Považské múzeum v Žiline pravidelne predstavuje verejnosti zbierkový predmet mesiaca a keďže sa blíži jar, v marci to budú vzácne poľné buriny z fondu botaniky. So zmenou krajiny a spôsobu hospodárenia v nej sa mení aj jej flóra. Niektoré druhy rastlín, ktoré boli pred 60 rokmi bežnými sprievodcami poľnohospodárskych plodín sú dnes v aktuálnom Červenom zozname vedené ako nezvestné alebo kriticky ohrozené. Kúkoľ, po stáročia veľmi hojná nepríjemná burina obilných polí, je dnes botanická rarita, ktorej hrozí vo voľnej prírode vyhynutie. Niektoré z nich sú pritom z nášho územia známe už od doby bronzovej. Buriny sprevádzajú človeka od začiatku poľnohospodárstva. Veľa z nich má  svoju pravlasť v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu, napríklad ako hlaváčik letný alebo nevädza poľná. Sú to zväčša jednoročné rastliny, ktoré dokázali ideálne využiť ornú pôdu ako miesto na svoj rozkvet.

Aj buriny môžu byť z botanického hľadiska vzácne. V herbári Považského múzea máme zastúpený kúkoľ poľný z lokality Nový Chlmec pri Žiline, kde rástol v roku 1959. Tento atraktívny kvietok červenofialovej farby s tromi černastými prúžkami na každom z piatich korunných lupienkov sa stal symbolom strácajúcej sa poľnej flóry. V minulosti, keď ešte neexistovali tak precízne postupy čistenia osiva, sa dostávali semená burín na polia priamou činnosťou hospodára. A z toho samozrejme profitovali rastliny ako kúkoľ, ktoré majú veľkostne a hmotnostne podobné semená ako cieľová plodina. Kúkoľu sa darilo najmä v porastoch raže. Jeho semená sú však jedovaté, ich pomletie spolu s obilím spôsobovalo horkosť až nepožívateľnosť získanej múky.

Ďalším z významných zástupcov múzejného herbára je konringia východná, kriticky ohrozený druh kapustovitej rastliny. V okolí Žiliny prirodzene nerastie, predmetný zdokumentovaný nález je z  Bielych Karpát, ale rovnako ako pre ostatné spomínané druhy, v minulosti bola u nás nepomerne hojnejšia. Hlaváčik letný je podľa Červeného zoznamu rastlín Slovenska menej ohrozená rastlina z príbuzenstva iskerníkov. V roku 1994 sa našiel na okraji poľa pri Lietavskej Svinnej. Rastie zriedkavo v teplých oblastiach Slovenska v poľných kultúrach, aj popri cestách. Počas kvitnutia ho do diaľky prezrádzajú jeho pekné tehlovočervené kvety s čiernou škvrnkou na báze. Drobnobyľ roľná je zriedkavá poľná burinka ozimín z čeľade ružovitých. Jej najbližšia lokalita výskytu bola zaznamenaná v Tepličke nad Váhom. V súčasnosti je na Slovensku ohrozeným druhom.

Čo spôsobuje ohrozenosť niektorých v minulosti bežných rastlín? Intenzívne obhospodarované monokultúry nadbytočne ošetrované herbicídmi a umelými hnojivami, ktoré sa rozliehajú na rozľahlých hlboko zoraných plochách bez medzí, úhorov, krovín alebo obrastených poľných ciest. Neplatí to však pre všetky spoločenstvá burín. Pŕhľava dvojdomá, pýr plazivý, lipkavec obyčajný, pichliač roľný si poradia aj s ťažkými životnými podmienkami okraja poľného hnojoviska. Prieberčivejšie rastliny viazané na ornú pôdu však vyžadujú, aby boli zabezpečené špecifické podmienky. Mozaika malých políčok so striedaním rozmanitých plodín v predchádzajúcich stáročiach bola pre nich naozajstným rajom. Jednej skupine sa darilo v obilných políčkach, iné boli viazané na úhory, okopaniny alebo technické plodiny ako ľan. V polovici 20. storočia, s utlmením pestovania ľanu a zdokonalením agrotechnických postupov pri jeho pestovaní ako prvé vymizli buriny viazané na ľan. Herbicídy a umelé hnojivá spôsobili, že počas 21. storočia sa ďalšie druhy burín stali veľmi zriedkavými. Ich výskyt sa viaže len na oblasti s tradičným extenzívnym spôsobom poľnohospodárstva. Nádejou na nápravu je ekologizácia poľnohospodárstva, nielen nádejou, že krajina bude pestrejšia na divorastúce druhy rastlín, vrátane zriedkavých burín ornej pôdy, ale aj na živočíchy, biotopy, na úhory, medze, poľné cesty, stromoradia a prirodzené brehové porasty jarkov a potokov a tôní. Je to rovnako nádej pre stabilnejšiu krajinu, kde sa hľadí na ochranu pôdy pred eróziou, na krajinu s dostatkom pôdnej vlhkosti, ktorá zabezpečí dosť úrody a miesta pre život a jeho rozmanitosť.

 text: Květa Kicková, Považské múzeum v Žiline

foto: archív Považského múzea v Žiline

hlaváčik letný
drobnobyľ roľná
kúkoľ poľný
konringia východná

 

 

 

 

 

 

Rovnako ako my ľudia v meste, aj stromy v lese žijú v rušnom spoločenstve. Aj keď v podstatne viac statickom. Vzájomne na seba pôsobia, pomáhajú si a komunikujú. Mykoríza, prepojenie s hubami a koreňmi súkmeňovcov im prináša úžitok nielen počas sucha. Tento lesný internet, tzv. Wood Wide Web, má dokonca funkciu akéhosi bluetooth na šírenie správ vzduchom na krátku vzdialenosť prostredníctvom chemických látok. Spolupráca stromov a mykoríznych húb prostredníctvom podhubia a koreňov zabezpečuje tok živín a dôležitých informácií k prekonaniu náročnejších období.

Odlišná situácia však nastáva v mestskom prostredí. Stromy lemujúce ulice rastú často osamelo, bez možnosti nadviazať posilňujúce partnerstvá. Vysádzané sú na nekvalitných pôdach bez pôdneho života a humusu, zaťažené zasolením, znečistením alebo vysokým pH. Takéto podmienky bránia rozvoju bohatého pôdneho ekosystému. Stromy potom trpia nedostatkom vody, priestoru a pôdneho vzduchu, ale aj izoláciou. Nemá ich kto podporiť v ťažších časoch, vopred informovať o útokoch bylinožravého hmyzu. Vo všetkom sú odkázané sami na seba ako deti bez rodičov. A chradnú.

Pomôcť sa im dá viacerými spôsobmi. Najefektívnejšie už pri vysádzaní. Vedeli ste, že keď korene dvíhajú betón chodníka, vlastne sa len chcú nadýchnuť? Použitie štruktúrneho substrátu zabezpečí prevzdušnenie aj miesto pre korene. Tvoria ho veľké kamene (8 – 10 cm) a organická zmes z kompostu a hliny, ktorá vyplní medzery. Vynikajúce vlastnosti zmesi dodá prítomnosť biouhlia. Neriešiteľný nie je ani prípad, keď stromom v ich životnom priestore konkurujú inžinierske siete. Môžu sa použiť plastové prefabrikáty, prekoreniteľné bunky, ktoré ochránia kabeláže. Poskytnú koreňom dostatok priestoru na rast, ochránia pred zhutnením pôdy alebo otrasmi z dopravy. Odstránia budúce konfliktné situácie, kedy by sa výrubmi drevín riešili prípadné rekonštrukcie inžinierskych sietí.

Stromy v meste nemusia žiť ako siroty. Ich vyhliadky do budúcnosti zlepšuje plánovanie výsadieb s ohľadom na konkrétne podmienky a následná starostlivosť zo strany správcu. Dostatok priestoru, vody, pravidelné kontroly arboristu. Filozof Romano Guardini prepojil svet stromov a ľudí touto úvahou: „Ak chceme porozumieť stromu, musíme sa pozrieť do zeme, v ktorej sú jeho korene. Rovnako je to aj s ľuďmi.”

Text a foto: Květa Kicková

Fašiangy sú obdobím od Troch kráľov do popolcovej stredy a predstavujú prechod medzi zimou a jarou. Ich neodmysliteľnou súčasťou sú zábavy a sprievody plné masiek. V prezentácii od etnologičky Adriany Bárdyovej uvidíte historické fotografie z archívu Považského múzea v Žiline, ktoré vystihujú fašiangovú atmosféru v obciach žilinského regiónu.

 

https://youtu.be/oJQXe0J8Py4%20

 

Čičmianska povesť o Turoňovi pochádza z dôb tureckých nájazdov, kedy sa podarilo dedinčanom za pomoci masiek zhotovených z ovčej kože a zvoncov (pripomínajúcich tura – odtiaľ pochádza názov „Turoň”) zahnať poverčivých tureckých útočníkov a zabrániť tak vyrabovaniu a vypáleniu obce. Na základe povesti  vznikol fašiangový zvyk – „chodenie s Turoňom”.

AKO TUROŇ ČIČMANY PRED TURKAMI OCHRÁNIL

     Osamelá, ale početná skupina tureckých jazdcov sa neďaleko Diviackej Vsi odpojila od hlavného voja Jusup bega a pokračovala hore Ponitrím vyššie do hôr. Za nimi zostávali vylúpené dediny, plač žien a detí odvláčaných nevedno kam. Brali i dobytok, ktorý poslúžil ako potrava vyhladnutým hordám. Napriek pustošeniu a lúpežiam Turkov straty na ľudských životoch v týchto horských oblastiach neboli veľké. Len málokde si trúfali odbočiť do úzkych a hlbokých dolín, ktoré im v horách naháňali strach. Obyvatelia horských osád sa včas poskrývali v tmavých lesoch pod skalnými prevismi a na bačoviskách. Tam až sa Turci neodvážili. Skupina sa odrazila od toku Belanky a zamierila severnejšie do Gápľa. Držala sa pohromade.  Ale tak ako južnejšie, ani tu nenarazila na žiadny odpor. Rozliezli sa po dvoroch, poroztvárali dvere na domoch i na maštaliach, no po ľuďoch a dobytku ani stopy. Do ticha prázdnej dediny sa ozývali len úsečné povely v cudzej reči a škrekot vyplašených sliepok, ktoré nechceli dobrovoľne na ražeň. Ba zrejme ani do kotlíkov, ktoré viseli viacerým jazdcom na hruškách sediel.

    S malým náskokom pred nimi náhlivo kráčal muž v súkennom odeve a vo vyšívanej čičmianskej košeli. Bol to široko-ďaleko známy podomový obchodník. Len vďaka ich zastaveniu unikol z ich bezprostrednej blízkosti. Zo skaly nad Gápľom zvedavo pozeral na nežiadúcich hostí, naháňajúcich sliepky medzi domy a ploty. Tu už bol v bezpečí. V tejto hore by ho už žiaden Turek nenašiel. „Kdeže sa až sem dohrabali, chamraď jedna bezbožná?… Iste sa neuspokoja s tým, čo našli. Ešte to by tak chýbalo, aby si zmysleli ísť ďalej!” prebehlo mu hlavou.

   Zoskočil zo skaly, vytiahol z batôžteka posledný kúsok chleba s kôrkou zo slaninky, dal ju do úst a vykročil popri potôčiku smerom k Čičmanom. Keď sa prehupol cez hrebeň hory, ocitol sa na čerstvo pokošarovanom pasienku. Po lúke sa široko rozpásali biele ovečky, strážené takisto bielymi, huňatými psami. Za chvíľku bol pri košiari, kde sa zvítal s pastiermi. „Áá, Gocman! Tak ako išli obchody? Všetko si predal? Vidím, že ideš naprázdno, tak sa ani pýtať nemusím…” ozval sa jeden z nich.

    „Daj pokoj obchodu! Teraz i na kraj lesy.” Treba varovať ľudí v dedine. Dolu v Gápli sú Turci a nie je vylúčené, že ich zvedovia objavia aj našu dedinu…”

   „Preboha v Gápli…! Ale veď to za pol hodinu môžu doraziť na koňoch až sem!” preľakol sa druhý. 

    „Môžu, ale verme, že tu tak rýchlo neprídu. Pozeral som sa na nich. Chystali sa na odpočinok. Naháňali hydinu pomedzi ploty. Potrebujú niečo na ražeň…” To sa ozval aj inak málovravný bača od kotla žinčice: „Hej, chlapi, rýchlo prežeňte ovce za Javorinku! Tam hádam nepotrafia. Kotol vylejte a spracte ho tam dakde do húštia, aby ho tu nenašli…” Schmatol valašku, prehodil cez seba dlhú huňu z ovčinky a rezko vykročil s Gocmanom do dediny.  Ako u prvého sa zastavil u richtára. Našli ho pri oprave voza, čo nevydržal pri zvoze sena.  „Čo  je, čo sa stalo?” privítal ich už v bráne, keď počul náhlivé kroky. „Zle je richtár!” začal Gocman, „Turci dorazili do Gápľa a bojím sa, že každú chvíľu vyšlú hore nad dedinu svojich zvedov. Vieš, čo by to znamenalo?”

    „No zbohom! Ešte to nám tak chýba. Turci …! Háveď jedna pohanská! A to zrovna teraz, keď sú chlapi rozlezení po horách a podaktorí ešte na senách …!” zareagoval richtár Hanúsek.

   „Dajme vyzvoniť, aspoň upozorníme ľudí, že sa niečo chystá!” Navrhol hneď z príchodu najbližší sused Koterec, inak riadny boženík.

    „Ešte že čo! A či ty vieš ako ďaleko počuť hlas zvona? Veď to akoby si ich rovno pozval sem!” ohradil sa richtár.

    „Hádam by bolo treba pozháňať chlapov a ozbrojiť ich kosami a sekerami. Lenže, ani na to niet času …“, húta nahlas Koterec.

    „Bojím sa aj ja, že toľko času nám Turci nedoprajú! Utekám pred nimi už od Lieštia a viem, čo dokážu. Tí lotri sú schopní všetkého. Ide o vážnu vec…!” dodal a sadol si. „Zapáliť dedinu, znásilňovať ženy a čo krajšie – pobrať vezírovi do háremu. Turci sa nesmú dostať hore na chotár, aby nezbadali, že tu neďaleko je naša dedina!” dodal Gocman.

   „Ja by som bol skôr za to, aby sme vymysleli nejakú lesť, fígeľ, ako ich odplašiť!” navrhol bača.

    „Fígeľ – nefígeľ, čože tu už narozmýšľaš, keď ti už možno z kopca hľadia do dediny!” zapochyboval richtár. „Ale nápad to nie je na zahodenie!”

    „Veru nie je!“ pridal sa Gocman. „Počul som, že Turci sú náramne poverčiví. Do hôr sa odvážia len cez deň, lebo sú vraj presvedčení, že v týchto končinách žijú najrôznejšie zvieratá – potvory, o akých sa im ani nesníva!”

   „Chlapi, ja mám nápad, urobme obludu z ovčích koží a tú, keď vystrčíme pred Turkov …”

    „Tak tí od smiechu popadajú z koní, nie?” skočil mu do reči boženík. „Len ho nechajte! Dokonči, čo máš na mysli” povzbudil ho bača. „Ide len o to, aby sme naozaj niečo rýchlo vymysleli, ale aj stihli urobiť…!”   

    „Dobre, dobre, čas uteká, hovor k veci!”

„Jednoducho, mal som na mysli urobiť niečo na podobu býčej hlavy. Viete si predstaviť hlavu a dlhý krk, roztvorenú papuľu s dlhým červeným jazykom a volské rohy? To celé by sa mohlo vypchať slamou.”

„A niesť by sa to mohlo na palici! Alebo, ak sa tej potvore na krk nadšije vrece, môžeš si masku natiahnuť rovno na seba a niesť ju!”

     „No ale to by ešte museli byť vystrihnuté dve dierky pre oči, aby si miesto za Turkami nebehal s tou maskou za tvojou svokrou” zažartoval ďalší sused odnaproti, čo bol zvedavý, čo sa to u richtára pečie… Veľmi rýchlo sa zhodli, že tento nápad je najprijateľnejší. Podonášali ovčie kože, zburcovali papučiarov na šitie a za pomoci žien do večera ušili šesť masiek. Ale len štyri mali volské rohy. Viac ich detváky po dedine nezohnali. Masky boli naozaj strach vzbudzujúce. Keď si jeden z mládencov natiahol masku na seba a pokročil s ňou, niektorí radšej ustúpili nabok… Toto čudesné „zviera” bolo samý krk, zo tri metre vysoký, s blýskajúcimi sa očiskami z lesklých gombíkov. Vydaril sa aj jazyk. Červená repa sa ukázala ako spoľahlivé farbivo. Navečer sa bača, Gocman, jeden z honelníkov a traja ďalší dobrovoľníci vydali s maskami na salaš. Predpokladali, že ak Turci pôjdu hore Kohútovou dolinkou, horská cestička ich vyvedie priamo na salaš. Noc prešla pokojne. Ale už na úsvite ich bača budil: „Hore sa, chlapi! Musíme byť skôr nad cestou, ako tí pohani. Ale ešte chvíľku počkajte s tými strašiakmi.” Pozvesoval zo steny koliby zvonce a každému podal dva, aby ich priviazali maskám na krk. Takto vyzbrojení sa dostali na plošinu, odkiaľ bolo dobre vidieť z posledného ohybu z cesty z Gápľa. Bača naposledy prebehol pohľadom po malej družine odvážlivcov a prikazoval: „Keď sa budú blížiť, navlečieme na seba tieto masky. Ale to by samo o sebe nestačilo. Aby u Turkov nevznikli pochybnosti, že ide o živé tvory, musíte pobehovať, vyskakovať a hlavne kričať a revať, čo vám budú hrdlá stačiť!”

   „Je to ako v hre o peniaze,” pridal sa Gocman, „hop alebo trop. Alebo sa naľakajú a ujdú, alebo…”

    „Alebo nech nám je Boh milostivý…” doplnil ho honelník. Chvíľu čupeli za hustým lieštím, keď začuli od Kohútovej dupot koní.

  „Turci! Už idú…” Chlapi sa prekrižovali: „Nech nám Pánboh pomáha!” a natiahli si na seba masky.  A vtom to začalo. Do ranného ticha sa zhora začali ozývať akési zvláštne, priam strašidelné zvuky. Prví dvaja hneď pritiahli uzdy koňom a vytasili šable. Ale strach ich schvátil až vtedy, keď sa pozreli tam, odkiaľ tie zvuky prichádzali. Priamo nad nimi, nad cestou pobiehali a poskakovali nevídané a čudesné zvery: rohatá hlava, podobná kravskej, dlhý huňatý krk a z papule im vychádzali strašné revy, z ktorých im na chrbte naskakoval mráz. A každá tá biela a chlpatá potvora mala otvorenú papuľu, akoby už len na nich čakala a rozhodovala sa, koho prvého zožerie! Zalizovala sa červeným jazykom a ešte si pri tom všetkom aj čímsi hrkala a vyzváňala… Hotový pekelný koncert! Podľa veľkosti – výška tak na dvoch chlapov – sa dá predpokladať, že pre takého netvora nemôže byť problém zhltnúť jedného či dvoch chlapov – domýšľali si Turci. No veď viete, že strach má veľké oči. Aj u Turkov. Vyľakaní jazdci pozoskakovali zo splašených koní a pustili sa na vlastných dolu do doliny. Keď vydesení zvedovia dobehli k ostatným prestíhajúc sa jeden pred druhým v popisovaní netvorov, čo ich tam hore čakali, tí v zhone nasadli na kone a uháňali preč. Čím skôr chceli mať za sebou tieto nehostinné a nebezpečné lesy, kde ich za každým ohybom cesty mohlo stretnúť niečo nečakané. Naši hrdinovia vyzliekli zo seba masky a od radosti si zaujúkali a zakrepčili: „Hééj, bača, vyhrali sme! Turci sú preč! Ušli!” kričali od radosti, hoci ešte pred chvíľkou im veru do smiechu nebolo.

    „Ty, Gocman, tebe sa iste aj nohy podlomili, keď si zbadal prvého Turka, čo?” zadrel doňho honelník.

    „Ale mne? Ja som Turka videl skôr, a takto hľa, ako teba tu, keď si ty ešte o Turkoch ani nepočul!”

    „Len ty nič nevrav, ešte aj v tom kriku, čo si spustil, bolo poznať, že si pustil do gatí…” pridal sa bača. „Zato tu Koterec sa nezaprel! Ten reval ako tur! Aj ja som sa bál – z jeho revu aj mne nabehli zimomriavky…!”

   „Ako si to povedal? Ako tur? Skôr by som povedal, že ako dáka TUROŇ! Lebo pri jeho ziapaní a revaní by bol aj tur zbledol od závisti”, pridal sa k debate ďalší zo smelcov.

   „Chlapi, a viete vy, že sme práve vymysleli meno pre túto Turkov odháňajúcu potvoru? Turoň! No, nie je to výstižné?” ozval sa Gocman.

   A tak dostala táto zveropotvora, čo odplašila Turkov od Čičmian, aj svoje poctivé meno, ktoré sa zachovalo doteraz. Turoň prežil stáročia a dožil sa dnešných dní. Stačí prísť do Čičmian na fašiangy a môžete vidieť krojovaný sprievod po dedine. V prostriedku sa hrdo hojdá, vytáča na boky a vyplazuje jazyk červený ako repa – turoň. Ktovie, či by sa ho aj dnes ešte niekto zľakol…?

Povesť je prebratá z publikácie Povesti Trenčianskeho kraja, autor: PaedDr. G. Sádecký, CSc.

 

 

V historických zbierkach Považského múzea v Žiline sa nachádzajú rôzne zaujímavé exponáty. Jedným z nich je určite aj reprezentatívna zástava združených cechov z Varína, ktorá momentálne prechádza reštaurovaním. Táto výnimočná zástava pochádza zo záverečného obdobia existencie cechových organizačných štruktúr, s konkrétnym datovaním do roku 1861. Prebiehajúce reštaurátorské práce vykonávajú Mgr. art. Anna Blonska – reštaurátorka historických textílií a akad. mal. Ľuba Wehlend so špecializáciou na reštaurovanie závesných obrazov na plátne alebo iných nosičoch. Zástava pozostáva z troch základných častí: textilného zástavového listu obdĺžnikového tvaru ukončeného tromi cípmi – najširším stredným a dvomi užšími bočnými, obojstrannej maľby na plátne a tzv. krížového rahna.

V prvej fáze bolo potrebné zástavu najprv rozobrať na jednotlivé diely. Drevené krížové rahno ukončené po stranách dvojicami volút zdobí celoplošný plastický dekor pozostávajúci  z dvoch centrálne umiestnených štylizovaných mušlí, z ktorých vychádzajú rastlinné úponky. Ide o peknú remeselnú rezbársku prácu. Vzhľadom na celkový dobrý stav krížového rahna, reštaurátorský návrh počíta „len“ s jeho očistením a obnovením pôvodnej povrchovej úpravy. Zástavový list je z tmavomodrej vlnenej tkaniny vzorovanej damaškovou textilnou väzbou a rastlinným ornamentom. Po stranách ho lemujú zlaté strapce, ktoré sú viditeľné aj na jednotlivých cípoch. Tie sú ukončené dekoratívnymi uzlovými strapcami plniacimi zároveň funkciu záťaže.

Centrálne miesto na zástavovom liste zaujíma obojstranne maľované plátno obdĺžnikového tvaru. Jedna strana listu a všitého plátna sa viaže pravdepodobne k cechu obuvníkov a čižmárov (spresnenie ich vzájomného vzťahu vo Varíne daného obdobia by mal priniesť archívny výskum). Pod zlatým nápisom na tkanine: S. CRISPINE ET CRISPINIANE. ORATE PRO NOBIS. 1861 („Modli sa za nás.“) sa nachádza maľovaný výjav na plátenom nosiči zobrazujúci patrónov oboch remesiel . Na oblaku vznášajúcom sa nad krajinou s cechovým znakom v popredí sedia postavy patrónov ševcovského aj čižmárskeho remesla – sv. Kiršpín a sv. Krišpinian. Podľa legendy išlo o dvoch bratov pochádzajúcich zo šľachtickej rímskej rodiny, ktorí sa vyučili obuvníckemu remeslu a usadili sa v Galii. Tu popri obuvníckej praxi zvestovali zároveň evanjelium. Údajne bez ujmy na zdraví odolali mnohým mučeniam a napokon boli sťatí. Šidlá nad prstami zobrazených postáv odkazujú na jeden zo spôsobov mučenia.

Na strane s nápisom: S. PETER ET SIMEONE. ORATE  PRO NOBIS. 1861 tvorí ústrednú maliarsku scénu žehnanie sv. Petra pokorne kľačiacemu garbiarovi Simeonovi (Šimon). Ide o výjav inšpirovaný veršami z knihy Skutky apoštolov. Romantizujúca krajina s fiktívnou architektúrou a s palmou, neďaleko ktorej vyčnievajú z mora dve brvná, na akých garbiari čistili kože, zodpovedá textu: „Pošli teda mužov do Jopy a povolaj si Šimona, prímením Petra; býva u istého koželuha Šimona, ktorý má dom pri mori.“ (Skutky apoštolov 10/5,6) Súčasťou maliarskeho vyobrazenia je znak garbiarskeho cechu umiestnený v pravom dolnom rohu.

Maľba je na oboch stranách pomerne značne poškodená. V súčasnosti je plátno vyňaté zo zástavového listu a maľba je upevnená v miestach poškodenia. Odpáraný obraz sa najprv vyrovnáva vlastnou váhou, neskôr bude dorovnávaný aj pomocou záťaží . Nasledujúce reštaurátorské úkony počítajú aj s tmelením úbytkov maľby, retušovaním a jeho celkovým farebným scelením. Textilná časť bola zatiaľ podrobená rozboru materiálu a textilnej väzby, ako aj mapovaniu starších opráv. Nasledovalo čistenie zástavy suchým aj mokrým spôsobom a farbenie krepeliny, určenej na prekrývanie a spevnenie originálnej tkaniny. Súčasťou ďalšieho ošetrenia bude odstraňovanie starých zásahov, dopĺňanie chýbajúcich častí náhradným materiálom či sceľovanie poškodených strapcov a uvoľnených švov.

Zreštaurovaná zástava bude prezentovaná verejnosti v priestoroch stálej expozície Budatínskeho hradu v priebehu júna 2021.

Text: Zdeno Hogh

Foto: Anna Kucharčíková, Anna Blonska

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Cechová zástava s patrónmi čižmárov aj ševcov

Demontáž obrazu, uvoľňovanie lemu so strapcami

Detail poškodenia maľby

Stredný cíp počas reštaurovania

Zlaté písmo na tkanine

 

 

 

 

V minulom roku sa na hrade Strečno začalo s reštaurovaním interiérových stien v severnom paláci. Projekt bol spolufinancovaný z dotácie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v programe Obnovme si svoj dom. Práce pozostávali z viacerých častí a prebiehali za náročných podmienok. Realizovali sa totiž v chladných mesiacoch, kedy bolo potrebné vykúriť studené hradné priestory. Napokon sa podarilo zdvihnúť rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou o 5 ℃. Postup prác priblížil reštaurátor Adrián Giač: „Najskôr išlo o celoplošné mechanické odstránenie sekundárnych cementových povrchových úprav zo stien, mált z hĺbky škár muriva a nevhodného krycieho náteru z drevených trámov. Potom bolo potrebné spevniť murivo, upraviť trasovanie elektrických rozvodov, chemicky ošetriť zavlhnuté drevené trámy a upevniť ich o betónový strop. Chýbajúce časti muriva sa doplnili kameňmi rôznej veľkosti a omietky v rozsahu druhého podlažia novou vápennou omietkou. Napokon boli farebne scelené steny a upravené drevené trámy aj ich kovové ukotvenia. Priebeh reštaurovania bol pravidelne konzultovaný s Krajským pamiatkovým úradom v Žiline.“

Rekonštrukcia sa mala dotknúť aj sakristie gotickej kaplnky, kvôli chýbajúcim finančným prostriedkom sa však urobila len časť naplánovaných prác. „V tomto roku sme opäť požiadali v rámci uvedeného dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o financie na II. etapu – teda ukončenie reštaurátorských prác. Veríme, že budeme úspešní a návštevníkom v roku 2022 budeme môcť počas prehliadky hradu prezentovať čo najautentickejší výraz ukončenej obnovy. V blízkej budúcnosti plánujeme ešte pripraviť projektovú dokumentáciu elektroinštalácie, ktorá je potrebná k projektu „Nová expozícia hradu Strečno“. Takto sa snažíme krok za krokom zlepšovať stavebné prehrešky rekonštrukcie hradu zo 70. a 80. rokov minulého storočia, ale aj po rokoch zmeniť expozíciu hradu, aby sme sa priblížili expozíciám múzeí tretej generácie vo svete,“ doplnila správkyňa hradu Strečno Katarína Repáňová.

Stav po reštaurovaní druhého podlažia a odstránení cementových mált v rozsahu prvého podlažia

Detail trámov pod stropom – stav po ich ukotvení k stropu, farebnej úprave a reštaurovaní muriva

Západná strana paláca – stav po reštaurovaní

Detail západnej steny sakristie so zachovanými fragmentami primárnej gotickej omietky

Výsledný vzhľad stien paláca a sakristie po ukončení reštaurovania

Priestory severného paláca po reštaurovaní

Chcete vedieť, čo sa deje v zákulisí múzea? Napríklad pri prehliadkach často vznikajú rôzne úsmevné situácie, ktoré si zainteresovaní pamätajú ešte dlhú dobu. Vybrali sme pre vás tie najvtipnejšie hlášky návštevníkov aj brbty lektorov. Pozrite si video z dielne divadelno-hravého zoskupenia RAZCA a nahliadnite s nami za hradné múry. Pretože spolu je nám veselo a už sa nemôžeme dočkať, kedy vás opäť privítame v našich expozíciách.

 

 

V júli 1321 vydal uhorský kráľ Karol Róbert výsadnú listinu, ktorou udelil Žilinčanom sťažujúcim sa na nedostatok a biedu, niekoľko privilégií s cieľom, aby mesto mohlo prekvitať a mohlo kráľovskej korune preukazovať povinnú vernosť. Išlo najmä o míľové právo, právo rybolovu a oslobodenie od mýt vyberaných v susedných mýtniciach. Na základe tejto listiny vieme, že bola Žilina už dlhšie mestom na kráľovskej pôde a panovníkovi záležalo na jej rozvoji, preto rozšíril aj jej slobody. Keďže sa zakladajúca listina povyšujúca Žilinu na mesto nezachovala, jej prvé privilégiá nepoznáme.  

Hoci pandemická situácia na Slovensku v súčasnosti nie je priaznivá, napriek tomu Považské múzeum v Žiline plánuje pri príležitosti vydania tejto listiny usporiadať 17. júna 2021 odbornú konferenciu. Dávame preto do pozornosti všetkým historikom a bádateľom nižšie priložený obežník, v ktorom sú všetky podrobnosti, ako sa do konferencie aktívne zapojiť. Uvítame všetky originálne príspevky a výsledky výskumov viažuce sa k histórii Žiliny.

Keďže v tomto roku vyjde aj jubilejné tridsiate vydanie Vlastivedného zborníka Považia, príspevky budú publikované aj v tomto čísle najstaršieho vlastivedného zborníka na Slovensku.

Radi by sme touto cestou oslovili všetkých historikov, etnológov a bádateľov v iných, príbuzných odboroch, aby sa zúčastnili konferencie s tým, že v budúcnosti by sme radi spolupracovali aj pri príprave historickej monografie mesta Žilina.   


Záväznú prihlášku si stiahnete tu: >ZÁVÄZNÁ PRIHLÁŠKA<. Vyplnenú ju prosíme odoslať na adresu bernatova@pmza.sk alebo simko@pmza.sk

Manželstvo ako akt vyvrcholenia vzájomnej lásky, oddanosti a spriaznenosti v dnešnom ponímaní, je diametrálne odlišné od jeho vnímania v minulosti. V období 16. a 17. storočia, v ktorom sa odohrával životný príbeh palatína Juraja Turza a jeho potomkov, bolo manželstvo vnímané skôr ako mocenský a politický nástroj na dosahovanie presne vytýčených a stanovených cieľov. O jeho uzavretí nerozhodovali ženích a nevesta, ale bolo dohodnuté rodičmi alebo poverenými tútormi, bola to jednoducho zmluva medzi dvomi rodmi. Názor samotných aktívne zúčastnených sa nepripúšťal a ani sa nebral do úvahy. Ak bol budúci partner vybraný, bolo to nemenné a samotná nevesta a ženích sa museli jednoducho podriadiť a voľbu akceptovať. O Turzovcoch vieme, že všetky manželstvá v ich rode boli dohodnuté. Ak sa teda vybral vhodný ženích, zobrala si ho dcéra, ktorá bola v poradí. Preto sa  dcéry Juraja Turza  vydávali presne v postupnosti, ako boli narodené, to znamená od najstaršej Zuzany po najmladšiu Annu. Dohodnutými manželskými zväzkami sa sledovali mocenské, politické, spoločenské a v neposlednom rade aj dynastické záujmy oboch zúčastnených rodov. Rodičia, prípadne tútori videli v uzavretí manželstva možnosť získať podporu v dosahovaní významných politických postov a funkcií, vzájomné prepojenie majetkových a obchodných aktivít a v neposlednom rade aj akúsi prestíž spojenia bohatých a starých šľachtických rodov a z toho plynúci postup na spoločenskom rebríčku.

Prioritné tiež bolo, aby manželstvo zabezpečilo prežitie rodu a vzišlo z neho, čo možno najviac potomkov, a teda prípadných dedičov, ktorí by v budúcnosti tiež zohrali dôležitú úlohu na  „mocenskej šachovnici“. Práve preto bolo úplne bežné, že v tomto období sa ženy alebo lepšie povedané dievčatá vydávali už ako 13 a 14-ročné, nakoľko sa očakávalo, že už budú schopné túto úlohu naplniť. Hoci všeobecná predstava o manželstvách v minulosti nám skôr predkladá obraz mladučkej nevesty a výrazne staršieho ženícha, v realite to tak časté nebolo. Muži sa ženili tiež mladí, zväčša okolo 20-teho roku života. Nakoľko kedysi nebola dĺžka ľudského života porovnateľná s dneškom, a mohlo sa stať naozaj hocičo, bolo žiadané a najmä nutné, čím skôr uzavrieť manželstvo a rozširovať rod. To bol prípad aj jediného syna palatína Juraja Turza, ktorý sa ženil ako 20-ročný a jeho vyvolenou sa stala 14-ročná Kristína Nyáryová. Zaujímavé je, že všetky dcéry Juraja Turza sa vydávali vo veku od 16 do 19 rokov.

Samotná svadba resp. svadobná hostina bola obrovskou udalosťou, ktorá odzrkadľovala prepych, bohatstvo, moc a postavenie rodu v spoločenskom rebríčku. Významných hostí, ktorí sa na takejto honosnej slávnosti zúčastnili bolo potrebné si poriadne uctiť a pohostiť. Obrovské náklady, ktoré Turzovci na jednotlivé hostiny vynakladali dokumentujú aj podrobné súpisy naturálií, ktoré panstvá Bytča, Lietava a Orava na tieto udalosti poskytovali. Z archívneho záznamu z roku 1612 napríklad vieme, že na svadbu Barbory Turzovej sa malo dodať: „…41 volov, 19 býkov a kráv, 141 teliat, 350 baranov, 200 prasiat, 16 celých slanín, jelene a diviaky, koľko sa ich podarí uloviť, 30 zubrov, 30 sŕn, 200 zajacov, 600 jarabíc, 400 husí, 400 kapúnov, 1000 sliepok, 600 vajec, 100 hlavátok, 2500 pstruhov, 1000 bielych rýb, 15 kôp karasov, 180 šťúk, 400 lukien ovsa a 75 vozov sena… 234 lukien múky. 650 okovov vína, 20 okovov octu, 259 okovov piva a 50 lukien pšenice…cibuľu, petržlen, reďkev, maslo, tvaroh a soľ podľa potreby…“. Druhou dôležitou položkou bol aj nákup výbavy pre nevestu. V prípade Turzovcov bolo napríklad bežné, že keď sa schyľovalo k svadbe vypukla pravá nákupná horúčka. Nakoľko cestovanie v 17. storočí bolo zložitejšie a nákupy v Miláne, Viedni, či Prahe si vyžadovali pomerne veľké množstvo času, začalo sa s nimi rok aj dva pred samotnou slávnosťou. Z archívneho súpisu napríklad vieme, že na svadbu svojej najstaršej dcéry Turzo minul 6172 zlatých a 46 denárov. V nakúpených položkách nájdeme zamaty, damasky, atlasy, hodváby a iné látky a textílie. Ďalej sa nakupovali rôzne kožušiny a kožušinky, topánky, rukavice a iné doplnky ako čepce, spodnice a v neposlednom rade tiež šperky a výbavu do domácnosti. Zuzana tiež dostala: „… 22 sukní, 26 kožušinových kabátikov tzv. šúb, 39 košieľ z prevažne talianskeho alebo španielskeho plátna, prípadne z damasku…“.

Svadobné hostiny Turzových potomkov sa uskutočnili v priebehu rokov 1603 – 1622. Nakoľko Bytčiansky zámok, ako sídlo rodu Turzovcov neposkytoval vhodné podmienky a priestory na uskutočnenie takýchto osláv, nechal Juraj Turzo v roku 1601 vystavať  Sobášny palác. Tento skvost renesančnej architektúry na našom území sa tak v priebehu dvoch desaťročí stal dejiskom honosných a prepychových svadobných slávností nebývalých rozmerov.

Text: Katarína Mičietová, Vladimíra Horvátová

Foto:archív PMZA

svadba Barbory bolo najhonosnejšia zo všetkých Turzových dcér