Považské múzeum s hlbokým zármutkom oznamuje, že dňa 29. 12. 2021 zomrela vo veku 66 rokov naša dlhoročná kolegyňa Ľudmila Hrušková.

Ľudmila Hrušková pracovala v múzeu ako konzervátorka kovu 47 rokov. Kolegovia si na ňu spomínajú ako na milú, prívetivú, ochotnú  a pracovitú osôbku. V roku 2019 získala na valnom zhromaždení Zväzu múzeí na Slovensku pamätnú medailu pri príležitosti významného pracovného jubilea 45 rokov a v súvislosti s dlhodobo kvalitnými pracovnými výsledkami v oblasti múzejných odborných činností Považského múzea v Žiline.

Rozlúčka so zosnulou bude v pondelok 3. 1. 2022 o 15.00 v Dome Nádeje v Rosine.

Česť jej pamiatke!

Vianoce sú kresťanské sviatky, ktoré sa slávia na počesť narodenia Krista. Počas tohto obdobia sa vykonávali rôzne magické úkony a zákazy, ktoré boli zamerané na zabezpečenie prosperity, pozitívne ovplyvnenie prírody, zdravia, života, na veštby a pranostiky, predpovede úrody, vydaja, narodenia či úmrtia.

Za začiatok Vianoc sa považuje Štedrý deň – 24. december. Jeho pomenovanie je odvodené od charakteru obyčají, ktoré mali zabezpečiť šťastný a pokojný život v nasledujúcom roku.

S týmto dňom sa spájajú úkony, pre ktoré je typická mágia prvého dňa (ako sa bude človek správať, taký bude po celý rok; ak sú deti poslušné, budú poslušné po celý rok).

Po celý deň prebiehali úkony spojené s prípravou na večer. Muži museli do východu slnka obriadiť dobytok. Ženy mali mať do obeda upečené koláče a navarené jedlá. V Čičmanoch sa ráno jedličkou –„meťielkom“ vymetala pec a ešte s teplým sa bežalo do maštale vyriadiť  statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce. Okrem toho sa pre statok piekol osúch. Bol to prvý osúch, ktorý sa v domácnosti upiekol. Dávali doň oblátku, zrno a vetvičku z jedličky.

V niektorých obciach ženy vstávali už o polnoci, pretože keď počuli kikiríkať kohúta, museli pripravovať cesto na chleby a koláče i rozkúriť pec. Na svitaní už z nej vyťahovali upečené chleby, ktoré poumývali čerstvou vodou. Do nej pridali aj svätenú vodu, a tak vykropili dom a maštaľ.

Piekli sa tiež „poplanúchy“ – posúchy, do ktorých sa zavinuli sušené hrušky a rozdávali ich chudobným a žobrákom. Na rohy stola bolo zvykom klásť štyri malé chlebíky. Do jedného z nich, zvaného „sviatkovi“ gazdiná vložila bylinky, med, kúsok oblátky, petržlen a tri orechy. Tento chlebík sa odkladal a používal sa ako liek pre dobytok aj ľudí.

Uprataný a vyčistený dom sa ozdoboval pôvodne čečinou a nad stôl sa vešal slamený stromček, ktorý sa zhotovoval z najkrajších klasov. Na niektorých miestach severného Slovenska sa nad stôl zavesil dožinkový veniec, ktorý sa dával posvätiť už 15. augusta. V prvej polovici 20. storočia sa začal aj vo vidieckom prostredí objavovať vianočný stromček. Pôvodne sa vešal na hradu nad stôl a ľudia ho zdobili orechmi, ovocím, ozdobami z papiera, pečivom, slamou a tiež sviečkami. Neskôr sa stromček kládol vedľa stola. Pod stromček sa dával tiež betlehem, väčšinou s papierovými figúrkami. Dodnes sa ponecháva v dome do Troch kráľov, niekedy až do Hromníc, teda do 2. februára. Do kúta miestnosti sa položila slama a členovia rodiny na nej spávali počas celých sviatkov. Po Vianociach ju dali koňom a kravám. Do rohu izby postavili obilný snop, aby bola nasledujúci rok dobrá úroda. V súčasnosti sa vianočné stromčeky zvyknú zdobiť aj na námestiach dedín a miest. Sú to však už veľké stromy ozdobené svetielkami a rôznymi ozdobami.

V domácnosti sa pozornosť venovala aj úprave štedrovečerného stola a jedlám. Stôl bol považovaný za symbol prosperity. Nesmel na ňom chýbať chlieb. Taktiež sa naň dávali jedlá pripravené na večeru, miska s plodinami, ktoré sa v hospodárstve urodili a sviečka, ktorá sa často vložila do hrnčeka s obilím. Obilie zo štedrovečerného stola sa na jar vysievalo ako prvé. Na stôl sa dávali peniaze, ktoré sa skryli pod obrus a neskôr aj šupiny z ryby. Nôž na stole nesmel byť, z jedál sa len odlamovalo. Rozšíreným zvykom bolo pod stôl klásť železné časti poľnohospodárskych nástrojov a vedľa stola stál mútovník. Niekedy sa doň dali pupáčiky, kúsok chleba a jačmeň. Až po sviatkoch sa to zanieslo statku – aby kravy dobre dojili. Nohy stola sa obkrútili reťazou a uzamkli zámkou. Robilo sa to ako znak súdržnosti a zdravia rodiny. Na Vianoce sa napiekol dostatok koláčov i pečiva a zabezpečili sa alkoholické nápoje – pálenka, hriate a víno, ktoré sa ponúkali hosťom a koledníkom.

Štedrý deň bol považovaný za deň nového počiatku a pre ľudí mal magický význam. Preto sa  príprave štedrovečernej hostiny venovala veľká pozornosť. Charakter jedál, jej poradie a počet chodov symbolizovali predovšetkým želanú hojnosť v rodine a hospodárstve. Na Hornom Považí boli typickými štedrovečernými jedlami najmä polievka z kyslej kapusty, hrachu, šošovice, fazule. Niekde sa pridávali sušené huby alebo ovocie. Rozšírené boli aj múčne jedlá – plnené pirohy alebo opekance. Pripravovali sa z upečených šúľkov cesta, ktoré sa nakrájali na menšie kúsky, zaliali teplým mliekom a posypali makom alebo poliali medom. Vianočné koláče a pečivo mali rôzne názvy aj tvar. V  našom regióne to boli spomínané opekance alebo pupáky. V Čičmanoch sa  podávali pupáčiky s makom a bryndzou. S makom preto, aby bolo všetkého ako maku a s bryndzou – aby kravy a ovce dobre dojili. Pupáčiky sa šúľali deň vopred. Šúľali sa dlhé, aby boli dlhé aj klasy obilia.

Štedrá večera sa začínala modlitbou, ktorú predniesol najstarší člen rodiny a želaním pokojných sviatkov celej rodine. Potom rozdal oblátky, potrel ich medom a cesnakom a dal každému pri stole. Med mal symbolizovať dobro a cesnak zdravie. Deťom sa robil na čelo medom krížik. Od večere sa nesmelo postaviť, pretože by husi na hniezde nesedeli.

Hlavný chod tvorili polievky – kapustnica s hríbmi, hrachová alebo fazuľová polievka so sušenými slivkami. Nasledovali opekance s makom, krupicová kaša a ryba.

V niektorých obciach sa na štedrú večeru varila hustá omáčka zo sušeného ovocia a húb.

Na štedrovečernom stole nesmelo chýbať ovocie, čerstvé, sušené alebo uvarené a tiež orechy. Existovala predstava, že na štedrú večeru chodia aj duchovia zomrelých predkov, a tak sa nachystal pre nich tanier, na ktorý sa dávalo lyžičku z každého jedla. Štedrá večera končila modlitbou.

Konzumácia rýb sa rozšírila pod vplyvom cirkvi, pretože sa ako studenokrvné živočíchy považovali za pôstne jedlo. Čerstvé ryby sa jedli varené alebo sa kupovali nakladané kyslé ryby. V druhej polovici 20. storočia sa začali kúsky rýb alebo rybie filé vyprážať v oleji a podávať so zemiakmi alebo so zemiakovým šalátom.

Magické účinky prosperitného charakteru sa nepripisovali iba jedlám, ale aj počtu chodov štedrej večere. Skladala sa zvyčajne zo siedmich alebo deviatich chodov, niekde bolo zvykom jesť iba tri sústa z každého jedla. Aj následnosť jedál sa v jednotlivých obciach či dokonca rodinách odlišovali.

Ku štedrému večeru patrili tiež veštby a predpovede do budúceho roka. Z rozkrojeného jablka a otvoreného orecha predpovedali zdravie a smrť. Ak bolo ovocie zdravé a pekné, takí mali byť aj domáci. Pri pozorovaní horiacej sviečky čakali na koho sa obráti plameň – ten mal zomrieť. Ak sviečka zhasla, čakali v nasledujúcom roku v rodine smrť. Slobodné dievčatá sa snažili podľa veštieb zistiť, či sa vydajú. Zametali smeti, vyniesli ich von a počúvali odkiaľ zašteká pes – tam sa mali vydať. Taktiež chodili ku potoku a po vode púšťali sviečky v orechových škrupinkách a podľa toho, ako ďaleko doplávali, usudzovali či sa vydajú blízko alebo ďaleko. Taktiež sa veštby a mágia podobnosti uplatňovali aj na zvieratách, napríklad sliepkam sa sypal hrach, aby dobre znášali vajíčka.

Ku tomuto dňu patrili tiež koledy, ktoré si ľudia spievali a v mnohých obciach chodili koledníci vinšovať zdravie a prosperitu. Slávnostný deň bol vo väčšine obcí ukončený slávnostnou polnočnou svätou omšou, nazývanou „uciereň“.

Text: etnologička Adriana Bárdyová

Foto: archív Považského múzea

Krajská organizácia cestovného ruchu – Žilinský turistický kraj vydala novú skladačku Železničky Žilinskej župy. Nadšenci železníc a návštevníci tak nájdu všetky informácie na jednom mieste. Súčasťou skladačky sú expozície štyroch múzeí v pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, návštevníci sa môžu tešiť na poznatky o Múzeu dopravy v Rajeckých Tepliciach, Oravskej lesnej železnici, Historickej lesnej úvraťovej železnici a Považskej lesnej železnici.

Skladačky budú dostupné aj v expozíciách Považského múzea. Ich elektronickú formu je možné stiahnuť TU

V etnologickom fonde Považského múzea sa nachádza veľa rôznorodých zbierok. Okrem iných aj väčšie množstvo malieb s ikonografickou tematikou, ktoré vychádzali z dielní ľudových majstrov a mená tvorcov sú málokedy známe. „Po celom Slovensku sa zachovalo značné množstvo takýchto obrazov maľovaných na skle, ktoré boli sprostredkovávané podomovými obchodníkmi a ich vznik súvisel aj s existenciou niektorých sklární. Veľa  obrazov bolo taktiež importovaných zo susedských oblastí, najmä z Južnej Moravy a Sliezska, menej z Bavorska a južných Čiech, prípadne z Poľska. Niektoré maľby  boli dokonale ošetrované, fixované nitrozaponom a konzervované včelím voskom,“ doplnila etnologička Adriana Bárdyová. Medzi zaujímavé muzeálne zbierky patria obrazy sv. Kataríny a sv. Barbory, ktoré pochádzajú z prvej polovice 19. storočia.

Oba obrazy boli značne poškodené, a preto bola potrebná ich rekonštrukcia. Tejto úlohy sa ujala reštaurátorka Považského múzea Petronela Vlhová, ktorej práca trvala takmer dva mesiace. „Po konzultáciách s viacerými odborníkmi som zvolila techniku bez zásahu do pôvodnej maľby, a to tak, že zo zadnej časti obrazu som umiestnila fotokópiu doplnenú o chýbajúce časti obrazu. Takto bolo možné zachovať a ponechať pôvodnú maľbu obrazu a zároveň nenarušiť  jeho štruktúru. Nejde o typické reštaurovanie obrazu, ale skôr o jeho rekonštrukciu. V prípade reštaurovania by bolo nutné odstrániť asi 90% pôvodnej maľby, a tým by som dokázala zachovať len zvyšných 10%, čo by bola obrovská škoda. Takto obrazy vyzerajú ako nanovo namaľované,“ priblížila Petronela Vlhová.

Zrekonštruované obrazy sv. Kataríny a sv. Barbory by mali byť súčasťou výstavy k 80. výročiu Považského múzea, ktorá je naplánovaná na budúci rok. S rekonštrukciou ďalších obrazov sa bude pokračovať aj v nasledujúcom období.

Zbierkový predmet mesiaca december pochádza z umelecko-historického fondu Považského múzea. Ide o drevorez Čičmianska matka, ktorého autorkou je čičmianska rodáčka Matilda Čechová, ktorá sa ako jedna z prvých žien na Slovensku venovala grafickej tvorbe. V  rokoch 1948 – 1949 vytvorila  niekoľko grafických listov s námetom matky s dieťaťom, v ktorých prirodzeným spôsobom prepojila tematiku materstva so svojim citovým vzťahom k rodnej obci Čičmany. Podobne ako mnohí iní slovenskí umelci (najmä v prvej polovici 20. storočia), aj ona sa tu obracia k ikonografickému vzoru zobrazovania Madony s dieťaťom a k jeho variáciám rozšíreným v sakrálnom prostredí.

Akoby samozrejmé prelínanie sa profánneho so sakrálnym vo voľnom umeleckom spracovaní tohto námetu vyplývalo predovšetkým z religiózneho naladenia stále tradične orientovanej slovenskej spoločnosti. V civilnej umeleckej rovine však jednotlivým autorom umožňovalo využiť vnútorne zažité tradičné „vzorce“ k vyjadreniu vlastného prežitku a napriek ich prelínaniu s modernými výrazovými prostriedkami, zachovať všeobecnú zrozumiteľnosť nového stvárnenia. Z obidvoch dôvodov je z pôvodného sakrálneho vzoru s obľubou preberaný aj nesporne najčitateľnejší atribút výnimočnosti postáv i celej scény – svätožiara.

V grafickom liste Čičmianska matka (1949-1957) sa autorka sústredila na vyjadrenie obsahovej podstaty námetu, ktorý zovrela do tvarovo i kompozične zjednodušeného prevedenia zbaveného popisných detailov. Lapidárne podané pohyby a gestá – dieťa nežne pritískané matkou a zároveň sa k nej primkýnajúce, tváre natočené k sebe a pohľady, ktoré sa „rozprávajú“ – nám o to intenzívnejšie poskytujú výstižný obraz láskyplného vzťahu, materinskej ochrany aj pocitu bezpečia dieťaťa. Zámerne zdôraznená rudimentárnosť techniky drevorezu vnáša súčasne do výjavu impulzívne expresívny tón, ktorý podčiarkuje jeho významovú aj emocionálnu stránku.

Svätožiara okolo hlavy dieťaťa poukazuje už v prvom pláne na dôležitosť jeho samotného, ale kompozične aj významovo sa pritom dopĺňa so slávnostnou pokrývkou hlavy matky, tzv. podvikou. Podvika, ktorá sa v čičmianskom prostredí udržala až do polovice päťdesiatych rokov, bývala súčasťou sobášneho odevu, nosila sa na krst, na vádzku a patrila aj ku sviatočnému odevu vydatých žien. Vo vzájomnom vzťahu oboch atribútov, na jednej strane výnimočnosti a na druhej slávnostnosti, si tak môžeme uvedomiť mimoriadny význam dieťaťa v živote ženy.

Po autorkinej neskoršej farebnej úprave formou litografickej dotlače v roku 1957, ku ktorej sa viaže aj datovanie nášho výtlačku, získala drsná štruktúra pôvodne čierno-bielej plochy drevorezu mäkší, dekoratívnejší ale aj emotívnejší vzhľad. Žltá, okrová, oranžová, červená a biela – farby, ktoré sú zároveň farbami čičmianskych krojov – menia celý výjav na iskrivejší, optimistickejší a pre oko ešte pútavejší. V rovine symbolickej je ale drevorez Matildy Čechovej niečím viac – na pozadí odkazov na vidiecky život a konkrétne čičmianske prostredie ho môžeme chápať ako oslavu všeobecných a trvalých hodnôt – materstva a nového života, niečoho zázračného a posvätného.

Matilda Čechová sa narodila v 21.3. 1908 v Čičmanoch. V rokoch 1912 až 1921 žila s rodičmi v Rakúsku, kde jej otec pôsobil ako putovný obchodník a kde navštevovala základné školy v rozličných oblastiach krajiny. Po návrate na Slovensko žili z toho istého dôvodu na Slovensku aj v Čechách. V rokoch 1929 – 1931 študovala na Učiteľskom ústave v Martine a následne striedavo pedagogicky pôsobila na Rodinnej odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave. Tu popri zamestnaní navštevuje textilné oddelenie F. Malého na Škole umeleckých remesiel (1935-1936) a v rokoch 1941-1947 pokračuje v štúdiu na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (prof. G. Mallý, M. Schurmann, J. Mudroch), taktiež v Bratislave.

Rozhodujúci pre jej umelecký prejav bol jednoročný študijný pobyt na Akadémii výtvarných umení v Ríme, kde študuje maľbu a grafiku (oddelenie grafiky prof. M. Maccariho). Formuje si vlastný grafický rukopis – tvarovo úsporný, postavený na kontraste veľkých čiernych a bielych plôch s nepresnými obrysmi a na kresbe hrubými až impulzívne vedenými čiarami. Tvarové a kompozičné zjednodušenia a konštruktívny prístup k výstavbe plochy sú však blízke aj jej maliarskemu cíteniu.

Po návrate na Slovensko upozorňuje na seba predovšetkým svojou grafickou tvorbou, ktorej sa venuje ako jedna z prvých žien u nás. V tejto oblasti sa začleňuje do širšieho prúdu mladej slovenskej grafiky, ktorý programovo prepája tradície ľudového drevorezu a ľudového umenia vôbec s moderným grafickým jazykom. Popri ľudovom umení nachádza najsilnejšie inšpiračné zdroje v živote na vidieku a v krajine – zvlášť blízke sú jej rodné Čičmany a neskôr najmä oravská krajina.

Okrem grafiky, olejomaľby a akvarelu sa intenzívne venuje kresbe a tiež textilnej tvorbe. Patrí k prvým umelcom, ktorí koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov reagujú svojimi návrhmi a spoluprácou s gobelínovou manufaktúrou vo Valašskom Meziříčí na stúpajúci záujem o tapisériu. Ku gobelínu časom pripája aj art-protisy.

 V roku 1951 zanecháva Matilda Čechová dlhoročnú pedagogickú činnosť a odvtedy až do svojej smrti pôsobí v slobodnom povolaní. Popri svojej umeleckej tvorbe rozvíja už počas svojho pôsobenia na škole aj zberateľskú činnosť v oblasti slovenského ľudového umenia. Jej zbierka ľudového odevu a textilu je súčasťou zbierkového fondu Považského múzea. Oravská galéria v Dolnom Kubíne vlastní z jej zbierok ľudové plastiky, maľby na skle a keramiku. Ako spoluzakladateľka sa Matilda Čechová zaslúžila aj o galériu ľudovej plastiky na Slanickom ostrove na Oravskej priehrade.

text: Zdeno Hogh

foto: archív Považského múzea

Adventný čas sa blíži a Považské múzeum sa rozhodlo aj tento rok pripraviť výstavu betlehemov. Otvorená bude 25. novembra v Sobášnom paláci v Bytči pod názvom Poďme všetci do Betlehema. Návštevníci tak budú môcť počas prehliadky významnej renesančnej pamiatky obdivovať približne 30 betlehemov z rôznych materiálov i oblastí.

Zobrazenie betlehemu ako biblického príbehu o narodení Krista sa v priebehu storočí menilo. Popri kostolných sa stali obľúbenými aj betlehemy v domácnostiach, postavy sa postupne zmenšovali od životnej veľkosti až k malým soškám. Špeciálnym druhom boli prenosné betlehemy používané pri obchôdzkach. Vystavené betlehemy ponúkajú pestrý prehľad rozmanitých materiálov a techník. „Použité je drevo, sadra, keramika, drôt, šúpolie, prírodné materiály ako mach či klasy, ale aj prútie. Minulý rok boli na výstavu veľmi dobré ohlasy, preto sme sa rozhodli ju rozšíriť a prezentovať zaujímavé betlehemy nielen zo zbierkového fondu Považského múzea, ale aj z okolitých múzeí. Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici nám na výstavu požičalo napríklad betlehem v pštrosom vajci alebo rozmerný betlehem z prútia, ktorý vyrobil Anton Kuliha z Praznova. Jeho súčasťou sú aj šúpolienky od Antónie Dvorščíkovej. Betlehemy z Kysuckého múzea sú väčšinou drevené. Jedným zo zaujímavých je betlehem od umeleckého stolára a muzikanta Františka Tabačka z Kysuckého Nového Mesta. Pôvodne ho zhotovil pre svoje deti na Vianoce v roku 1939 a pod stromčekom ho mali až do roku 1980,“ priblížila autorka výstavy – etnologička Považského múzea Adriana Bárdyová.

Výstava Poďme všetci do Betlehema bude pre verejnosť prístupná od 25. novembra do 2. februára 2022 v čase otváracích hodín Sobášneho paláca v Bytči. Viac informácií nájdu návštevníci na www.pmza.sk.

Považské múzeum sa aj tento rok zapojilo do iniciatívy, ktorú organizuje OZ malíček a pri príležitosti Svetového dňa predčasne narodených detí nasvieti Budatínsky hrad na purpurovo.

Tlačová správa OZ malíček

Významné historické budovy a dominanty viacerých miest už o pár dní zažiaria purpurovou farbou. Slovensko tým vyjadrí spolupatričnosť a podporu rodinám s malými bojovníkmi. Purpurová farba bude patriť v 12 mestách 20 najväčším stavbám, ktorých iluminácie sa postupne, v dňoch od 15. novembra, symbolicky, spoja so svetovými metropolami. Prvýkrát sa do farby predčasniatok zahalí aj Prezidentský palác. Slovensko tak odštartuje nasvecovanie významných stavieb a začne reťaz svetelných iluminácií.

17. november, Svetový deň predčasne narodených detí sa pomaly blíži. Súčasťou tohtoročných novembrových akcií bude tradičné purpurové nasvecovanie slovenských dominánt. Počet samospráv sa každoročne zvyšuje a tento rok, v čase osláv jubilejného ročníka Svetového dňa predčasne narodených detí na Slovensku a 10. výročia OZ malíček , je to historicky najväčší počet samospráv a ich dominánt.

Každoročne tak pribúdajú objekty, ktoré sa v strede novembra symbolicky spájajú s Eiffelovou vežou v Paríži, Opera House v Sydney či dominantami v ďalších svetových metropolách, aby sme si spoločne pripomenuli osudy malých bojovníkov a ich rodín a týmto aktom ich symbolicky podporili.

Tento rok začíname „reťaz“ svietenia Bratislavským hradom, ktorý odštartuje purpurovú ilumináciu slovenských dominánt už 15. novembra . Keď sa farby hradu prepnú do slovenskej trikolóry na znak úcty k štátnemu sviatku a odkazu Nežnej revolúcie, do purpurovej sa postupne 16.11. pridá aj Prezidentský palác a ďalšie významné slovenské budovy:

• Bratislava – Prezidentský palác, Bratislavský hrad, Slovenské národné divadlo
• Košice – Dóm sv. Alžbety a Súsošie Immaculata
• Prešov – historická budova Mestskej radnice, Vodárenská veža, Historická budova Caraffovej väznice
• Banská Bystrica – Pamätník SNP
• Martin – Divadelné námestie
• Nové Zámky – Mestský úrad a Kino Mier
• Nitra – Chrenovský most a Divadlo A. Bagara
• Trnava – Mestská radnica
• Bardejov – Mestská radnica
• Holíč – Holíčsky zámok
• Žilina – Budatínsky hrad
• Brezno – budova tamojšieho Múzea a mestskej radnice.

Dajte nám o sebe vedieť v tento deň aj Vy! Pošlite nám svoje fotografie, označte svoje príspevky hashtagom tohtoročnej kampane #NaseSrdciaSuPurpurove , zdieľajte svoje purpurové príspevky medzi priateľmi, pošli nám fotky z miest, ktoré sa aj tento rok zapojili, aby sme ukázali, že zázrak života existuje a nám bol daný v podobe malinkého bábätka do dlane.

Ďakujeme!

Na hrade Strečno aj tento rok pokračuje reštaurovanie severného paláca a sakristie. Reštaurátorské práce sú realizované prostredníctvom dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v programe Obnovme si svoj dom v podprograme Obnova kultúrnych pamiatok. Severný palác bude ukončený ešte v tomto roku, sakristia by mala byť hotová v ďalšej etape.

„Cieľom samotného reštaurovania je úsilie o záchranu a konsolidáciu originálnych hmôt a zároveň o obnovenie pôvodného výrazu kultúrnej pamiatky s prezentáciou zachovaných plôch stredovekých omietok. Výsledkom reštaurovania a obnovy bude nielen záchrana kultúrnej pamiatky, ale zároveň aj prezentácia v čo najautentickejšom výraze a tým skvalitnenie jej prezentácie laickej i odbornej verejnosti,“ priblížil reštaurátor Mgr. art. Adrián Giač.

Na hrade súbežne prebiehajú stavebné práce v časti hlavnej brány, ktoré sú predmetom cezhraničného projektu s názvom „Zvýšení přístupnosti a bezpečnosti ke kulturním památkám česko-slovenského pohraničí“ podporeného z programu Interreg SK-CZ. „Ide o kombinovaný projekt rozvoja dopravnej infraštruktúry v prihraničnom regióne s doplnkovou investíciou do objektu kultúrneho dedičstva a marketingovo zameranými mäkkými aktivitami. Konkrétne sa jedná o investície do cestnej komunikácie III. triedy na českej strane a investície do cyklotrasy a cyklo-lávky spolu s rekonštrukciou hlavnej brány na hrade Strečno na slovenskej strane. Zámer je komplementárnou časťou komplexného projektu Cyrilo-metodskej cesty zameranej na sprístupnenie kultúrnych pamiatok a prírodného dedičstva pozdĺž jej trasy,“ doplnila Katarína Kasprzyková z odboru kultúry Žilinského samosprávneho kraja.

Práve rekonštrukcie boli dôvodom, prečo bola sezóna na hrade Strečno ukončená už v polovici októbra. „Prehliadky hradu by boli veľmi obmedzené nielen kvôli plánovaniu vhodnej trasy, ale i kvôli hluku na stavbe. Považské múzeum má pripravený projekt na realizáciu novej expozície, čomu však predchádzajú prípravné práce objektov v podobe novej elektroinštalácie. Keďže sme limitovaní financiami, budú realizované etapovite. Veríme, že v budúcej sezóne opäť otvoríme brány hradu pre všetkých milovníkov stredovekej histórie,“ uzavrela správkyňa hradu Strečno Katarína Repáňová.  

Považské múzeum otvorí v stredu 17. novembra v kaplnke Budatínskeho hradu novú výstavu pod názvom V mene Božom. Jej súčasťou budú sakrálne zbierky z regiónu horného Považia, ktoré boli dlhodobo ukryté v historickom depozitári múzea.

Kaplnku Budatínskeho hradu dal v roku 1745 postaviť vtedajší majiteľ Budatínskeho panstva Anton Suňog a zasvätená bola Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Podľa kánonickej vizitácie zo začiatku 19. storočia je možné zistiť, ako približne kaplnka vyzerala a čo sa v nej nachádzalo. „V interiéri bol murovaný zlátený oltár zdobený jemnou rezbárskou prácou, socha sv. Jána Nepomuckého,  vyrezávaný  zlátený svätostánok blankytne modrej farby so striebornými hviezdami a oltárny obraz Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Okrem toho tam boli aj lavice pre veriacich, svietniky a lampáše. V sakristii sa nachádzala skriňa slúžiaca na bohoslužobný riad a liturgické oblečenie – bohoslužobné rúcho bielej, červenej, zelenej a čiernej farby, štóly, manipuly, kvadráty, alby, humerály, korporály a iné liturgické textílie. Medzi zariadenie kaplnky patril i zlátený kalich, cibórium, orbikulus, kadidlo, navikula a sklenené ampulky na víno a vodu. Sväté omše sa tu konali až do polovice 20. storočia, keď bola kaplnka koncom druhej svetovej vojny vyrabovaná a využívaná na iné činnosti,“ priblížila autorka výstavy – historička Považského múzea Dominika Hlobíková.

Keďže z pôvodného zariadenia a vybavenia kaplnky sa nič nezachovalo, Považské múzeum sa rozhodlo výstavou priblížiť návštevníkom začiatok 20. storočia, keď kaplnka ešte plnila duchovnú funkciu. Cirkevné odevy a sakrálne predmety sú viditeľným znakom transcendentálneho sveta, okrem toho sú plné symbolov a najmä pre duchovný život človeka majú veľký význam. Výstava bude pre verejnosť prístupná od 17. novembra do 16. januára budúceho roka od stredy do nedele v čase od 9.00 do 16.30.  Viac informácií nájdu návštevníci na www.pmza.sk.