V archeológii sa svetu detí venuje pozornosť len v malej miere. Treba však podotknúť, že sú na to objektívne dôvody. Deti a ich činnosť sú v rámci tejto vednej disciplíny len ťažko postrehnuteľné. Pri výskume sídliskových lokalít sa skôr stretávame s činnosťami súvisiacimi s bežným životom tradičnej komunity, teda so zaobstaraním obživy (napr. kuchynská keramika, ohniská), či prejavmi remesiel (hrnčiarske a železiarske pece, nálezy súvisiace s výrobou tkanín atď.). Na pohrebiskách je situácia o niečo lepšia, detské hroby sa identifikujú pomerne jednoducho, avšak zväčša tvoria len malé percento z celkového počtu pochovaných v rámci pohrebiska.

Úlohou tohto článku je oboznámiť čitateľov so životom detí – najmä pokiaľ ide o otázku stravy v ich dojčenskom veku. Možno niektorým z vás v minulosti pri nejakej príležitosti napadla myšlienka, ako sa stravovali bábätká v praveku. Zaiste, dôraz sa kládol na dojčenie, ako však boli živené deti, ktoré už boli vo veku, keď materské mlieko na ich výživu nepostačovalo? Dĺžka dojčenia detí bola okrem biologických možností matky podmienená aj kultúrnymi či environmentálnymi faktormi. Z historických správ starovekého Egypta, Grécka či Ríma sa dozvedáme, že ženy dojčili deti zväčša dva až tri roky. Grécky lekár Soron z Efezu napríklad matkám dôrazne odporúčal do 6 mesiacov výlučne dojčiť a až potom začať s postupným prikrmovaním. Dojčenie odporúčal ukončiť až približne vo veku dvoch rokov, keď už deti boli schopné bez problémov prijímať tuhšiu, prevažne kašovitú stravu. Z archeologických nálezov a analýz stabilných izotopov z kostí matiek a detí dnes vieme potvrdiť, že takto sa k výžive detí v praveku aj reálne pristupovalo. Otázkou zostáva, čím a ako boli deti po 6 mesiacoch veku prikrmované?

Čiastočnú odpoveď na túto otázku môžeme hľadať v žiarových hroboch rôznych kultúr z doby bronzovej a staršej doby železnej. V rámci niektorých z nich sa podarilo zachytiť malé nádobky s rúrkovitou výlevkou, o ktorých účele sa vo vedeckej obci občas viedli polemiky. Všeobecne sa tento druh artefaktov nazýva sacie nádobky. Na Slovensku je ich známych okolo 30. Štyri takéto kusy boli nie tak dávno objavené na pohrebisku kyjatickej kultúry v Cinobani, starší nález pochádza z Vyšnej Pokoradze z pohrebiska pilinskej a kyjatickej kultúry. Na severozápadnom Slovensku sa v tom čase vyvíjala lužická kultúra a potešujúce je, že aj na týchto pohrebiskách boli objavené obdobné sacie nádobky. V depozitári archeológie Považského múzea v Žiline evidujeme dovedna štyri takéto artefakty. Dve nádobky pochádzajú z pohrebiska lužickej kultúry v Púchove, v polohe pod Lachovcom, jeden exemplár z lužického pohrebiska pri rímskokatolíckom kostole v Považskej Bystrici a jeden z pohrebiska v Gbeľanoch. Účel sacích nádobiek všeobecne zostával dlho nejasný. Ich interpretácia sa pohybovala len v úrovni dohadov. Rôzni bádatelia im pripisovali rôzne funkcie. Uvažovalo sa o nich, nielen ako o dojčenských fľaštičkách, ale aj ako o detských hračkách, kahancoch alebo fajkách, podľa niektorých odborníkov mohli byť využívané pri kultových obradoch ako libačné nádoby či ako schránky obetín určených prírodným silám, prípadne vegetatívnym božstvám, či dokonca ako nádobky na uchovanie nápoja nesmrteľnosti. Ďalší sa domnievali, že sacie nádobky slúžili na konzumáciu (resp. na ťahanie po dúškoch) bližšie neznámej magickej, božskej tekutiny pri pohrebnom ceremoniáli. Takouto tekutinou mohla byť napríklad minerálna voda, bylinné čaje alebo aj alkoholické destiláty.

Viac svetla do otázky využitia sacích nádobiek priniesol výskum, ktorý v minulom roku realizoval rakúsky inštitút OREA. Výskumu boli podrobené tri nádobky, či skôr misky s rúrkovitou výlevkou z troch rôznych detských hrobov z pohrebísk v Bavorsku. Dva hroby boli pritom datované do staršej doby železnej (800 – 450 pred n. l.) a patrili deťom vo veku asi 6 mesiacov, tretí bol o niečo starší, pochádzal z neskorej doby bronzovej (1200 – 800 pred n. l.) a patril dieťaťu vo veku 1 až 2 roky. V prípade všetkých troch analýz sa podarilo z vnútorného povrchu extrahovať zvyšky lipidov, čím sa dokázalo, že z nádobiek boli podávané tekutiny s vysokým obsahom tukov – mliečne produkty zrejme živočíšneho pôvodu. Ukázalo sa teda, že deti v dojčenskom veku boli prikrmované aj živočíšnym mliekom, doložila to nielen analýza zvyškov na vnútorných stenách nádobiek, ale i fakt, že nádobky sa našli v hroboch detí. Sacie nádobky zo Slovenska sa od bavorských predmetov tvarovo trochu líšia, sú to skôr malé baňaté poháriky s výlevkou v spodnej tretine výšky a treba tiež povedať, že na našom území zatiaľ nebola žiadna z týchto nádobiek analyzovaná, rakúsky výskum však vyslal dobrý signál k ich interpretácii. Okrem toho, pridávanie takýchto nádobiek do hrobov detí prezrádza niečo viac aj o postavení detí v komunite a v rodine, ktorej súčasťou boli. Z pohrebných rituálov nepochybne cítiť lásku, ktorú k deťom spoločnosť prechovávala a snahu urobiť pre tieto najzraniteľnejšie stvorenie čo najviac a starostlivo ich vypraviť i na druhý svet, kam tak často predčasne odchádzali.

Mgr. Zuzana Staneková, Považské múzeum v Žiline

 

Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja otvorí tri svoje expozície. Od 13. mája 2020 bude opäť prístupný Budatínsky hrad, hrad Strečno a expozícia Jánošík a Terchová.  S postupným uvoľňovaním opatrení sa začalo už 6. mája, kedy bol v rámci 2. fázy otvorený park v areáli Budatínskeho hradu. Chvíle na obľúbenom mieste si môžu vychutnať všetci návštevníci od 6.00 do 22.00, nevyhnú sa však prísnym opatreniam. Pri vstupe do parku musia mať na sebe rúško, dodržiavať sociálny odstup a taktiež sa nesmú zdržiavať v skupinách. Toalety budú pre verejnosť prístupné len v čase prevádzky Budatínskeho hradu.

 Múzeá sú súčasťou 3. fázy uvoľňovania a po vykonaní všetkých bezpečnostných a hygienických opatrení sa tak hrady otvoria o týždeň neskôr. Budatínsky hrad, hrad Strečno a expozícia Jánošík a Terchová budú prístupné od stredy do nedele od 9.00 do 16.00. V areáli Budatínskeho hradu sa otvorí aj Drotársky pavilón a to od 9.00 do 16.30. „Prehliadky budú prebiehať individuálne, pričom v expozíciách bude zabezpečený dozor. Návštevníci budú mať povinnosť nosiť rúška, dodržiavať sociálny odstup a riadiť sa všeobecnými nariadeniami vydanými Úradom verejného zdravotníctva. Tešíme sa, že po dvoch mesiacoch bude v našich expozíciách opäť rušno a ľudia si budú môcť vychutnať ich čaro aj keď inak, ako boli doteraz zvyknutí. Naďalej však neplánujeme žiadne podujatia a taktiež neprijímame rezervácie na prehliadky.“ vysvetlil riaditeľ Považského múzea v Žiline Mgr. Michal Jurecký.

Viac informácií a pravidlá pre konkrétne expozície záujemcovia nájdu priamo v hradoch a taktiež na webovej stránke Považského múzea v Žiline. Ostatné expozície ostávajú zatiaľ zatvorené.

 

 

 

Rozkvitnutá lúka s poletujúcimi motýľmi poteší každú romantickú dušu svojou harmonickou farebnosťou a pohľadom na hravú eleganciu motýlích krídel medzi nežnými kvetnými lupienkami. Pragmatický pozorovateľ si uvedomí, že doba na prenos peľových zrniek na bliznu tu rozprestretých pohlavných orgánov lúčnych rastlín je naozaj krátka. Byť „single“ nie je preto medzi rastlinami moc preferované, chýba efektívnosť. Mať vzťah je nutnosťou a ideálne dlhodobý, počítaný na milióny rokov. Vzťahy medzi krytosemennými rastlinami a ich opeľovačmi sú veľmi rôznorodé až rafinovane komplikované. Ich vývoj začal ešte v druhohorách, kedy odmenou za opelenie bola konzumácia peľu. Za evolučný úspech týchto rastlín je zodpovedné práve súžitie s chrobákmi, dvojkrídlovcami, blanokrídlovcami alebo motýľmi. Rastliny vábia hmyz vôňou, nektárom, peľom alebo vizuálnymi signálmi ako je farba a tvar kvetov. Druhy, ktoré majú svojich špecifických opeľovačov, sú zvýhodnené oproti tým, ktorým postačí každý nevyberavý návštevník. Z pohľadu hmyzu je zas záruka súkromného zdroja potravy, ku ktorému sa nemá ako dostať konkurencia, dostatočným dôvodom k vzniku pripútania. Napríklad kvety opeľované motýľmi majú dlhé rúrky kalicha, takže prístup k nektáru, majú len tie s dlhým ciciakom. Nočné motýle majú dobrý čuch na rozdiel od tých denných, nimi opeľované kvety majú silnú, sladkú vôňu. Farby takýchto kvetov sú svetlé, aby boli po tme dobre viditeľné. Otvárajú sa len na noc.

Včely vnímajú farby inak ako my, nevidia červenú, kvety sú pre nich modré, zelené alebo ultrafialové, listy napríklad nezaujímavo sivé. Nimi opeľované kvety majú často vzor, ktorý je viditeľný len v UV spektre a navádza ich k nektáru. Kvety majú úzke kvetné rúrky, do ktorých pasuje práve včelí ciciak. Rastliny aktívne reagujú na svojich opeľovačov. Bolo dokázané, že letiaca  včela vydáva zvuk s frekvenciou, ktorý dokáže špecificky rozochvieť okvetné lístky pupalky. Tá v priebehu niekoľkých minút zvýši obsah cukru v nektári. Dokazuje to, že rastliny všeobecne podceňujeme a že spoločná koevolúcia kvetov a hmyzu má množstvo neuveriteľných prejavov. Zvláštny je vzťah hmyzovníkov a samotárskych včiel, presnejšie ich samčekov. Hmyzovník je rod orchideí a vyskytuje sa v štyroch druhoch aj na Slovensku. Neláka hmyz na nektár a pritom každý z nich má svojho špeciálneho opeľovača. Aké je tajomstvo tejto vernosti? Samčekovia sa liahnu skôr ako samičky a v tejto otupnej osamelosti sú lákaní vôňou pripomínajúcou telesné fluidum ich potenciálnych partneriek. Je ťažké odolať takémuto dokonalému chemickému parfumu, ktorý je síce namiešaný z iných ingrediencií ako originál, ale vyvoláva rovnaké telesné túžby. Ak by sa im to predsa podarilo, zaručene neodolajú vernej napodobenine pozadia ich partneriek, ktorú predstavuje pysk kvetu hmyzovníka, a to nielen farbou, vzorom, ale aj textúrou. Po krátkom akte, ktorý ukončí uvedomenie si možnosti zlého odhadu, pokračuje samček poprášený životodarným peľom na ďalší kvet s nádejou, že naplnenie jeho cieľov je už teraz naozaj na dosah. A príroda zas úspešne zavŕšila jeden samo udržateľný cyklický proces. Rastlina má každé leto zabezpečené pravidelné reprodukčné návštevy a hmyzí druh uspokojenie svojich základných životných potrieb.

Květa Kicková, Považské múzeum v Žiline

Foto: pixabay

Dá sa zvuk vidieť? Áno a je to veľmi zaujímavý pohľad! V druhej časti série akustického monitoringu vtákov sa dozviete ako spracovať zvukové záznamy. Viac informácií nájdete v nasledujúcej multimediálnej prezentácii od zoológa Považského múzea v Žiline Ing. Jána Kicka, PhD. 

Geologická zbierka Považského múzea v Žiline obsahuje množstvo zaujímavých hornín a minerálov. V rámci pravidelnej rubriky zbierkový predmet mesiaca Vám v máji predstavíme amorfné minerály – drevné a mäsové opály.

Názov opál je odvodený od staroindického slova „upala“, ktorým sa označoval drahý kameň.

Opály sa vyskytujú najmä vo vulkanických pohoriach stredného Slovenska, v Slanských vrchoch na východnom Slovensku. Ťažba opálu má tradíciu v opálových baniach Libanke či Dubníku. Takmer všetky majú hydrotermálny vznik. Často vypĺňajú dutiny a pukliny v andezite alebo v tufoch, no drevné opály sú časté aj v suti. Opál je amorfnou formou kremeňa a vody. Jeho tvrdosť je väčšinou 5,5 – 6,5 stupňa Mohsovej stupnice tvrdosti. Pri zemitých a čerstvo vznikajúcich opáloch môže klesnúť až na stupeň 1. Známe sú viaceré odrody opálov. V prírode sa vyskytujúce sú väčšinou nepriehľadné. Napríklad mliečny, voskový, malachytový, drevný či mäsový.

Drevný opál patrí k hojne rozšíreným minerálom. Vzniká impregnáciou dreva roztokom kyseliny kremičitej. Niekedy však konzervuje aj iné organické zvyšky. Na Slovensku je známych okolo 60 lokalít drevného opálu. Najznámejšou je lokalita Povrazník, neďaleko Ľubietovej, odkiaľ pochádza aj nami predstavený exponát. Tu sa vyskytli celé opalizované kmene bielej, hnedej a oranžovočervenej farby. Viaceré dosiahli dĺžku aj niekoľko metrov. Tieto opály boli známe už v 19. storočí a pre svoju výnimočnosť sa dostali do takmer všetkých európskych múzeí a zbierok. Opalizované kmene sú nachádzané ešte aj v súčasnosti. Geologicky je veľmi významnou lokalitou Veľký Ďur pri Leviciach, kde sa vyskytujú opalizované vetvičky stromov a kríkov v pôvodnej stratigrafickej polohe.

Zaujímavou odrodou opálu je tiež mäsový opál. Typické pomenovanie získal vďaka svojmu fialovočervenému zafarbeniu, niekedy aj s vrstvičkami. Najznámejšou lokalitou s výskytom mäsových opálov je obec Herľany v Slanských vrchoch. V okolí obce sa však vyskytujú opály rôznych farieb. Napríklad hnedé, žlté, ružovkasté, či v rôznych farebných kombináciách. Majú pevnú štruktúru, a preto sú vhodné na výrobu ozdobných predmetov.

Na záver pridávame niekoľko zaujímavostí. Opálom sa v priebehu histórie pripisovali rôzne vlastnosti či magické schopnosti. V stredoveku sa napríklad verilo, že opál zabalený v bobkovom liste spraví jeho majiteľa neviditeľným. V minulosti však neboli opály považované vždy za minerál prinášajúci úžitok. Jeho pozitívne vnímanie narušil spisovateľ Walter Scott vo svojom románe Anne of Geierstein (1829). Opál spomína ako drahokam prinášajúci nešťastie a smrť. Román sa stal veľmi populárny u čitateľov, nakoľko po jeho vydaní trvalo veľmi dlhé obdobie, kým opál opäť získal obľubu.

Autor textu a fotografií: Mgr. Andrea Slaná, PhD./Považské múzeum v Žiline

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Tento rok si pripomíname 75. výročie ukončenia druhej svetovej vojny, ktorá patrila k jedným z najväčších a najkrvavejších vojnových konfliktov v dejinách ľudstva. Trvala dlhých šesť rokov. Toto obdobie je veľmi úzko späté s existenciou Slovenského štátu, ktorý vznikol 14. marca 1939 ako satelit Nemecka. Nie všetci sa stotožnili s novým režimom, preto nielen v zahraničí, ale aj v domácom prostredí sa začali vytvárať opozičné skupiny s povstaleckými plánmi, ktoré si vytýčili za cieľ obnoviť Česko-Slovensko a zároveň prispieť k porážke Nemecka. Kľúčovým prejavom odboja na Slovensku bolo povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, známe aj ako Slovenské národné povstanie.

Už od roku 1943 sa v Žiline pripravovalo vystúpenie  žilinskej posádky v rámci Slovenského národného povstania. V meste sa sformoval ilegálny Oblastný výbor pre severozápadné Slovensko, ktorý zohral významnú úlohu nielen pri prípravách povstania, ale aj v jeho prvých dňoch.  Organizovanie odboja nebolo jednoduché kvôli prítomnosti 350 nemeckých vojakov, ktorí prišli do Žiliny 20. augusta 1944. Prípravy zároveň sťažovali aj akcie partizánskych skupín, ktoré neboli skoordinované s postupom žilinskej posádky. V súvislosti s vývojom vojny bolo zrejmé, že nemecké sily v dôsledku približujúceho sa frontu skôr či neskôr vstúpia na územie Slovenska. Otázne bolo, kedy sa tak stane. Situácia sa vyostrila 28. augusta 1944, kedy partizáni zavraždili v Turčianskom sv. Martine skupinu nemeckých vojakov a civilistov prechádzajúcich vlakom cez Slovensko. Tento incident dal zelenú nemeckej armáde, ktorá začala okupovať naše územie. Keď nemecké jednotky začali obsadzovať územie Slovenska, ako prvá sa zapojila do ozbrojeného odporu posádka v Žiline. Dňa 29. augusta v ranných hodinách uskutočnil v žilinskej posádke prevrat major Dobrovodský, pričom posádka veľmi rýchlo prešla na stranu povstalcov. V prvých dňoch SNP došlo k bojom i v meste, pretože prítomní nemeckí vojaci vytvorili obrannú jednotku v centre Žiliny – zabarikádovali sa v budove dievčenského gymnázia, hlavnej pošty, synagóge a finančného paláca. Nemecká jednotka sa nechcela vzdať, čo povstalcom značne skomplikovalo situáciu. Pokusy o zlikvidovanie nemeckých stanovísk v Žiline neboli úspešné. Zabarikádovaní Nemci požiadali o rýchlu pomoc cez spojovaciu ústredňu na hlavnej pošte. Keď 30. augusta poobede prišla správa, že ďalšie okupačné jednotky sú už v Bytči a postupujú na Žilinu, povstalecké vojsko ukončilo boje v meste a ustúpilo do tiesňavy pri Strečne. Žilina tak ostala napospas nemeckým okupantom na niekoľko mesiacov.

Vypuknutím SNP sa Slovensko stalo bojovým územím a ostalo ním až do konca vojny. Slováci tak v záverečných mesiacoch vojny, ktorá sa im dovtedy v priamej podobe vyhýbala, pocítili jej hrôzostrašné dôsledky. Ozbrojené sily protifašistickej koalície spoločne bojovali proti Nemecku a jeho spojencom, ktorým bola aj vtedajšia Slovenská republika. Prvé bombardovanie zažili obyvatelia mesta Žilina v piatok 13. októbra 1944 v obedňajších hodinách. Cieľom náletu anglických a amerických lietadiel boli žilinské kasárne. Na mesto bolo zhodených 13 bômb, z toho explodovalo 10. V blízkosti železničnej stanice Nová Žilina padla jedna bomba, ktorá prerazila strechu a dve poschodia v bytovom dom, avšak nevybuchnutá ostala ležať v byte. Až na ďalší deň ju 6 odvážnych mužov pomocou plachty a zvesených dverí vyniesli z domu k Váhu, kde ju neskôr zlikvidovali pyrotechnici. Najväčší počet bômb padol v oblasti žilinských kasární, ktoré v tom čase okupovalo nemecké vojsko. Bomby nezasiahli priamo budovu kasárni, ale drevené domčeky v chudobnej štvrti nad nimi, známe aj ako Chalúpkova kolónia. Počas bombardovania vyhaslo 6 ľudských životov, bolo ranených 23 osôb a zničených 17 domov.

Bombardovanie Žiliny v októbri 1944. Autor: Ján Mrázik                          

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kráter po zhodení bomby v októbri 1944. Autor: Ján Mrázik

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ruiny domov a vyslobodzovacie práce po bombardovaní v októbri 1944. Autor: Ján Mrázik

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Koncom roka 1944 začala Červená armáda spolu s rumunskými a československými jednotkami oslobodzovať územie Slovenska. Postup Červenej armády sa dodnes u nás označuje ako ,,oslobodenie,“ , hoci je otázne, či význam tohto slova (príchod slobody) napĺňa vzhľadom k vývoju situácie po vojne. V každom prípade vstup týchto vojsk na naše územie znamenal koniec vojny i nacistickej agresie a priniesol Slovákom dlho očakávaný mier.

Nemecko vnímalo Žilinu ako významné strategické mestom, pretože okrem toho, že bola hospodárskym a politickým strediskom severozápadného Slovenska, bola najmä dôležitým komunikačným uzlom, od ktorého v nemalej miere závisel osud nemeckých vojsk na Považí a Morave. Preto sa nemecké velenie rozhodlo pre pevnú obranu mesta – vybudovali zákopy, železobetónové bunkre, protitankové priekopy a zátarasy. Oslobodzovacie jednotky postupovali k Žiline od Malej Fatry. K mestu sa priblížili v apríli 1945. Boje prebiehali od 6. apríla a boli súčasťou tzv. ostravskej operácie. V druhej polovici apríla bola Žilina viackrát intenzívne bombardovaná, resp. ostreľovaná delostrelectvom. Smrtonosné bombardovanie sa odohralo 11. apríla 1945, kedy bolo na mesto zhodených asi 9 bômb. Tri z nich padli do priestoru železničnej stanice pri prekládkovej rampe, štyri padli do dvora a okolia domu na Hviezdoslavovej ulici, ďalšie dve skončili vo Váhu. Oveľa horšie to bolo 17. apríla, kedy päť sovietskych lietadiel okolo obeda hodilo na mesto pravdepodobne 20 bômb. Počas tohto bombardovania bolo zničených alebo poškodených viacero budov, napr. dievčenské gymnázium, katolícky dom, Bartákyho sklad uhlia, dom na Kuzmányho ulici, dom na Hollého ulici. Popri bombardovaní lietadlami dochádzalo k ostreľovaniu mesta delostreleckými granátmi z vrchu Polom. Nemci sa snažili spomaliť postup oslobodzovacích armády, preto pri ústupe nechávali za sebou spúšť. Odvliekli skoro všetko, čo sa dalo. Zničili aj telefónne drôty, čím zrušili všetky telefónne siete v meste. Ničili budovy, strhávali za sebou koľajnice, vyhadzovali mosty do vzduchu, rabovali obchody. V podvečerných hodinách 29. apríla začali nemecké motorizované jednotky ustupovať zo Žiliny smerom k Hričovu, pretože im hrozilo odrezanie ústupových ciest na Moravu. Dňa 30. apríla 1945 prišli do mesta oslobodzovacie jednotky a Žilina bola definitívne oslobodená spod nemeckej okupácie.

Dominika Hlobíková, Považské múzeum v Žiline

Všetky fotografie sú zo zbierok Považského múzea v Žiline

Betónové gule slúžili ako úkryt pre guľometníkov. Snímka z 11.04.1945

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Poškodený Katolícky dom v Žiline a vedľa neho úplne zničená budova, bombardovanie dňa 17.04.1945

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ružičkova kolónia na Hlinách, bombardovanie dňa 17.04.1945

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zničený železničný most pri Budatíne dňa 29.4.1945

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pamätný spis oslobodenia Žiliny, 30.04.1945

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pozvánka na spoločný obed v hoteli Grand dňa 06.05.1945

Prechádzka rozkvitnutou záhradou so záhonmi trvaliek a letničiek, skupinkami kríkov a ovocných stromov pôsobí relaxačne a odmení počas roka nielen zozbieranou úrodou. Čoraz viac ľudí však poteší nielen rozmanitosť tvarov, farieb a vôní rastlinného sveta, ale aj možnosť pozorovať spevavce, motýle, čmeliaky alebo ježkov priamo pred svojím obydlím. Urobiť záhradu priateľskú pre drobné živočíchy nie je pritom až tak náročné. Prvým krokom je nepreferovať architektonickú čistotu anglického trávnika v kombinácii s presne strihaným plotom z tují. Druhým, nepoužívať pesticídy. Pestrosť rôznych mikrostanovíšť a rastúcich druhov tráv, bylín a drevín podmieňuje aj pestrosť živočíchov, ktoré vo vašej záhrade nájdu vhodné podmienky pre svoj život alebo dôvod ju pravidelne navštevovať. Aj malé záhradné jazierko ma obrovský potenciál zvýšiť bohatosť druhov zvieracích návštevníkov. Zabezpečí priestor na pestovanie nielen vodných a močiarnych rastlín, ale priláka aj vodný hmyz, vážky, pri väčšom šťastí aj obojživelníky. Voda predstavuje podmienku života nielen v záhrade. Pri súčasnom čoraz častejšie sa opakujúcom suchu počas vegetačnej sezóny sa stáva nutnosťou zalievať nielen záhony, ale prostredníctvom napájadiel myslieť aj na vtáky, včely alebo hmyzožravcov. Vhodne umiestnená špongia napustená sladkou vodou, nádobka s vlhkými kamienkami alebo kúsok ovocia sa môže stať napríklad pre motýle obľúbeným pohostením v čase núdze. Umiestnenie a formu napájadla alebo kŕmidla treba prispôsobiť nielen dĺžke nožičiek a sosáčika smädného pútnika, ale je potrebné zohľadniť aj jeho bezpečnosť. Mačky sú najväčším regulátorom početnosti vzácnych aj bežnejších záhradných návštevníkov od sýkoriek, ryšaviek alebo jašteríc.

Záhrada by mala poskytovať dostatok úkrytov v podobe búdok nielen pre vtáky alebo netopiere, ale takisto pre ježkov. Suchých kamenných múrikov pre jašterice alebo odumretého dreva pre hmyz. Čoraz obľúbenejšou „vychytávkou“ každej prírodnej záhrady je včelia stienka a hmyzí hotel pre samotárske včely, iné blanokrídlovce, zlatoočky, pavúky, ucholaky a bzdochy. Takýmto príbytkom získate základňu pre malých spolubojovníkov so všetkými premnoženými voškami a rôznymi ďalšími škodcami pestovaných rastlín. Záhradnou nevyhnutnosťou je vlastné kompostovisko, kde sa dážďovky, slimáky, slizniaky, chvostoskoky a všelijaké článkonožce, baktérie a huby postarajú o dokonalú premenu vyprodukovaného rastlinného odpadu na to najlepšie biohnojivo.

Urobiť záhradu atraktívnou pre opeľovačov je možné vhodným výberom pestovaných kvitnúcich rastlín. Správna voľba druhov zaistí, aby záhrada poskytovala dostatok potravy počas celej vegetačnej sezóny a bola preferovaná motýľmi, pestricami, včelami aj čmeliakmi. Obyčajná žihľava bežne slúži ako potrava vyše 40 druhom hmyzu. Chmeľ je taktiež výbornou hostiteľskou rastlinou pre húsenice motýľov. Motýle obľubujú kvety s dostatkom nektáru v dlhých trubicovitých kalichoch, pre tie predstavujú výhradných opeľovačov. Včely zas rady navštevujú kvety s dobrou pristávacou plochou a potrebujú kvitnúce rastliny počas celého vegetačného obdobia. Vyhľadávaný včelí a motýlí bufet predstavujú v lete levanduľa, borák lekársky, dúška tymiánová, divozel, šalvia, echinacea, rebríček, slnečnica, konopáč, cínia alebo flox. Na jeseň rudbekia, rozchodník, kocúrnik, ibiš a astra. Z kríkov poskytuje dostatok potravy vŕba, lieska, zemolez, kustovnica, budleja, orgován, ruže. V zime ocenia drozdy a iné plodožravé vtáky napríklad jarabinu, hloh, trnku, černicu alebo skalník. Namiesto sterilného anglického trávnika je teda neoceniteľnou alternatívou pestrý porast lúčnych kvetín. Kosí sa maximálne dvakrát do roka, nikdy však nie naraz celý, vhodné je postupné a mozaikovité kosenie, aby si našli vhodné podmienky všetci obyvatelia záhrad.

Kveta Kicková, Považské múzeum v Žiline

foto: Pixabay

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Toto zaujímavé zviera patrí k najväčším dravým vtákom nachádzajúcim sa na výstave Stavovce severozápadného Slovenska na Budatínskom hrade. A po znovuotvorení ho môžete vidieť nielen ako preparát v expozícii. Ak budete mať šťastie, zahliadnete ho aj vo voľnej prírode. Sup bielohlavý naozaj žije na Slovensku. Viac sa dozviete v nasledujúcej prezentácii od zoológa Považského múzea v Žiline Ing. Jána Kicka, PhD.