sa stáva hlavným mottom aktuálneho Svetového dňa hemofílie 2021.

Symbolom 17. apríla po celom svete a výzvou na zapojenie pre verejnosť je aj rozsvecovanie  červených svetiel v domácnostiach a tiež vysvecovanie významných budov a monumentov načerveno. K myšlienke „Rozsvieťme červené svetlá“ sa dlhodobo pridáva aj Slovenské hemofilické združenie. Na základe iniciatívy združenia sa tento rok do farby krvi „zaodejú“ :

1. Prezidentský palác – Grasalkovičov palác v Bratislave
2. Dóm svätej Alžbety v Košiciach
3. Východoslovenské múzeum – historická účelová budova v Košiciach
4. Bazilika svätého Egídia Bardejov
5. Mestská radnica v Bardejove
6. Budatínsky hrad
7. Bojnický zámok
8. Nová budova Slovenského národného divadla v Bratislave
9. Most SNP v Bratislave
10. Fasáda nákupného centra Eurovea v Bratislave na strane Námestia M.R.Štefánika
11. Nákupné centrum Bory Mall v Bratislave
12. Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici
13. Štátna opera v Banskej Bystrici
14. Veža mestského hradu Barbakan v Banskej Bystrici 
15. Interiér arkieru komnaty Márie Séči na hrade Ľupča v Slovenskej Ľupči
16. Europa Business Center v Banskej Bystrici
17. Divadelné námestie v Martine
18. Slovenské komorné divadlo v Martine
19. Radnica v Spišskej Novej Vsi
20. Divadlo Andreja Bagara v Nitre
21. Chrenovský most v Nitre
22. Estakáda diaľnice D1 v Považskej Bystrici
23. Kino Mier v Nových Zámkoch
24. Mestský úrad Nové Zámky
25. Fasáda reštaurácie Pasáž v Martine
26. Vons Gym fitnescentrum v Martine
27. Komín v bývalom areáli Tatra nábytku v Martine

MUDr. Tomáš Šimurda, PhD.

Národné centrum hemostázy a trombózy

Klinika hematológie a transfuziológie UNM a JLF UK

člen Slovenského hemofilického združenia

Mágia v rôznych podobách sprevádza človeka od praveku až po súčasnosť a od nepamäti púta jeho pozornosť. Tento nesmierne zložitý a zároveň fascinujúci súbor rozmanitých úkonov a predstáv po celé stáročia uplatňoval náš ľud najmä vo zvykosloví. Pomocou čarovania si chcel privodiť prosperitu, krásu, zdravie, lásku či úspech, a preto sa obracal k mágii ľúbostnej, agrárnej, ochrannej, prosperitnej či očistnej. Výnimočné miesto si v tradičnej kultúre až po dnešok udržala aj tzv. mágia počiatku, nazývaná tiež mágiou prvého dňa. Mnohí z nás ju i dnes vedome či podvedome uplatňujeme v početných, pre nás dôležitých životných situáciách, s ktorými sa stretávame prvýkrát. Dodnes matky odkladajú prvý vypadnutý zúbok dieťaťa, či odstrihnuté vlasy pre šťastie. Mimoriadnou udalosťou je pre nás aj prvý vstup do školy, či na pracovisko a robíme všetko preto, aby boli úspešné.

Mágia počiatku našla v minulosti oveľa širšie uplatnenie. Prikladala dôležitosť začiatku určitej činnosti v pomyselnej viere, že môže vplývať nielen  na jej priebeh, ale najmä výsledok v duchu princípu „aký začiatok, taký koniec.“ Človek sa preto snažil množstvom poverových úkonov dopredu ovplyvniť udalosti s veľkým významom, s ktorými sa stretol v určitom období prvýkrát. Mágia počiatku a obavy z prvotnosti usmerňovali život vidieckeho obyvateľstva v situáciách bežných, sviatočných i slávnostných. Zaujímavým spôsobom sa odrazili aj v konaní svojráznych skupín dedinského spoločenstva z chudobných podhorských osád severozápadného Slovenska. Hovoríme o drotároch, ktorých život za hranicami vlasti poznačila neistota a obavy o vlastnú budúcnosť i budúcnosť ich rodín. Strach z nepoznaného a šťastie v cudzom svete im mali pomôcť prekonať obrady a zvyky prameniace v mágii. Rozšírené boli predovšetkým v najstaršom, vandrovnom období remesla. Ich veľká časť sa viazala najmä k odchodu drotárov do sveta, k prvému dňu na drotárke či k začiatku práce. Ak bol úspešný začiatok drotárky, mal byť vydarený aj nasledujúci pracovný rok.

Drotári si preto dobre zvážili, v ktorý deň sa po prvýkrát vyberú z domu  na cesty, aby ich nepostretlo nešťastie. Odchádzali iba v tzv. ščasľive dni, za ktoré všeobecne považovali prvé dni týždňa, predovšetkým utorok. Drotárovi sa nepatrilo odísť ani vo sviatok či v nedeľu, ktoré mal podľa cirkevných prikázaní svätiť, aby ho Boh domnelo nepotrestal. Piatok bol  pokladaný za najnešťastnejší deň celého týždňa. Pod vplyvom remeselníckych zvyklostí, ktoré veľký význam dávali tzv. modrému pondelku a remeselníci nezačínali s vážnou pracovnou činnosťou či cestou, sa mnohí drotári obávali opustiť domov aj v tento deň. Verili, že by ich sprevádzalo iba nešťastie a nič by nezarobili. Za žiadnych okolností nemali odchádzať v deň, na ktorý pripadalo meno Mateja (24. február).

Keď nadišiel čas drotárovho odchodu do sveta, ženy vykonali množstvo poverových úkonov, aby mu zabezpečili šťastie na ceste i počas práce a chránili ho pred všetkým zlom, ktoré by ho mohlo stretnúť. Po ich dôslednom odbavení drotár opäť uplatňujúci mágiu počiatku musel vyjsť z domu ako prvý a prah dverí prekročiť pravou nohou. Keby ho niekto predišiel, zobral by mu šťastie. Na začiatku každej práce sa prežehnal, aby sa mu darilo. Keď zobral do rúk prvú nádobu na opletanie, trikrát po nej prešiel rukávom v predstave, ž mu robota pôjde od ruky. Pri prvej práci, ktorú na začiatku dňa dostal sa nejednal a prijal toľko peňazí, koľko mu dali, aby si šťastie neodohnal. Aby ho úspech neopustil, odkladal si aj prvý zarobený peniaz na drotárke, ktorý nikdy nevyberal z kapsy a starostlivo ho opatroval až do opätovného návratu domov. 

text: Katarína Kendrová, PMZA

foto: Reprodukcia z knihy Na krásnem Slovensku, 1903

Prišla jar a s ňou ožil aj Budatínsky park. Zamestnanci Považského múzea v Žiline mali po zime veľa práce. „Po zídení snehu je prvoradé dôkladné vyčistenie celej plochy parku predovšetkým od napadaných konárov, ktoré by mohli prekážať pri ďalšej údržbe, najmä pri kosení. Na jar prevzdušňujeme trávniky a vyhrabávame z nich suchú trávu a mach. Po oteplení by sme chceli skultivovať plochu okolo novovybudovaného chodníka a následne dosiať trávnik. Okrem toho máme v priebehu roka v pláne po dohode s Krajským pamiatkovým úradom a krajinným architektom náhradnú výsadbu za vyrúbané stromy,“ približuje správca Budatínskeho parku Pavol Chabada. V krásnom prostredí areálu hradu trávi čas veľa rodín s deťmi, bežcov či ľudí na prechádzke. S oteplením návštevnosť parku stúpa a s tým súvisia i vyššie nároky na jeho čistotu. Zamestnanci sa preto pravidelne starajú aj o príslušný mobiliár. Čistia lavičky, vitríny, smetné koše, no často musia zbierať aj odpadky. „Nie každý vyhodí smeti do koša, čo ma vždy zamrzí, keďže sa park snažíme udržiavať čistý a upravený pre všetkých jeho návštevníkov,“ dodáva P. Chabada.

Nedávno dostali nový šat aj informačné vitríny pri knihobúdke. Momentálne sa tam nachádzajú niektoré články z posledného čísla elektronického časopisu Múza a návštevníci sa tak môžu pri prechádzke dozvedieť rôzne zaujímavosti z oblasti histórie, etnológie, drotárstva či botaniky. Oddelenie práce s verejnosťou bude vitríny pravidelne aktualizovať a články obmieňať, aby si každý našiel oblasť, ktorá mu je najbližšia. Všetky čísla tohto časopisu, ktorý vychádza od roku 2013 sú dostupné na webovej stránke Považského múzea v Žiline. Novinkou je tiež banerová výstava na plote pri kaplnke Budatínskeho hradu s názvom Klenoty Budatínskeho parku a okolia. V areáli sú neprehliadnuteľnou dominantou stáročné stromy úctyhodných rozmerov, ktorých je vyše tridsať druhov. Výstava však prezentuje skôr skvosty ukryté v tráve a v korunách stromov. Prostredníctvom kolorovaných kresieb z rôznych historických tlačí z 18. a 19. storočia sú zobrazené niektoré druhy bylín a vtákov. Vybrané boli bežné jarné rastliny, ale aj vzácne a ohrozené byliny. V parku tiež hniezdi veľa spevavcov, pozorovaných tam bolo až 50 druhov vtákov. Výstava predstavuje najmä tých, ktorých môžu návštevníci počuť pravidelne. Aj takýmto spôsobom sa zamestnanci Považského múzea v Žiline snažia ľuďom spríjemniť čas, ktorý v areáli Budatínskeho hradu trávia.

 

Veľkonočné sviatky sú najvýznamnejším kresťanským sviatkom a spája sa s nimi množstvo zvykov a tradícií. Tie najrozšírenejšie počas veľkonočného, ale i predveľkonočného obdobia sú súčasťou multimediálnej prezentácie, ktorú pripravila etnologička Považského múzea v Žiline Adriana Bárdyová.

 

 

Termín slávenia sviatkov Veľkej noci je pohyblivý a závisí od lunárneho cyklu. Veľkonočná nedeľa je prvá nedeľa po splne Mesiaca, ktorý nasleduje po dni jarnej rovnodennosti.

Veľkú noc si pripomínajú Židia i kresťania, pričom pre kresťanov je to najdôležitejší sviatok cirkevného roka, zasvätený zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Kresťanská tradícia svätenia má korene v starožidovskom sviatku Pésach (Pascha).

V tradičnej kultúre sa so sviatkami Veľkej noci spájali zvyky spojené s príchodom jari a začiatkom poľnohospodárskych prác, ktorými sa pre ľudí začínal nový rok.

Mnohé zložky obyčajov majú pôvod ešte v pohanských agrárnych kultoch. Kresťanstvo prevzalo viaceré rituálne prvky, napríklad svätenie zelene, pôdy, vody, rituálnu funkcia ohňa, či svätenie jedál. Týmto všetkým sa malo zabezpečiť jediné – existencia ľudí v ďalšom období. Želanému cieľu zodpovedali prostriedky, pomocou ktorých ich chceli ľudia dosiahnuť. Patrili medzi ne zelené ratolesti, voda, oheň, vajíčko a obradové jedlá.

Zelené ratolesti symbolizovali prebúdzajúcu sa prírodu. Vo veľkonočnom období ich nachádzame vo forme bahniatok, ozdobených halúzok, takzvaných letečiek či vo forme veľkonočných korbáčov.

Voda je prostriedkom očisty človeka. Aby obrady priniesli žiadaný výsledok, ľudia sa počas veľkonočného týždňa dôkladne umývali a čistili aj obydlie, zariadenie a predmety, ktoré používali v domácnosti a tiež zvieratá.

Oheň mal magicko-očistnú funkciu a používal sa na zaháňanie zlých síl.

Vajíčko je najznámejší symbol plodnosti a obnovy života. Vo veľkonočnom období ho nachádzame ako súčasť obradových jedál či vo forme kraslíc.

Samotné obradové jedlá sú pripravované najmä zo „zeleného“ (štiav, žihľava, šalát a špenát), z vajíčok (praženica, baba, žltá hrudka),  ale sú to aj koláče a pečivá rôznych tvarov (baránok, paska, judášky) či mäsité jedlá.

SVIATKY  VEĽKEJ  NOCI

Zelený štvrtok

V cirkevnom kalendári je Zelený štvrtok chápaný ako spomienka na slávenie poslednej večere Ježiša a dvanástich apoštolov. Počas omše sa zaviazali zvony a až do Bielej soboty  sa namiesto nich používali rapkáče. Niekde chodili s nimi po dedine malí chlapci, a tak hlukom zaháňali zlé sily.

V tento deň sa tradične konal prvý výhon dobytka na pašu. Nesmeli sa vykonávať niektoré ženské práce a ani pracovať so zemou. Naopak, termín Zeleného štvrtka bol vhodný na siatie a sadenie niektorých plodín (mak, hrach, bôb, zamiaky). Gazdiné mali v tento deň poumývať všetok riad, ktorý v domácnosti používali.

Známe je umývanie sa v potoku, vždy pred východom Slnka. Človeku malo priniesť zdravie, krásu, silu a verilo sa, že pôsobí aj ako prevencia voči kožným chorobám (ekzémom, svrabu). Mládenci brodili na potoku i kone – tzv. brodky. 

Chlapcom na Zelený štvrtok strihali vlasy, aby ich mali pekné, husté a aby im skoro nešediveli.

Rozšíreným zvykom bolo aj nosenie mravcov do domu. Zvyk je známy takmer z celého územia Slovenska. Podľa regiónov ho praktizovali buď na Zelený štvrtok alebo Veľký piatok. Mravce znamenajú mnohosť, a tak obsypanie domu mravcami malo priniesť domácim veľa hostí, dievčatám veľa nápadníkov, gazdinej veľa hydiny a mnoho znesených vajec.

Veľký piatok je smútočný deň veľkonočného týždňa, kedy sa slávi ukrižovanie Ježiša Krista. V ľudovej kultúre sa v tento deň konali obyčaje, ktoré nadväzovali na obyčaje Zeleného štvrtka (umývanie sa v potoku, brodky).

Tento deň bol vhodný pre prvé dojenie oviec, zastrihovanie vlastníckych znakov na ušiach oviec, česanie vlasov pod vŕbou alebo topoľom, aby boli dlhé a pekné.

Na veľký pôst sa nechodilo ani na vohľady.

Biela sobota je cirkevným sviatkom a smútočným dňom. Názov dostala podľa bielej farby rúcha, ktoré sa v tento deň odovzdáva dospelým, ktorí sa obrátili na kresťanskú vieru. Katechumeni, ako sa im hovorí, prijímajú na Bielu sobotu hneď tri sviatosti – krst, prvé sväté prijímanie aj birmovku.

Cirkevné obrady sa na Bielu sobotu začínali až po zotmení. Dôležitým úkonom bolo rozväzovanie zvonov a príprava na oslavu zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Pred kostolom sa pálil oheň, kde sa spaľovali zvyšky posvätných predmetov – starého paškálu a oleja. Oheň bol posvätený kňazom a zapaľovala sa ním nová hlavná sviečka paškál.

Uhlíkom z pahreby kedysi ľudia pripisovali magické vlastnosti, dokázali vraj ochrániť dom pred požiarom a dávali sa aj na polia.

Bohatú úrodu ovocia malo zabezpečiť trasenie stromov.

Pripravovali sa obradové jedlá, ktoré sa na druhý deň svätili.

Veľkonočná nedeľa

Je vyvrcholením veľkonočného týždňa, kedy sa oslavuje zmŕtvychvstanie Krista. V mnohých oblastiach Slovenska sa v tento deň zvyknú v kostole svätiť jedlá – šunka, klobása, huspenina, pečivo, maslo, vajíčka, syr, soľ a iné suroviny. Mimoriadny význam sa pripisoval návratu z bohoslužby. Úroda vraj dozrela ako prvému tomu, kto pribehol prvý domov. Tiež mal podľa povery skončiť ako prvý s prácami na poli. Posvätené vajíčka, pečivo i mäso niekde nosili ľudia na hroby zosnulých príbuzných.

Pamätali však aj na úrodu. V tento deň išli do poľa, po zasiatom obilí kotúľali okrúhly koláč, rozhodili tam škrupiny z vajíčok a zapichli posvätené bahniatka, aby bola úroda chránená pred búrkou a krupobitím.

Veľkonočný pondelok

Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy najmä šibaním a olievaním dievčat. Dnes sú tieto zvyky známe azda v každej obci Slovenska, no ešte do polovice 20. storočia tomu tak nebolo. Obe formy poznali na juhozápadnom Slovensku, pre západné Slovensko bolo typickejšie viac šibanie, kým pre východné Slovensko bolo charakteristickejšie kúpanie. Kúpačky a šibačky začínali kedysi hneď po polnoci alebo skoro ráno. Skupinky mládencov chodili po dedine a navštevovali domy, kde mali dospelé dievčatá. Tie sa dávali šibať, lebo sa verilo, že im to zabezpečí krásu a zdravie. Chlapcom za odmenu ponúkli vajíčka, koláče, víno alebo pálenku. Surové vajíčka boli odmenou dospelej mládeže a symbolizovali plodnosť. Večer usporiadali mládenci zábavu, na ktorú pozvali aj dospelé dievčatá. Menší chlapci chodili na šibačku doobeda a odmenou im boli kraslice a cukrovinky, v súčasnosti sú to čokoládové vajíčka aj peniaze.

Šibanie a olievanie, kedysi významné magické úkony, pretrvali a uskutočňujú sa dodnes. No dnes je zvýrazňovaná viac ich funkcia kolektívnej zábavy. Realizujú sa prevažne v kruhu rodiny a príbuzenstva a to nielen na dedinách, ale i v mestách.

Text: Adriana Bárdyová

Foto: Archív PMZA