Považské múzeum v Žiline otvorí 4. decembra v priestoroch Sobášneho paláca v Bytči  výstavu Požehnané Vianoce. Návštevu vo významnej renesančnej pamiatke tak návštevníkom spríjemní pohľad na zaujímavé betlehemy a drôtené vianočné ozdoby zo zbierok múzea. Betlehem ako zobrazenie biblického príbehu o narodení Ježiša Krista nájdeme v rôznych formách. „V priebehu storočí sa prechodom od kostolných betlehemov k betlehemom v domácnostiach postavy zmenšovali od životnej veľkosti až k malým soškám. Osobitným druhom boli prenosné betlehemy, ktoré sa využívali pri obchôdzkach. Betlehemy na výstave ponúkajú pestrý prehľad rozmanitých materiálov a techník. Figúrky vo väčšine z nich sú vyrobené z dreva a upravené polychrómnym olejovým náterom. Použité sú aj prírodné materiály ako mach či klasy. Najväčším je izbový betlehem pochádzajúci z Kysúc z konca 19. storočia od neznámeho autora. Jeho kulisu tvorí palácová architektúra, ktorú dopĺňa 95 kusov drobných drevených polychrómovaných sošiek. Niektoré ďalšie betlehemy vyrobili rezbári zo žilinského regiónu, napríklad Jozef Matušík z Rajca či Vincent Michálek z Terchovej,“ priblížila etnologička Adriana Bárdyová. Na výstave bude spolu 13 betlehemov, medzi nimi aj jeden z drôtu.

Práve drôt je jedným z nezvyčajných materiálov, ktoré sa používajú na výrobu typických vianočných dekorácií. Spomedzi všetkých vynikajú najmä ozdoby na stromčeku, ktoré dotvárajú pokojnú atmosféru a zvláštne čaro Vianoc. Návštevníci Sobášneho paláca v Bytči budú môcť obdivovať 108 drôtených ozdôb od 12 autorov zo Slovenska a Čiech. „Záujemcovia uvidia výrobky Remígie Biskupskej, Ladislava Jurovatého ml., Ladislava Mikulíka, Blaženy Krivákovej, Márie Krajčovej, Márie Porubčanskej, Jaroslava Roda, Ladislava Fapšu, Štefana Mlicha či Petra Hlavatoviča. Českých umelcov zastupuje Sabina Eckertová a Jana Hrušková. Ozdoby známych autorov predstavia množstvo originálnych techník a prevedení, od tradičných drotárskych cez textilné až po voľnú tvorbu. Medený, včelársky, hliníkový, pozinkovaný, pochrómovaný, poniklovaný a kolorovaný oceľový drôt, ale najmä strieborný a mosadzný, robia z vianočných ozdôb nevšedné umelecké diela,“ doplnila etnologička drotárstva Katarína Kendrová.  

Výstava Požehnané Vianoce bude pre verejnosť prístupná od 4. decembra do 2. februára budúceho roka v čase otváracích hodín Sobášneho paláca v Bytči. Dospelí návštevníci si môžu spríjemniť sviatky historickou vianočnou atmosférou a pre deti je pripravené vianočné prekvapenie. Viac informácií nájdu návštevníci na www.pmza.sk. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Hrad Strečno tento rok ukončil svoju sezónu predčasne. Kvôli zhoršenej epidemiologickej situácii boli všetky expozície Považského múzea od 24. októbra zatvorené. Hrad na majestátnom brale obmedzoval otváracie hodiny kvôli počasiu v októbri a svoje brány zatváral definitívne v novembri. V tomto roku však boli poslednými návštevníkmi práve tí, ktorí prišli 23. októbra. Sezóna na obľúbenom hrade tak nezačala ani neskočila ako zvyčajne. Namiesto apríla bol otvorený až v polovici mája, no hneď počas prvého víkendu bolo zjavné, že verejnosť možnosť výletov uvítala a na hrad prišlo takmer 400 návštevníkov. V júli a auguste ho dokonca navštívilo viac ľudí ako v minulom roku. Prehliadky prebiehali individuálne a takýto štýl mnohým vyhovoval. Páčil sa najmä rodinám s deťmi, ktoré si hrad pozreli vo svojom vlastnom tempe. Bonusom bol Virtuálny QR sprievodca, ktorého v spolupráci s múzeom vytvorila firma ARDSYSTÉM.  Prostredníctvom „smart castle“ tak bola história hradu dostupná aj bez lektorského výkladu.

Kvôli obmedzeniam sa však na hrade nemohli konať populárne letné podujatia. Ľuďom chýbali najmä nočné zážitkové prehliadky. Múzeum sa preto rozhodlo zorganizovať aspoň jednu večernú s menším počtom návštevníkov. Fraňove pletky, ktoré sa konali v polovici augusta tak boli prvou akciou pre verejnosť. Zároveň veľmi úspešnou, keďže plné boli všetky vstupy. Predstavenie v podaní divadelno-hravého zoskupenia RAZCA, ktoré pôsobí pri Považskom múzeu v Žiline, bolo uveriteľné a vtipné zároveň. Lákadlom bola určite aj atmosféra hradu po zotmení. Fotografie z podujatia si môžete pozrieť TU

Ešte v tom mesiaci ožila tiež stredoveká dedina Paseka pri tradičnom podujatí Pasekanie v podaní občianskeho združenia Utgardar. Stredoveké boje a výnimočné aktivity s tým spojené podujatia na hrade ukončili. Na jeseň sa ešte nádvorie tešilo z vravy a detského džavotu, návštevníkov však bolo už menej ako cez leto. No celkovo bola sezóna pomerne úspešná. Hrad Strečno navštívilo 45 000 turistov. „Je to síce menej, ako v minulom roku, ale vzhľadom na okolnosti sme spokojní. Stratili sme viac ako mesiac, chýbali nám školské exkurzie a taktiež sme nemohli organizovať žiadne veľké podujatia, ktoré sú najmä cez leto najväčším dôvodom návštevy. Ukázalo sa však, že ľudí zaujíma aj samotný hrad, jeho história a príbehy spojené s najznámejšími majiteľmi,“ doplnila správkyňa hradu Strečno Katarína Repáňová.

Hoci je hrad Strečno pre verejnosť už neprístupný, v jeho priestoroch je stále živo. V severnom paláci totiž momentálne prebiehajú reštaurátorské práce. „V prvej etape, ktorá sa uskutočnila v období jeseň 2019 až jar 2020, sme zreštaurovali zachované omietky a múry v gotickej kaplnke hradu a teraz pokračujeme v časti severného paláca. Považské múzeum v Žiline prostredníctvom finančnej pomoci MK SR, cez dotačný systém „Obnovme si svoj dom“  podprogram 1.1 Obnova kultúrnych pamiatok, realizuje projekt „Reštaurovanie interiérových omietok na hrade Strečno – časť severný palác a sakristia“. Cieľom je úsilie o záchranu originálu a zároveň obnovenie pôvodného výrazu kultúrnej pamiatky s prezentáciou zachovaných plôch stredovekých omietok. Práce budú rozdelené do viacerých etáp, nakoľko finančné prostriedky pridelené v tomto roku nepostačia na pokrytie naplánovaného rozsahu. Priebeh a riešenia, ktoré vyplynuli počas realizácie prác boli z dôvodu statického zaistenia stropných trámov konzultované s pracovníkmi Krajského pamiatkového úradu v Žiline a s firmou Prodis+ s.r.o.,“ vysvetlila K. Repáňová. Sezóna na hrade Strečno by mala začať na jar budúceho roka.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Každý mesiac predstavujeme verejnosti zaujímavý predmet zo zbierok Považského múzea v Žiline. V novembri sme sa bližšie pozreli na ľudovú rezbársku skulptúru s biblickým motívom zo zbierkového fondu histórie. Ide o Kameňovanie sv. Štefana, ktoré v druhej polovici 19. storočia až prvej polovici 20. storočia zhotovil neznámy autor.

 Štefan bol diakon a prvý mučeník. Predpokladá sa, že sa narodil začiatkom 1. storočia v Jeruzaleme a zomrel medzi rokmi 31 – 34, taktiež v Jeruzaleme. Pravdepodobne pochádzal z helenistického kultúrneho prostredia, konkrétne z okruhu jeruzalemských Židov hovoriacich po grécky. Podľa novozákonných textov Skutky apoštolov (6, 7) patril medzi prvých siedmych diakonov vysvätených apoštolmi, ktorých hlavnou úlohou bolo, v rámci ranného kresťanského spoločenstva, obsluhovať pri stoloch. Ten istý zdroj uvádza, že vynikal múdrosťou a rečníckymi schopnosťami a vykonal mnoho zázrakov. Pre svoju vieru v Ježiša Krista ako Syna Božieho bol na základe falošných obvinení z rúhania sa proti Mojžišovi a Bohu predvedený pred veľkú radu židovských komunít v Jeruzaleme. Vo svojej obhajobe zhrnul starozákonné dejiny a v jej závere obvinil židovskú obec z prenasledovania všetkých prorokov  v minulosti a nezachovávania prijatého zákona. Reč ukončil popisom náhleho zjavenia, v ktorom podľa jeho slov vidí v otvorených nebesiach Syna človeka stáť po pravici Boha. Tým natoľko pobúril zhromaždenie, že Štefana vyhnali z mesta a vykonali tradičný trest pre previnilcov rúhaním – kameňovanie na smrť. V Katolíckej cirkvi  je preto uctievaný nielen ako jeden z prvých diakonov, ale aj ako prvý mučeník.

Kameňovanie Štefana je v umení jednou z často zobrazovaných udalostí z jeho života. Podobne ako pri iných biblických scénach, aj v tomto prípade sa ustálila istá ikonografická schéma, v rámci ktorej býva pobúrené zhromaždenie zastúpené zväčša 3 – 4 postavami s kameňmi v rukách a stojacimi v tesnej blízkosti kľačiaceho a modliaceho sa (niekedy pololežiaceho) Štefana. Podľa Skutkov apoštolov (7, 60 a Sk 22, 20) si agresori zložili šaty k nohám Saula (Šavla – neskôr sv. Pavla), preto sú niekedy zobrazovaní aj polonahí. Štefan je naproti tomu spodobovaný v liturgickom rúchu diakonov – v dalmatike, niekedy s vyholeným temenom hlavy – tonzúrou klerikov.

Z tejto schémy vychádza aj autor našej plastiky. Podriadiac sa zároveň konkrétnemu tvaru a rozmeru dreveného klátu, uzatvoril celú kompozíciu  do oválu malého priemeru. V zjednodušenej a naivizujúcej modelácii postáv sa potom sústredil na zachytenie pohybu, resp. úkonom zodpovedajúceho postoja, ktorý v prípade kameňujúcich podtrhol aj priliehavým odevom. Napriek mierne karikatúrnemu výsledku, ku ktorému prispela aj mimika dotvorená kolorovaním, pôsobí podávaná scéna mimoriadne živo. Spomenutá uzavretosť kompozície a blízkosť zúčastnených postáv upozorňuje situačným spôsobom  na napätie reálnej situácie. Oproti sebe v nej stoja nenávisť a odovzdanosť, agresivita a bezbrannosť. Zdá sa, že tragický koniec je nezvratný. Na ten poukazuje aj nápis vyrytý v latinčine po obvode podstavca, ktorý zaznamenáva slová Štefanovej modlitby: „DOMINE JESU SUSCIPE SPIRITUM MEUM“ („Pane, Ježišu, prijmi môjho ducha!“).

Na spodnej strane podstavca sa nachádza ťažko čitateľný rukou písaný text, taktiež v latinskom jazyku. Táto indícia sľubne otvára priestor pre podrobnejšie skúmanie nami prezentovaného diela, ktoré by mohlo priniesť vymedzenie prostredia jeho vzniku aj spresnenie jeho datovania.

Hoci momentálne je Budatínsky hrad zatvorený a návštevníci si predmet nemôžu reálne pozrieť, veríme, že jeho príbeh zaujme aj v takejto podobe.

Zdeněk Hogh, PMZA

Považské múzeum v Žiline otvorí 27. októbra v priestoroch Budatínskeho hradu novú výstavu o odievaní v 20. storočí. Jej autorkami sú odborné pracovníčky Považského múzea v Žiline historička Dominika Hlobíková a etnologička Adriana Bárdyová. Odev je neverbálnym jazykom doby, odzrkadľuje postavenie a úlohu muža a ženy v rámci spoločnosti. Svojou formou, skladbou, materiálom, výzdobou a farebnosťou vypovedá  o etnickej, regionálnej a často aj konfesionálnej príslušnosti. 20. storočie bolo v tomto smere výnimočné, keďže dochádza k demokratizácii módy a stieraniu rozdielov medzi mestským a dedinským oblečením.

Povojnové zmeny zasiahli výraznejšie dámsku módu. „Ženy vstupujú do aktívnejšej pozície vo verejnom živote, zvyšuje sa ich zamestnanosť a otvárajú sa nové možnosti trávenia voľného času. Toto všetko ovplyvňuje charakter odevu, ktorý sa mení podľa módnych trendov a prispôsobuje sa špecifickým príležitostiam, na ktoré je určený. Ženy v mestách uprednostňujú kostýmy, na scénu pomaly prichádzajú nohavice a sukne sa postupne skracujú. V pánskom šatníku ostáva základnou výbavou oblek s košeľou,“ približuje D. Hlobíková. Zmeny nastávajú aj v ľudovom prostredí. „Do tradičného odevu začínajú prenikať mestské druhy odevných súčastí a zaniká používanie doma tkaných textílií. S novou ideológiou v druhej polovici 20. storočia vzrastá význam konfekcie. Odev je jednoduchý, praktický, cenovo dostupný a jeho úlohou je potlačiť sociálne rozdiely. Zároveň sa módna tvorba inšpiruje ľudovou kultúrou a vzniká väčšia možnosť kombinovania odevných častí, farieb a vzorov. Dôležitú úlohu zohrávajú doplnky, ktoré aj jednoduchým šatám dodávajú punc elegancie,“ dopĺňa A. Bárdyová.

Výstava s názvom Z dediny či z mesta, do skrine sa zmestia ponúka pestrý prehľad odevov naprieč 20. storočím. Návštevníci sa môžu tešiť na naozaj vzácne kúsky, zaujímavé kombinácie i dobové fotografie. Výstava bude pre verejnosť prístupná v čase otváracích hodín Budatínskeho hradu. Viac informácií nájdu návštevníci na www.pmza.sk. 

Výstava je predĺžená do konca roka 2021.

Skupinová fotografia 1920 – 1925. Zo zbierok Považského múzea v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Základom pánskeho šatníka bol oblek a biela košeľa, 1940 – 1949. Zo zbierok Považského múzea v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Na jarmoku v Rajci, 1946. Zo zbierok Považského múzea v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sviatočný ľudový odev, Moravské Lieskové, 1940. Zo zbierok Považského múzea v Žiline

V areáli Budatínskeho hradu začala prebiehať rekonštrukcia kamenného chodníka. Vstup do areálu cez hlavnú bránu ako aj parkovanie bude obmedzené. Zmení sa tiež vchod do hradu, ktorý bude pre verejnosť prístupný cez Drotársky pavilón. Verejné WC pri hrade bude zatvorené, preto prosíme návštevníkov, aby použili dočasné suché WC pri vrátnici, ktoré sme rozšírili o ďalšie dve kabínky. Vstup do parku od cyklotrasy bude bez obmedzení. Rekonštrukcia by mala trvať približne šesť týždňov.

Aj v týchto chladných jesenných dňoch si radi pochutnáme na šálke teplého čaju, do ktorého primiešame často cukor alebo med. Tak všedný,  ba až nezaujímavý predmet ako je lyžička, má v skutočnosti za sebou dlhú históriu, preto sme ako zbierkový predmet mesiaca október vybrali práve čajové lyžičky.

Charakter pripravovanej potravy nútil človeka používať okrem zubov a prstov aj iné pomôcky.  Ulita slimáka, mušle, rozbité plody s hrubšou škrupinou či lebky menších zvierat sa používali na naberanie tekutej a kašovitej potravy. Neskôr sa objavujú primitívne lyžice, ktoré boli vydlabané z kusu dreva. Drevená lyžica bola praktickejšia, lebo sa dala nahradiť lacnou novou. Kov však častokrát pri styku s jedlom oxidoval a chuťovo znehodnocoval potravu, preto trvalo niekoľko storočí, kým sa začali vyrábať a aj používať kovové lyžice. Tvar a výzdoba lyžice sa v priebehu rokov menili a adaptovali. Stredoveký človek spočiatku držal lyžicu hrsťou, nie prstami, a tomu bola prispôsobená aj jej rukoväť. 

V 17. storočí začal prenikať z Indie do Európy čaj, ktorý si veľmi rýchlo získal obľubu medzi širokými vrstvami. Nová móda pitia čaju podnietila vznik nielen nových druhov nádob (šálky, čajníky), ale aj nového druhu príboru – čajové lyžičky. Tie sa začali používať na rozmiešanie sladidla v novom nápoji. Až neskôr slúžili aj na jedenie, napríklad zaváraného ovocia, zmrzliny či pudingu.

Našim zbierkovým predmetom mesiaca je sada čajových lyžičiek. Výnimočné sú tým, že ich naberacia časť je vyhotovená z pamätnej mince – uhorského dukátu z roku 1848. Na averze mince je zobrazená Madona s dieťaťom, na reverze na nachádza profilový portrét vtedajšieho panovníka Ferdinanda V. Rúčka lyžičky je postriebrená a zdobená plastickým rastlinným ornamentálnym dekórom, ukončená rokajom a palmetou. Takéto ozdobené lyžičky modelované z mincí alebo z medaily slúžili ako dar ku krstu alebo k iným slávnostným príležitostiam. Vyjadrovali želanie, aby obdarúvaný nikdy netrpel hladom a aby lyžica bola vždy plná.

Dominika Hlobíková

Depozitárne priestory Považského múzea v Žiline prešli v roku 2019 výraznou premenou. Vďaka podpore projektu s názvom Ochrana zbierok a efektívne využitie depozitárov v rámci programu Ochrana zbierkových fondov, získalo múzeum 30 000€. Táto suma stačila na vybavenie depozitára etnológie moderným pohyblivým mobiliárom, vďaka ktorému sme efektívne využili priestor, zvýšili úložnú kapacitu, a tým vytvorili podmienky na systematické získavanie a rozširovanie zbierkového fondu.

Úložný systém pozostáva zo stacionárnych policových a mobilných zásuvkových regálov vhodných pre špecifické potreby uloženia textilu. Vybavenie depozitára zvoleným druhom mobiliáru umožní dôslednejšie využitie jestvujúceho priestoru a zároveň skvalitní celkové podmienky pre ochranu zbierkových predmetov.

Mgr. Adriana Bárdyová

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

 

 

Považské múzeum v Žiline sprístupní pre verejnosť od 1. októbra 2020 Sobášny palác v Bytči. Jedna z najvýznamnejších renesančných pamiatok na Slovensku bola zatvorená od 12. marca z dôvodu šírenia nákazy COVID-19. Neskôr v priestoroch prebiehali práce v depozitároch.

Sobášny palác v Bytči dal postaviť v roku 1601 Juraj Turzo a mal slúžiť na uskutočnenie svadobných hostín jeho dcér. Svadby však neboli jediným využitím paláca a už v prvej polovici 17. storočia slúžil prevažne ako sklad soli, obilia a iných plodín. Bol poškodený viacerými požiarmi a po rekonštrukčných prácach v 70. rokoch 20. storočia sa stal národnou kultúrnou pamiatkou. Znovuotvorený bol v roku 2009 po kompletnej rekonštrukcii z Nórskeho finančného mechanizmu,  ktorá mu prinavrátila renesančnú podobu. Desať rokov bol tak vstup do Sobášneho paláca v Bytči bezplatný. Po skončení udržateľnosti projektu môže Považské múzeum v Žiline do objektu vyberať vstupné, ktoré bude na základe aktuálneho cenníka 4 € a 2 €.

„Sme radi, že po pol roku môžeme v našich priestoroch opäť privítať návštevníkov. Okrem stálej expozície venovanej Jurajovi Turzovi sa môžu tešiť na premietanie filmu Život a smrť palatína – Juraj Turzo a Alžbeta Coborová od Pavla Dvořáka. Otváracie hodiny ostávajú nezmenené. Záujemcovia môžu prísť každý deň okrem pondelka od 9.00 do 16.00.  Očakávame, že do popredia sa opäť dostanú svadobné obrady, ktoré boli veľmi obľúbené medzi rodákmi i cezpoľnými. Nášmu palácu sa tak opäť vráti status sobášny“, priblížila správkyňa Sobášneho paláca v Bytči Mgr. Andrea Turčáková. Viac informácií nájdu návštevníci na www.pmza.sk.