V predošlých dieloch série o akustickom monitoringu vtákov sme si uviedli základy metodiky akustického mapovania populácií vtákov. Dozvedeli ste sa, aké používame nahrávače, aké majú vlastnosti či nastavenia vhodné pre akustický monitoring a ako spracúvame získané nahrávky. V tomto diele si porozprávame, ako sa mapuje populácia výra skalného.

Výr skalný je naša najväčšia a najsilnejšia sova. Dosahuje rozpätie krídel 140 až 170 cm a hmotnosť 1,5 až 2,75 kg, pričom samice sú väčšie ako samce. Loví rôzne živočíchy, od hrabošov cez ježe až po zajace z cicavcov a od malých spevavcov, cez vodné vtáky až po dravce a sovy. Preto je pokladaný za superpredátora. Týmto pojmom sa totiž v odbornej literatúre pomenúvajú druhy, ktoré bežne lovia iné predátory.

Mapovanie populácie výra skalného je založené na jeho hlasovej aktivite, na známom „húkaní“. Húkanie je celkom nápadné a hlučné, teda ďaleko počuteľné. Podľa zahraničnej literatúry výr húka najmä pri západe slnka a to už od októbra, teda dávno pred hniezdením. Podľa slovenskej literatúry by vraj malo stačiť večer pri zotmení počúvať na vhodnej lokalite 20 minút a mali by sme zachytiť húkanie výra, ak je lokalita výrmi obsadená. Výhodou u výra je, že hniezdi predovšetkým na skalách a v kameňolomoch, čiže mapovanie nemusí byť plošné, stačí diktafóny rozmiestňovať na týchto miestach. Stáva sa však, že hniezdi aj v lese v hniezde po dravcoch či bocianovi čiernom, v strmom svahu, pod vývratom, prípadne aj na niektorých stavbách, ako nepoužívané mosty či kostoly, a tak môže našej pozornosti uniknúť časť populácie. Nevýhodou je, že často hniezdi blízko ľudských sídel, ciest alebo veľkých riek, a preto musíme počítať s veľkým hlukom sťažujúcim spracovanie nahrávok. V prípade skúmania výra je vhodné využívať informácie od miestnych ľudí či už amatérskych ornitológov alebo poľovníkov. Poľovníci sa pohybujú v teréne často práve na zotmení a o výrovi vo svojom revíri skoro určite vedia. Na väčšine hniezdísk sme sa po akustickom zachytení výra snažili dohľadať aj obsadené hniezdo alebo aspoň iné znaky jeho prítomnosti, ako zvyšky potravy, vývržky, vypŕchnuté perá, aby sme hniezdisko čo najpresnejšie lokalizovali a preukázali.

Mapovanie výra v okrese Žilina vykonáva zoológ Považského múzea od roku 2016. Dosiaľ nie je zmapovaný celý okres. K mapovaniu poskytli svoje poznatky o rozšírení výra najmä Ján Obuch, ktorý tu výry skúmal najmä v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ďalej Pavol Židek, Roald Tretiník, Michal Kalaš, Pavol Chabada, Dominika Kaisová, Fedor Sedilek, Juraj Žiak, Tomáš Flajs, Ján Korňan, Martin Mikoláš.

Zdá sa, že v podmienkach slovenských zím výry po začatí toku od polovice septembra do konca októbra značne utíchnu v období november – začiatok januára. Na mnohých hlučných lokalitách výry nehúkajú pri západe slnka ale neskôr, po utíchnutí antropického hluku, niekde až po polnoci. Dvadsať minút sa ukázalo ako veľmi krátky čas na zistenie, či je lokalita výrmi obsadená, často nestačí vypočuť jednu noc vo vhodnom období, ale predĺžiť záznam až na tri noci.

Dosiaľ boli diktafóny inštalované na 95 miestach okresu. Hniezda boli dohľadané na 5 lokalitách. Aspoň akusticky boli výry zistené na ďalších 13 lokalitách. Hodnoverné informácie o počutom húkaní výrov od iných pozorovateľov sú ešte z ďalších štyroch lokalít,

čiže spolu asi 22 hniezdísk. Dosiaľ bola zmapovaná len viac ako polovica územia okresu. V súčasnosti je ešte dosť predčasné vyhodnotiť početnosť za celý okres Žilina, zdá sa však, že hustota populácie je tu vysoká a hniezdi tu možno 25 – 35 párov, čo je asi 1/12 celoslovenskej populácie, odhadovanej na 300 – 400 párov. Pritom v Chránenom vtáčom území Malá Fatra, pre ktoré je výr skalný tzv. kritériovým druhom, hniezdia len 4 páry.

Život v blízkosti ľudí prináša výrom mnohé riziká. Veľa výrov hynie po úraze elektrickým prúdom na stĺpoch elektrického vedenia. Časté sú zrážky s autami a vlakmi. Príležitostne sú zisťované aj otravy, zrejme po skonzumovaní priotráveného potkana či iného hlodavca a zástrely. Okres Žilina predstavuje, zdá sa, významné jadro populácie výra skalného s vysokou početnosťou a hustotou populácie.

Čarovné zážitky pri počúvaní „hu-úú“ výra skalného Vám želáme z Považského múzea v Žiline.

Viac o metódach a porovnaní so zistenými hustotami inde v Európe sa môžete dočítať v článku: Kicko J., 2017: Hustota populácie výra skalného (Bubo bubo) vo vybranej časti okresu Žilina. In: Kalaš M. & Kicko J.: Zborník z konferencie „Výskum a ochrana Malej Fatry”, Varín, s. 26 – 29

text a foto: Ing. Ján Kicko, PhD. – zoológ Považského múzea v Žiline

Dva mesiace na sociálnej stránke múzea uvádzame seriál príspevkov, ktoré sledujú aktuálne kvitnúce druhy našej flóry. Kvitnutie rastlín sa v prírode opakuje každoročne, líši sa však v termínoch alebo intenzite. Pokúsim sa objasniť hlavné princípy, ktoré podmieňujú toto opakovanie vývojových fáz rastlín. Sledujú sa však aj iné fenologické fázy, napríklad u drevín pučanie listových púčikov, zalistenie, žltnutie listov, opadávanie listov alebo zrelosť plodov. Začiatok a trvanie jednotlivých fenofáz je okrem ekologických podmienok, ako je klíma a počasie v určitej oblasti, ovplyvnené aj genetickými vlastnosťami konkrétnych jedincov. Priebeh počasia v danom roku, predovšetkým teplota v zimnom a jarnom období, zrážky a dĺžka denného slnečného svitu najvýraznejšie ovplyvňujú nástup jednotlivých fáz. Najintenzívnejšie rastliny reagujú na vzrastajúcu teplotu v jarnom období. Ľudia si tieto prejavy všímali od nepamäti, zachovali sa historické záznamy o termínoch kvitnutia sakúr (čerešní pílkatých) z Japonska až do roku 812, nakoľko začiatok kvitnutia tohto tradičného japonského symbolu bol spájaný s oslavami. Najstaršie fenologické údaje z Európy pochádzajú zo 16. storočia a týkajú sa najmä termínov žatvy alebo vinobrania.

Ako vysvetliť úkaz, že niekedy sa rastliny pomýlia a začnú kvitnúť na jeseň, aj keď to nie je ich obvyklý čas? Rastliny majú v sebe zakódované prejavy na určité vonkajšie podmienky. Keď dôjde k súhre rôznych faktorov prostredia, zapne sa v nich adekvátna odozva. Opakované kvitnutie na jeseň je vlastne dôsledkom suchého leta, pri ktorom napríklad niektoré stromy a kríky kvôli prežitiu obmedzia svoje životné procesy. Dostanú sa do stavu pripomínajúceho zimný vegetačný pokoj. Následne v septembri alebo októbri príde počasie s ochladením, zrážkami, oproti letu už je skrátená svetelná časť dňa. A v rastlinách sa zapne vnútorný jarný „počítačový program“, akoby bol marec alebo apríl a čas zakvitnúť.

Prakticky sa údaje o začatí kvitnutia využívajú pri druhoch, ktoré spôsobujú peľové alergie. Pre každého alergika je dôležitou informácia, kedy začína „peliť“ tá jeho rastlina. Už koncom februára môže začať spôsobovať problémy peľ liesky, jelše, neskôr nastupuje breza, v máji kvitnú trávy a baza, koncom leta ambrózia a palina.

Význam vedeckých fenologických pozorovaní spočíva však predovšetkým v bioindikácii charakteru a zmien v stave prírodného prostredia a v hodnotení vplyvu globálnych klimatických zmien. Rastliny sa prispôsobujú zmeneným klimatickým podmienkam, napríklad skorším kvitnutím, predlžovaním vegetačného obdobia a zmenami prirodzených areálov rozšírenia. Na základe zistených trendov vieme predpovedať aj dopady očakávaného zvyšovania klimatických ukazovateľov v regionálnom meradle.

Kveta Kicková, Považské múzeum v Žiline

Foto: pixabay

 

 

Kostol Najsvätejšej Trojice, skôr nazývaný Farský kostol, je jedným z najvýznamnejších historických sakrálnych objektov v meste Žilina. Nachádza sa východne od historického centra. Po prvýkrát sa spomína v Žilinskej knihe v roku 1423, ako Pfarrkirche zum unseren lieben Frau, v tom čase bol zasvätený Panne Márii. V roku 1548 lúpežný rytier Rafael Podmanický prebudoval kostol na pevnosť a ten postupne spustol. Po opravách ho k cirkevným účelom vrátil v roku 1583 Mikuláš Dersffy, vtedajší majiteľ Žiliny. Napokon bol  roku 1586 zasvätený Najsvätejšej Trojici. Kostol striedavo patril katolíckej a evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V roku 1610 sa v kostole konala tzv. Žilinská synoda, na ktorej sa ustanovila prvá cirkevná organizácia evanjelickej cirkvi na území Slovenska.

Kostol bol výrazne poškodený dvomi veľkými požiarmi v rokoch 1678 a 1848. Opravený bol až v roku 1869. V roku 1886 mesto zachvátil opäť požiar, pri ktorom zhorela aj strecha kostola. Opravená bola v roku 1890. Posledná väčšia prestavba sa v minulosti uskutočnila v roku 1942. V súčasnosti prechádza Katedrálny chrám Žilinskej diecézy opäť významnou rekonštrukciou.

V rokoch 2000 a 2001 tu realizoval archeológ Považského múzea Jozef Moravčík archeologický výskum. Ten bol vyvolaný stavebnými prácami pri kladení novej dlažby v okolí kostola v roku 2000. Ako prospešné sa ukázalo overiť zmienku žilinského kaplána Štefana Pašku z roku 1890, z publikácie Žilinský farský kostol kedysi a dnes. V nej zakreslil pôdorys súčasného kostola a vyznačil v terajšom presbytériu priebeh polkruhovej apsidy patriacej staršiemu objektu.

Archeologický výskum Farského kostola napokon priniesol významné zistenia. Objavené boli staršie sakrálne objekty, ktoré časovo predchádzali terajšiu stavbu kostola. Pravouhlá svätyňa staršieho kostola bola najmenej dvakrát prestavovaná. Po narušení jej juhovýchodného nárožia ju v druhej stavebnej fáze rozšírili južným smerom asi o 80 – 90 cm. Vo vnútornom priestore bola objavená krypta, ktorú prekrýva základ terajšej svätyne. V jej klenbe boli zamurované časti oltárneho stola staršej stavby. V nároží veľkého piliera, ktorý spevňoval južný múr druhej stavby pravouhlej svätyne sa našiel veľký kamenný článok z portálu staršej stavby. Výzdobným motívom ho možno datovať do prvej tretiny 13. storočia. Po určitom čase sa stala pravouhlá svätyňa chórovým štvorcom. Vtedy na jej východnú stranu pristavili polkruhovú apsidu. Jej polomer je zhodný so šírkou pôvodnej pravouhlej svätyne. Na južnej strane spojenia obidvoch stavieb pristavali ďalší mohutný pilier. Jeho základová škára je položená o 120 cm hlbšie ako základ pravouhlej svätyne a polkruhovej apsidy. Je zrejmé, že pred vybudovaním terajšej polygonálnej svätyne farského kostola tu stáli najmenej dve staršie stavby.

Na severnom múre terajšej svätyne sa nachádzajú ľalie, symbol kráľov panovníckeho rodu Anjouovcov, ktorí vládli na uhorskom tróne v 14. storočí, preto je možné predpokladať, že terajšia stavba kostola pochádza najmenej z poslednej tretiny 14. storočia.

Veža farského kostola je svojou pozíciou posunutá voči pozdĺžnej osi kostola smerom na juh, ale nachádza sa presne v osi staršieho kostola s pravouhlou svätyňou a polkruhovou apsidou.

Je preto zrejmé, že farský kostol vznikol omnoho skôr ako sa prvýkrát spomína v písomných prameňoch. Okolo múrov kostola bolo preskúmaných 63 hrobov, ktoré boli súčasťou príkostolného cintorína.

V súčasnosti prebiehajú stavebné práce v exteriéri kostola opäť. Overiť nálezovú situáciu pri výkopových prácach je potrebné archeologickým dozorom a výskumom, ktorý v súčasnosti realizujeme. O nových objavoch a zisteniach vás budeme čoskoro informovať.

Andrea Slaná, Považské múzeum v Žiline

Na fotografiách:

Čipky v tvare lipového kvetu. 17. storočie. Výskum J. Moravčíka, foto Anna Kucharčíková, archív PMZA        

Bronzová retiazka. 17. storočie. Výskum J. Moravčíka, foto Anna Kucharčíková, archív PMZA  

Časť ruženca s agnuštekom. 17. storočie. Výskum J. Moravčíka, foto Anna Kucharčíková, archív PMZA  

Koráliky. 17. storočie. Výskum J. Moravčíka, foto Anna Kucharčíková, archív PMZA  

Fotografie z výskumnej dokumentácie J. Moravčíka, archív PMZA

Fotografie z výskumnej dokumentácie J. Moravčíka, archív PMZA

Práca v teréne pri súčasnom archeologickom výskume, foto Andrej Slaný

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ako vyzerá život známeho dravca v Turci?  Niekoľkoročné výskumy odhaľujú, kde hniezdi aj to, prečo sa v niektorých lokalitách neobjavuje. Pozrite si multimediálnu prezentáciu od zoológa Ing. Jána Kicka, PhD. a dozviete sa mnoho zaujímavostí o tomto majestátnom vtákovi.

Niežeby im k výžive nestačilo slnečné žiarenie, oxid uhličitý a voda. Stačí, prežijú. Prostredie,  v ktorom rastú je však zvyčajne chudobné na živiny. Či ide o rašelinu, slatinu alebo vodu chudobnú na živiny. Mäsožravé rastliny sa naučili dokonale využívať dostupné zdroje. Potravný reťazec v tomto prípade zmenil smer. Aké emócie u nás preto vzbudzujú zelené predátory?

Ako mäsožravé rastliny označujeme skupinu so špeciálnou výživou, ktorá si dokáže získavať dusíkaté látky z ulovených tiel drobných živočíchov. Mäsožravosť sa u rastlín vyvinula v priebehu evolúcie u rôznych systematických jednotiek. Na Slovensku sa vyskytuje 9 druhov mäsožraviek. Patria medzi ne rosičky, tučnice a bublinatky.

Rosičky dokážu pomocou pomaly sa pohybujúcich tentakulí zalepením zachytiť a tráviť drobný hmyz. Tentakuly sú viacbunkové paličkovito zakončené brvy, ktoré vyzerajú akoby mali na konci kvapku rosy. Vyrastajú na lícnej strane listu. Ich žliazkaté hlavičky vylučujú sliz a tráviace enzýmy. Reakcia listu je vyvolaná dotykom koristi a uvoľňovaním určitých chemických látok. V priebehu niekoľkých hodín sa list začne ohýbať, obklopí živočícha a vytvorí tým obal, ktorý trávi korisť a súčasne bráni aj vykradnutiu pasce napríklad mravcami. Riadenie tohto pohybu sprostredkovávajú rastlinné hormóny. Rosička okrúhlolistá rastie na chudobných, kyslých a vlhkých rašelinných pôdach, často v porastoch rašelinníkov. Oproti jej rozšíreniu v minulosti, prežíva už len na zlomkoch z pôvodného množstva lokalít. Rosička anglická je ešte oveľa vzácnejším druhom, odlišuje sa dlhšími listami.

Bublinatky žijú vo vode a majú k získavaniu koristi vyvinuté špeciálne nasávacie pasce s tráviacimi žliazkami. Pasce vznikli premenou listov. Je v nich udržovaný podtlak, pri ich otvorení preto nasajú vodu aj s prípadnou korisťou. Otvorenie a zatvorenie viečka nastane pri podráždení citlivých bŕv a prebehne rýchlosťou 1,6 m za sekundu. Ide o bezkonkurenčne najrýchlejší pohyb zaznamenaný u rastlín. Metabolicky náročné odčerpávanie vody z mechúrikov prebieha nepretržite pomocou prečerpávacích žliazok a pasca sa otvára aj spontánne po dosiahnutí kritickej hladiny podtlaku po približne 8 hodinách. Pasce bublinatiek sú husto osídlené mikroorganizmami, podobne ako je to v črevách cicavcov. Baktérie dokážu uvoľniť živiny z organických látok, ktoré by boli inak pre bublinatky nedostupné. Podnájomníci v podobe baktérií, rias a prvokov zas využívajú k výžive výlučky metabolizmu týchto rastlín. Dokonalý príklad vzájomne prospešného spolunažívania. Bublinatky si svojich pomocníkov v mladých mechúrikoch aktívne pestujú. Vďaka tejto mikroflóre nalapanej samovoľným otváraním pascí, získavajú následne viac potrebných látok na svoj rast a vývin ako lovením. Bublinatky nemajú ani vyvinuté korene, majú len husto rozkonárenú stonku a voľne plávajú na hladine. Ide o jednoročné rastliny, ktoré prezimujú vo forme turiónu. Bublinatka menšia rastie v jazierkach a depresiách na rašeliniskách a slatinách. Pri vyschnutí priehlbiny môže prejsť aj na suchozemský spôsob života.

Tučnice sú príležitostne hmyzožravé rastliny. Listy im vyrastajú v prízemnej ružici, sú na okrajoch výrazne nadvihnuté. Rastú na nich silno lepivé stopkaté žliazky vylučujúce sliz a sediace žliazky produkujúce tráviace enzýmy. Drobný hmyz sa prilepí na sekrét a cez listy sa živiny z hmyzích natrávených tiel vstrebávajú. Nestrávené časti potom odfúkne vietor. Na Slovensku rastie tučnica alpínska a tučnica obyčajná. Podobajú sa, okrem stanovíšť výskytu sa dajú rozlíšiť farbou kvetu, prvá z nich má korunu modrofialovú, ďalšia slonovinovobielu až bledožltú.

Květa Kicková, Považské múzeum v Žiline

Foto: Květa Kicková, Anna Kucharčíková

K rašeline sa viaže niekoľko fenoménov. Je to nielen špecifická a v súčasnosti ohrozená vegetácia, ktorá sa prispôsobila podmienkam kyslého prostredia a nedostatku živín. Vo svojich vrstvách zachytáva pútavý príbeh vývoja prírody. Aby pribudol 1 mm rašeliny, trvá to jeden rok. Tvorí ako keby čierne skrinky, v ktorých máme prostredníctvom peľových zrniek archivovaný záznam o rastlinstve a tým aj podnebí a vzhľade krajiny dávnych čias. Rašelina nevzniká len z machov rašelinníkov. Bez prístupu vzduchu a v nadbytku vody sa postupne hromadí z čiastočne rozložených tiel machov a vyšších rastlín. Na Slovensku sa rašeliniská sústreďujú najmä v okolí Tatier, na Orave, Liptove, Spiši, Záhorí, Horehroní a v Turci. Začali vznikať koncom poslednej doby ľadovej približne 12 000 až  8 300 rokov pred Kristom. Najstaršie rašelinisko na našom území je Rojkovské, s vekom 17 000 rokov. V Žilinskej kotline patrí medzi najvýznamnejšie Šujské rašelinisko a Hýrovská slatina, na Orave sa zas vyskytuje veľké množstvo vrchovísk. Aký je v spomenutých názvoch rozdiel? Vrchoviská patria medzi najextrémnejšie biotopy, majú veľmi málo živín, sú zásobované len zrážkovou vodou a ich charakter udávajú rašelinníky. Slatiny predstavujú druhý typ rašeliniska, rastú v nich ostrice a viaceré druhy rastlín dobre znášajúce trvalé zamokrenie substrátu. Sú charakteristické vysokou a pomerne stálou hladinou podzemnej alebo povrchovej vody a kyslou až zásaditou reakciou pH. Pritom tie zásaditejšie a s vyššou koncentráciou vápnika a ďalších minerálov sú druhovo bohatšie, predstavujú naozajstné pokladnice našej prírody. V krajine majú rašeliniská viacero nenahraditeľných funkcií, sú miestami bohatými na rozmanité formy života, zásobárňami vody v suchých obdobiach a pôsobia ako tlmiče prívalových zrážok. Hlavným faktorom degradácie a zániku rašelinísk v minulosti bola negatívna činnosť človeka, ktorú predstavovala ťažba rašeliny, odvodňovanie, eutrofizácia a následné zarastanie drevinami alebo inváznymi trávami.

V súčasnosti je väčšina našich najvýznamnejších rašelinísk územne chránená, aj keď je často ohrozovaná narušením vodného režimu ľudskými aktivitami. Exploatácia rašeliny ako neobnoviteľného zdroja sa však v rámci globálneho trhu presunula do pobaltských krajín, Ukrajiny a Ruska. Ťažba tejto suroviny sa začala intenzívnejšie rozvíjať v 18. storočí, ale bola lokálna a maloplošná. Využívala sa často ako palivo. Problémom sa stáva veľkoplošná priemyselná ťažba. Vzrastajúci dopyt po rašeline je najmä v poľnohospodárstve a záhradníctve, používa sa tiež v stavebníctve, chemickom priemysle a na balneoterapeutické účely. Uplatnenie nachádza aj pri výrobe whisky, ktorej dodáva špecifickú dymovú arómu. Rašelina má všeobecne viacero užitočných vlastností, ktoré sa využívajú pri pestovaní rastlín. Výborne prevzdušňuje substrát, dlho udržuje vlhkosť pôdy, má nižšie pH, ktoré vyžadujú napr. azalky, brusnice a čučoriedky, rododendróny, vresy a vresovce. Kyslý substrát bráni rastu nežiaducich baktérií a fytopatogénov. Jej súčasné nadmerné používanie v záhradníckej praxi je však dlhodobo neudržateľné, ročne sa vyťažia vo svete milióny ton, neporovnateľne viac, ako dokáže pribudnúť. Pritom sa dá jednoducho nahradiť, napríklad jemným kompostom obohateným drvenou drevnou štiepkou. Ak máte vlastný kompost, dokážete si sami namiešať vlastný záhradnícky substrát s použitím rôznych organických obnoviteľných zdrojov (drevné vlákna, kompostovaná kôra a podobne), prípadne perlitu, ktorý výrazne zlepšuje zakoreňovanie rastliniek po výseve. Ekologicky zmýšľajúci záhradníci nakupovanie drahých substrátov s rašelinou obmedzujú na minimum.

Kveta Kicková, Považské múzeum v Žiline