Žilina, ako ju poznáme, tu nebola vždy. Jej územie v minulosti prešlo rôznymi premenami a my sa pokúsime trochu ich priblížiť na základe archeologických nálezov. Ak sa pozrieme hlbšie do zbierok Považského múzea v Žiline, nájdeme tu predmety, ktoré dokumentujú osídlenie mesta a jeho najbližšieho okolia už v starších štvrtohorách, teda v paleolite, ktorý nazývame aj staršou dobou kamennou. Počas tohto obdobia dochádzalo na celej zemeguli k zložitým procesom striedania ľadových (glaciálov) a medziľadových dôb (interglaciálov), ktoré bolo spôsobené vychýlením zemskej osi planéty pri obehu okolo Slnka. Ľudskú aktivitu zaznamenávame v období približne 30 000 – 25 000 rokov pred n. l. Vtedy sa totiž na území neskoršieho mesta pohybovali lovci mamutov a sobov. Potvrdzujú to nálezy štiepanej industrie zo Závodia, kde sa predpokladá akási sezónna stanica lovcov, v ktorej sa komunita združovala. Artefakty, ktoré nám na tomto mieste zanechali, majú podobu kamenných čepieľok, úštepov a jadier z pazúrika. Aj surovina, z ktorej boli tieto predmety vyrábané je pozoruhodná pre svoj cudzí pôvod. Najbližšie zdroje týchto silicitových hornín sa nachádzajú v okolí Opatówa v Poľsku, čo znamená, že naši paleolitickí predkovia tieto zdroje poznali a dokonca boli ochotní za nimi putovať. Nasledujúcich približne 20 000 rokov akoby život na sútoku troch riek ustal. Minimálne z archeologického hľadiska zatiaľ nemáme dôkazy, že by sa v období mezolitu – strednej doby kamennej v tomto priestore pohybovali naši pravekí predkovia, samozrejme, to však neznamená, že tu nik nežil, dá sa predpokladať, že áno, len my sme zatiaľ pozostatky z tejto etapy nenašli.
So sporadickými dokladmi o ľudskej činnosti a prítomnosti sa opäť stretávame až v neolite a eneolite, teda mladšej (5500 – 3200 pred n. l.) a neskorej dobe kamennej (3200 – 1900 pred n. l.). Človek sa postupne z lovca pretvoril na roľníka a začal zakladať prvé stále sídliská. Obrábal pôdu a klčoval lesy, z ktorých drevo používal na stavbu chalúp. Hoci v južnej časti Slovenska sa postupne vyvíja celý rad kultúr, v severnej časti Slovenska z obdobia medzi rokmi 4300 – 2400 pred n. l., nepoznáme takmer žiadne archeologické dôkazy o existencii osídlenia tej-ktorej kultúry. Až v období stredného eneolitu sa na tomto území objavujú kamenné sekerky, napríklad v Brodne a Žilinskej Lehote, ktoré potvrdzujú už spomínanú stavebnú aktivitu eneolitických ľudí. Možno teda konštatovať, že výroba kamenných nástrojov v stále rozvinutejšej a dokonalejšej forme pokračovala. Na konci eneolitu sa objavili i prvé kovové – medené nástroje, ktoré však na území Žiliny zatiaľ nie sú doložené. Najbližšie k mestu bol jeden veľký eneolitický čakan nájdený v polohe Zvonica v Strečne, kde v súčasnosti stojí Pamätník francúzskym partizánom.
Na neskorú dobu kamennú nadviazala doba bronzová (2000 – 700 pred n. l.). Pomenovaná je podľa používania kovu na výrobu nástrojov i šperkov, ktoré bolo vo vývoji ľudstva významným medzníkom. V Žiline a okolí sa však zatiaľ osídlenie v staršej a strednej dobe bronzovej archeologicky nepodarilo potvrdiť. Až v mladšej a neskorej dobe bronzovej máme zaznamenanú prítomnosť ľudí, a to hneď v pomerne rozvinutej forme. Hovoríme o lužickej kultúre, ktorá sa na severnom Slovensku začala vyvíjať už v strednej dobe bronzovej. Táto kultúra patrí do komplexu kultúr popolnicových polí doby bronzovej, ktorých hlavnou charakteristickou črtou je pohrebný rituál, ktorý mal formu žiarového pochovávania. Pozostatky zosnulých sa teda spaľovali na pohrebnej hranici a ich popol bol následne s inými zvyškami (šperky, odevné doplnky, zbrane – tiež často spálené) uložený do hlinenej urny a rituálne pochovaný. Pomerne často boli do hrobu uložené hrobové prídavky vo forme menších misiek, či šálok s potravinami alebo iným obsahom, ktorých hlavnou úlohou bolo zabezpečiť mŕtveho na cestu na druhý svet. Prečo však hovoríme o pochovávaní tak priamo, pričom sme opomenuli život a bývanie? Z jednoduchého dôvodu: v okolí Žiliny s výnimkou jedného sídliska v Závodí nepoznáme lokality, o ktorých by sme s určitosťou vedeli povedať, že ich využíval ľud lužickej kultúry na bývanie. Avšak pohrebísk poznáme v Žiline a jej okolí viacero a sú pomerne dobre preskúmané. Priamo v centre mesta sa podarilo preskúmať jedno pohrebisko na mieste evanjelického kostola na Šefranici. V bližšom okolí mesta sa skúmali pohrebiská lužickej kultúry napríklad v Bytčici, Gbeľanoch či Varíne. Obdobie lužickej kultúry prinieslo aj viacero ojedinelých nálezov, ktoré považujeme za depoty (laicky poklady). Tu treba uviesť predovšetkým trojicu nákrčníkov so špirálami a volútovým prsteňom, ktoré boli objavené v 50. rokoch minulého storočia počas stavebnej činnosti na Hviezdoslavovej ulici. Dodnes je jedným z najkrajších a najcennejších predmetov v archeologickej zbierke Považského múzea.
Ľud lužickej kultúry na našom území prežíval až do staršej doby železnej (halštatskej). Po príchode keltských skupín kmeňa Kotínov z pôvodnej domoviny v Porýní prežívajúce lužické obyvateľstvo s týmto novým etnikom splynulo a postupne sa začala vyvíjať veľmi svojrázna púchovská kultúra (200 pred n. l. až 200 n. l.), ktorej osídlenie je archeologicky doložené sídliskami napríklad v Závodí-pod Skalou, Strážove-Tomanovej, Žiline-Frambore a Šefranici. Bola to pomerne vyspelá kultúra, ktorá používala hrnčiarsky kruh a razila i vlastné mince. Jedna z mincovní sa predpokladá aj v Divinke neďaleko Žiliny, hoci dosiaľ nebola potvrdená jednoznačnými dôkazmi. Predpokladá sa, že sa tu razili mince typu Divinka. Pokiaľ ide o kovovýrobu, viac ako bronz sa začalo spracúvať železo. Obyvatelia púchovskej kultúry na tento účel používali špeciálne železiarske pece, aké sa našli i vo Varíne v polohe s príznačným názvom Železná studňa. Treba podotknúť, že ľud púchovskej kultúry vyrábal veľmi kvalitné železo, čo si všimli aj súdobí antickí autori, napríklad P. C. Tacitus. Zároveň bol tento ľud veľmi zdatný v budovaní opevnení rôzneho charakteru, akých sú v okolí v súčasnosti známe desiatky. Na rozdiel od lužickej kultúry však v púchovskej kultúre nie sú známe žiadne pohrebiská, a preto sa všeobecne predpokladá, že pochovávanie bolo, podobne, ako v predchádzajúcom období žiarové, avšak namiesto hlinených nádob sa na uloženie popola zrejme používali organické obaly napríklad z dreva, kože či plátna, ktoré sa v pôde nezachovali. Či sa osídlenie neskoršieho mesta udržalo aj v pokročilej dobe rímskej nevieme s určitosťou povedať, naznačujú to však rímske mince. Z ranej fázy cisárstva pochádzajú mince nájdené v meste pred rokom 1880. Žiaľ, nepoznáme ich nálezové okolnosti. Vymedzujú časový horizont od roku 98 (cisár Traján) do roku 253. Iné sa našli v roku 1893. Ide o niekoľko mincí datovaných do obdobia neskorého cisárstva, do rokov 251 – 378.
Onedlho na to už na území mesta sídlili prví Slovania. Dokladá to nález sídliskového objektu s keramikou „pražského typu“ z rozhrania 5. a 6. storočia skúmaný v roku 1972 v časti Frambor, ktorý je zároveň jedným z najstarších dokladov prisťahovania Slovanov na severné Slovensko vôbec. Osídlenie v tejto časti neskoršieho mesta preukázateľne jestvovalo aj v 9. storočí, vo veľkomoravskej dobe. Potvrdzujú to zvyšky obydlí nájdené v tej istej časti, ako spomínaný slovanský objekt. Zdá sa, že územie neskoršieho mesta a jeho okolie bolo v dobe veľkomoravskej hustejšie osídlené. Narušené veľkomoravské sídliskové objekty sa totiž podarilo objaviť napríklad v časti Bôrik, či Šefranica. Hoci sa v blízkosti týchto sídlisk nezistili pohrebiská, ktoré by vytvorili lepší obraz o našich včasnostredovekých predkoch, v širšom okolí mesta máme doložené i veľkomoravské pohrebiská. Jedným z nich je napríklad mohylové pohrebisko v Bánovej z 8. – 9. stor., nájdené a skúmané v roku 1962. Pozostávalo až z 33 mohylových hrobov. V nich bolo birituálne – teda kostrovo i žiarovo – pochovaných až 80 mŕtvych. Medzi nimi boli i hroby sprevádzané milodarmi bojových sekier, nožov, streliek do šípov i kosákov, ktoré naznačujú, že tu boli pochovaní bojovníci. Keramika z pohrebiska je typicky slovanská, hrubozrnná, vyrábaná v ruke a zdobená hustými vlnovkami. Podobne datované mohylové pohrebisko sa skúmalo v roku 1961 aj v obci Bitarová. Neprerušené osídlenie na území Žiliny pokračuje od doby slovanskej až do vrcholného stredoveku, keď sa už začal vytvárať slovenský národ. Z 10. – 13. stor. je doložené osídlenie v Brodne v polohe Sedlište, v Budatíne v polohe Machov, ale i v Žiline na Šefranici.
Napriek tomu, sa však osadu „Žiliňany“ alebo terra de Selinan dodnes nepodarilo s určitosťou lokalizovať. Predpokladalo sa, že táto osada sa nachádzala v 13. storočí v mieste dnešného kostola sv. Štefana. Výskum v roku 2000, ktorý v jeho interiéri i exteriéri vykonalo Považské múzeum v Žiline mal za úlohu túto domnienku potvrdiť alebo vyvrátiť. Ukázalo sa, že vo vzdialenosti 0,8 – 2,3 km od kostola sv. Štefana v časti Dolné Rudiny sa nachádzalo 6 až 7 archeologicky doložených samostatných osád z 10. – 13. stor. Pojem samostatné osady je v tomto prípade potrebné zdôrazniť. Dlhý čas sa totiž predpokladalo, že najstaršia Žilina sa nachádzala v tomto priestore ako jediná osada, prípadne sídlisko. Avšak tieto archeologicky zdokumentované osady boli rozptýlené azda okolo, tiež archeologicky preskúmanej Kaplnky božieho tela, spomínanej v Žilinskej mestskej knihe najskôr v rok 1423. V súčasnosti si nemôžeme byť istí, či vôbec niektorá a ak áno, ktorá, prípadne či náhodou nie všetky osady tvorili stratenú terra de Selinan.
Zuzana Staneková, Považské múzeum v Žiline
