Drotárstvo je už niekoľko storočí neoddeliteľnou súčasťou našich dejín, predmetom bádania historikov i úsilia zachovať ho pre ďalšie generácie cez tvorbu súčasných majstrov. No aj dnes v sebe skrýva veľa nepoznaného a tam, kde historické fakty chýbajú, prichádza samotný ľud, ktorý vo svojej obdivuhodnej fantázii a predstavivosti vyplnil voľné miesta drotárskej mozaiky. Kto po prvýkrát chytil do rúk drôt a začal ním opravovať poškodené hlinené nádoby, či vyrábať z neho jednoduché predmety do domácnosti, nie je dodnes spoľahlivo objasnené. Častá odpoveď drotárov na to, kedy remeslo vzniklo, bola: „Nuž, to len sám pán Bôh vie! Já som drocár, môj ocec bol drocár, môj dzedo bol též drocár a dzalej som sa nestaral.“    

V odbornej literatúre nájdeme, že jeho korene siahajú niekde na prelom 17. a 18. storočia. A čo hovorí o jeho vzniku ústna ľudová tradícia? Ľudové povesti a humoristické rozprávania nepoznali definície, hranice, či odbornú kritiku. Vychádzali z pocitov, zážitkov alebo skúseností ich tvorcov a stali sa súčasťou repertoáru mnohých rozprávačov.

V drotárskej obci Veľké Rovné, nazývanej aj „srdcom drotárie“ ľudová tradícia spojila vznik drotárstva s Jurajom Jánošíkom. Podľa povesti Rovňanci Jánošíka zradili. Ten im rozhnevaný údajne povedal: „Vezmite si drót a kliešte a choďte do sveta drótovať!“ Jánošík im vraj chcel naznačiť, že sa na inú prácu nehodia. A naozaj sa jeden muž našiel, akýsi Paľo, ktorý sa vybral do sveta. Vo svete sa mu dobre darilo, preto sa vrátil a zobral so sebou ďalších pomocníkov. Tých však vo svete zradil a viac o ňom nikto nepočul.

Český cestovateľ a spisovateľ Karel Kálal, ktorý rád navštevoval drotársky kraj, na konci 19. storočia zaznamenal nasledovné rozprávanie o vzniku drotárstva, ktoré však jeho zrod kladie za hranice našej vlasti: „Žili totiž za dávnych dôb dva manželé veľmi nesvorne, stále se je hryzli a korunovali. I utekl muž od ženy zlé a ve světe uvidel, kterak člověk jakýsi drátuje hrnec. To bych snád též dovedl, pravil si a skusil a dovedl to, a když se tomu dobře naučil a hodne peněz zarobil, zatoužil veľmi po domově, vrátil se a naučil své krajany drátovati.“   

Ľud si vytváral i veselé príhody, ktoré boli príjemným ozvláštnením všedných dní. Nevyhli sa ani drotárstvu. Jedna z nich hovorí, že vzniklo vtedy, keď sa jedného dňa babka s dedkom naťahovali o kovovú mincu a ťahali ju každý k sebe až tak silno, že z nej vyrobili drôt….

text: Katarína Kendrová

foto: ilustrácie z dobovej tlače a literatúry, archív PMZA

 

 

V polovici januára sa v Budatínskom parku začalo s výrubom nebezpečných stromov. Na konci roka 2020 sa totiž skončila inventarizácia stromov, ktorá priniesla arboristické zhodnotenie zdravotného stavu a prevádzkovej bezpečnosti 376 stromov. Z inventarizovaných stromov bolo zo zdravotného hľadiska a prevádzkovej bezpečnosti potrebné odstrániť javor horský so štítkom č. 182, rastúci na južnej strane parku neďaleko rieky Váh. Dosahoval výšku 20 m a obvod kmeňa  mal 391 cm.  „Išlo o výrazne rizikový strom vo vzťahu k bezpečnosti návštevníkov parku – so silným poškodením a rozsiahlym preschnutím koruny. Mal odhnité koreňové nábehy, čo spôsobilo jeho nakláňanie. Stabilita stromu bola pri tomto jedincovi silne narušená, v kritickom stave. Predstavovala vysokú úroveň rizika vyvrátenia stromu, jeho zlomenia alebo odlomenia časti koruny. Priorita zásahu bola stanovená ako urgentná, jednalo sa o havarijný stav,“ približuje botanička Považského múzea v Žiline Květa Kicková a pokračuje: „Výruby a akékoľvek ošetrenie stromov v Budatínskom parku sú vykonávané len certifikovanými arboristami. Stromy v havarijnom stave, pri ktorých je potrebné odstránenie v čo najkratšej dobe majú výnimku z obvyklého procesu povoľovania výrubu. Po výrube je potrebné poslať fotodokumentáciu a oznámenie príslušnému orgánu.“ V blízkej budúcnosti sa budeme zaoberať aj najvhodnejšou formou ošetrenia jedinca červenolistej formy buka lesného, ktorý je výrazne napadnutý drevorozkladnou hubou a jeho výrub bol odporúčaný aj na základe výsledkov zvukového tomografu kmeňa. Tento rok sa bude v parku, samozrejme, riešiť aj výsadba nových stromov.

Považské múzeum v Žiline si na začiatok roka 2021 pripravilo knižnú novinku. Jazda storočiami s podtitulom Dejiny dopravy na Slovensku a výpoveď exponátov z malého múzea určite poteší nielen nadšencov histórie a dopravy. Publikácia na viac ako 200 stranách ponúka prehľad dejín dopravy na Slovensku, a to od prvých chodníkov cez stredovekú dopravu na vozoch a pltiach, dunajskú flotilu, železničnú sieť a automobilovú dopravu až po lietadlá a lanovky. 

„Spočiatku sme chceli vydať len katalóg exponátov z Múzea dopravy Rajeckých Tepliciach, ale napokon vznikla obsažná publikácia, ktorá sa snaží predstaviť podstatné medzníky a exponáty spojené s históriou dopravy. Slovensko je totiž vďaka svojej polohe od prehistorických čias územím pokrytým sieťou ciest, od polovice 19. storočia i železníc. V niektorých obdobiach kvôli tieňu Karpatského oblúka čulý obchodný ruch našu krajinu obchádzal, inokedy zase rozvoj dopravy naštartoval priemysel i spoločenské zmeny. Vďaka tomu v krásach slovenskej prírody nájdeme ukrytých mnoho technických pamiatok z oblasti dejín dopravy a v historickom vývoji objavíme veľa pozoruhodných udalostí spätých práve s touto tematikou,“ približuje autor publikácie historik dopravy Peter Šimko. Čitateľ tak prostredníctvom predmetov zo zbierky Považského múzea v Žiline, obrázkov z archívu múzea či iných pamäťových inštitúcií a súčasných fotografií exponátov nahliadne do tajov čarovnej histórie dopravy.

Na zrode publikácie sa podieľalo niekoľko znalcov z danej oblasti. „Recenzentmi boli  Miroslav Sabol z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a Lumír Kunc, odborník na históriu železníc. Som rád, že naša spolupráca vyústila do tohto výnimočného diela a dúfam, že zaujme rovnako odbornú, ako i širokú verejnosť,“ dopĺňa P. Šimko. Publikáciu Jazda storočiami s podtitulom Dejiny dopravy na Slovensku a výpoveď exponátov z malého múzea si môžu záujemcovia objednať cez e-shop Považského múzea v Žiline.

Žilinský samosprávny kraj ukončil opravu chodníkov v areáli a parku Budatínskeho hradu. Výmena kamenných chodníkov za tzv. mlatové povrchy trvala takmer dva mesiace. V tom čase bol obmedzený vstup do hradu i celého areálu.

Tlačová správa Žilinského samosprávneho kraja

V Budatínskom parku sa ukončila oprava kamenných chodníkov vedúcich od vstupu popri Budatínskom hrade až k zadnej terase hradu s bufetom. ,,Pôvodné chodníky boli vo veľmi zlom technickom stave, nakoľko použitý systém – kameň ukladaný do betónu, no predovšetkým nevhodný typ použitého kameňa, spôsobili výraznú deštrukciu pochôdznej plochy,“ vysvetlil riaditeľ odboru správy majetku a investícií ŽSK Peter Mrvečka. Kameň na chodníkoch sa rozpadával a odlupoval od podkladného betónu, čo robilo problémy pri chôdzi najmä mamičkám s kočíkmi, malým deťom, či ľuďom s telesným znevýhodnením.

Nové chodníky sa zároveň rozšírili a na ich rekonštrukciu bola použitá technológia s mlatovým stmeleným povrchom. Tento typ chodníkov sa nachádza vo väčšine parku v časti od rieky Kysuca. Úpravou chodníkov tak došlo aj k zosúladeniu chodníkov parku.

Celú stavbu sa podarilo zrealizovať vo veľmi krátkom čase. ,,Oprava chodníkov bola schválená v septembri tohto roku. Vtedy sa začalo s úpravou projektu  a prípravou verejného obstarávania. Dnes už je možné sa prejsť po nových chodníkoch. Veríme že návštevníci hradu a parku uvítajú a pocítia túto pozitívnu zmenu,“ uzavrel Mrvečka.

 

Hranostaj je lasicovitá šelma, podobná lasici myšožravej. Ako jediný z našich druhov cicavcov sa prispôsobuje zimnému obdobiu zmenou farby srsti. V letnom období má na chrbte škoricovo hnedú srsť, ktorá na bruchu prechádza v takmer bielu. Na začiatku zimy prechádza na krásnu jasne bielu farbu na celom tele. Len špička chvosta je aj v zime aj v lete sýto čierna, tým sa dá aj v lete rozoznať od lasice. Lasica na zimu farbu srsti nemení. U oboch druhov sú samce podstatne väčšie ako samice, asi o tretinu, samica hranostaja je teda len o trochu väčšia než samec lasice. V ostatných rokoch býva zaraďovaný do rodu tchor pod názvom Putorius ermineus. Hranostaj sa vyskytuje v rôznych biotopoch, od trávnatých cez lesostepné až po lesné, v horách až do 2000 m n. m. Uprednostňuje mierne vlhké stanovištia, najlepšie v blízkosti vody. Je to veľmi pohyblivý, šikovný a rýchly dravec. Výborne pláva a dobre šplhá po stromoch. Pohybuje sa drobnými skokmi, často stojí na zadných nohách a pozoruje okolie. Živí sa hlavne hlodavcami a vtákmi, menej hmyzom, slimákmi a rastlinnou potravou, dokáže zabiť aj králika. Svoju korisť usmrcuje zahryznutím do krku. Loví hlavne podvečer a v noci, možno ho však vidieť aj cez deň. Pri obrane používa ostro páchnuci výlučok podchvostových žliaz podobne ako tchor. Obýva rôzne zemné úkryty, často aj nory po iných cicavcoch. V nich odchováva aj mláďatá. Pári sa koncom leta alebo koncom zimy. Po letnom párení dochádza k utajenej gravidite a mláďatá sa rodia až na jar budúceho roka, pri zimnom párení sa zárodok vyvíja 2,5 mesiaca. V jednom vrhu býva 3 – 11 mláďat. Pohlavne dospievajú v nasledujúcom roku a dožívajú sa priemerne 7 rokov. Zimná kožušina hranostajov (tzv. hermelín) bola, a v menšej miere ešte stále je, veľmi cenená v kožušníctve, najmä pre svoju belosť a mäkkosť. Sú z nej vyrobené aj niektoré známe panovnícke plášte.

Preparát hranostaja zo zbierok Považského múzea v Žiline bude vystavený v infopulte Budatínskeho hradu do konca januára.

text: Ján Kicko

foto: Ján Kicko a Anna Kucharčíková

Foto Rek Žilina, tajomstvo jedného kufra

Považské múzeum v Žiline, v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, sprístupní v priestoroch kaplnky pri Budatínskom hrade zaujímavú výstavu fotografií s názvom Foto Rek Žilina, tajomstvo jedného kufra. Predstavená bude tvorba žilinských fotografiek Anny a Matildy Rekových. Otvorená bude 16. decembra pri príležitosti vydania knihy s rovnomenným názvom, ktorá bola podporená z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.

„Ateliér Rekovcov bol prevádzkovaný v rokoch 1889 – 1933 na ulici Jána  Reka na mieste, kde dnes stojí budova Mestského úradu. Návštevníci si budú môcť pozrieť najstaršie a najcennejšie fotografie z produkcie ateliéru, ako sú napríklad zábery z výstavby súkennej továrne v Žiline z roku 1890, alebo portréty významných osobností Dušana Makovického, Ivana Hálka a L. N. Tolstého. Okrem fotografií zákazníkov ateliéru budú prezentované aj portréty členov rodiny národovca Jána  Silvestra Reka, ktoré múzeum získalo v roku 2019. Zaujímavým momentom výstavy je prepojenie historických fotografií so súčasnou modernou tvorbou žilinského fotografa Juraja Reka, vnuka Matildy a Jána Silvestra Rekových.“ doplnila kurátorka výstavy a autorka knihy Mgr. Martina Bernátová z Považského múzea v Žiline.  

Výstava  Foto Rek Žilina, tajomstvo jedného kufra bude pre verejnosť prístupná od 16. decembra do 31. januára budúceho roka v komunitnej miestnosti kaplnky pri Budatínskom hrade. Viac informácií nájdu návštevníci na www.pmza.sk .

Výstava bude predĺžená do 31. 5. 2021.

foto: archív Považského múzea v Žiline

budova ateliéru Rekovcov, kde dnes stojí Mestský úrad v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

rodinný portrét, autorka foto Matilda Reková

 

 

 

 

 

 

 

 

 

portrét neznámej ženy, foto Matilda Reková

Na konci novembra prebieha v Budatínskom parku historicky prvá pasportizácia, čiže zhodnotenie zdravotného stavu všetkých drevín. Jej cieľom je zistiť perspektívu stromov do budúcnosti. Na základe výsledkov tak bude možné určiť prípadné ošetrenie alebo výrub konkrétnych stromov.

„Chodíme od stromu k stromu, každý kontrolujeme, meriame a štítkujeme. Práca v teréne trvá zvyčajne niekoľko dní, spracovanie údajov dvoj až trojnásobok času. Výsledným produktom je tabuľka, v ktorej sú uvedené dendro parametre stromov, zhodnotenie stavu, návrh a priorita ošetrenia. V textovej správe je popísaná metodika a celkový stav, konkrétne stromy sú naznačené vo výkrese,“ vysvetľuje odborník v tejto oblasti Martin Kolník. V parku sa nachádza 330 drevín, pričom po prvom dni pasportizácie je oštítkovaná polovica z nich. „Už teraz vieme, že niektoré stromy sú neperspektívne, to znamená, že by ich bolo vhodné v budúcnosti vyrúbať, pretože zavadzajú lepšiemu jedincovi, ale nie je to priorita. V parku sa zatiaľ nachádza jeden strom, ktorý podľa rozsahu poškodenia predstavuje riziko a mal by sa vyrúbať do konca tohto roka,“ dopĺňa M. Kolník. Kontrola stromov by sa mala robiť priebežne, najlepšie každé tri roky. „Arbotekštítok vydrží na strome 10 až 15 rokov, podľa toho, ako strom prirastá. Je to však živý jedinec a jeho stav sa môže po čase zmeniť, preto je dobré kontrolovať stromy pravidelne,“ uzatvára Martin Kolník.