November je obdobie, v ktorom spomíname na svojich zosnulých blízkych. Preto sa predmetom tohto mesiaca stali pohrebné symboly z drotárskeho fondu Považského múzea. Drôtené kostry na vence a kvetinové dekorácie boli typickým výrobkom dielní slovenských drotárov v USA. Uplatnenie nachádzali pri rôznych slávnostných či pietnych príležitostiach, najčastejšie však pri pohrebných obradoch. Zdvojená konštrukcia, vystužená priečnymi rebrami, zvyčajne chránená náterom olejovej farby pred koróziou, bývala vyplnená machom, do ktorého sa zapichovali živé kvety, predstavujúce život a vzkriesenie. Popri klasickom kruhovom alebo oválnom tvare vyjadrujúcom večnosť a cyklickosť života, bývali modelované aj do iných foriem symbolizujúcich smútok nad stratou blízkeho človeka, vzťah k zosnulému či jeho charakteristickú osobnostnú črtu. Najčastejšie išlo o početné tvarové variácie na motívy srdca, kotvy, kríža spodobujúce lásku, vieru a nádej. Najmä kríže, znak spásy, bývali zobrazované v najrôznejších obmenách – ako jednoramenné, dvojramenné, maltézske, stojace samostatne, alebo zakomponované do štítov či kráľovských korún. Kresťanskú symboliku reprezentovali aj štylizácie vo forme otvorenej knihy – biblie. Samotnú smrť predstavovali harfy a lýry, zlomené stĺpy či prasknuté kolesá. Prázdne vázy a amfory odkazovali na dušu, ktorá opustila telo, večnosť sprítomňovali nebeské telesá ako mesiac a hviezdy i vzájomne spojené elipsy (ohnivká reťaze) – znak priateľstva prežívajúceho smrť. Iné, v metaforickom vyjadrení konca naznačovali komunikáciu medzi nebom i konečnú bilanciu pozemských činov (rebríky, nebeské brány, hodiny osudu, pergamenové zvitky, váhy života). Bežné bývali dekorácie všeobecného významu, napríklad písmená (často iniciály mien) a štíty, na ktorých sa vytvárali vzory využitím rôznych druhov rastlín, ich veľkosti, štruktúry a farebnosti.

K najzaujímavejším drôteným artefaktom z tejto kategórie však patrili symboly pripomínajúce osobnosť, záľuby a povolanie zomrelého (hasičská helma, drevorubačské sekery, maliarska paleta), alebo jeho príslušnosť k rôznym organizáciám a spolkom, napríklad železničiarske či slobodomurárske emblémy. Väčšina kostier bola tvarovaná v plošnej kompozícii. Výnimku tvorili trojrozmerné modely dopraných prostriedkov (plachetnice, vlak), patriace do kategórie atribútov zobrazujúcich povolanie alebo záľuby zomrelého, zvony, prípadne hlava jeleňa vyjadrujúca zbožnosť a dušu túžiacu po Bohu. Naznačené v štylizovaných základných obrysoch svojim výtvarným riešením predstavovali prvé plastiky, ktoré priamo ovplyvnili rozšírenie využitia drôtu v umeleckej tvorbe a vznik neskorších unikátnych drôtených sôch.

Drôtené pohrebné symboly prežívali v USA najväčšiu popularitu koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia. Vyrábali ich mnohé drotárske dielne popri inom tovare, ale aj ako svoj hlavný produkt. Známe sú napríklad podniky Jozefa Kujaníka v New Yorku či Imricha Bieščára v Los Angeles. V Považskom múzeu sa zachovali aj produktové katalógy firmy Norhern States Wire & Products Co. zo Saint Paul z Minnesoty a podniku S. Nosacka & son z New Orleans, v ktorej kostry na kvetinové dekorácie predstavovali doplnkový sortiment popri produkcii ozdobných plotov, výťahových klietok, bezpečnostných mreží pre pošty a banky, záhradných altánkov a kovového nábytku. Považské múzeum ich vo svojom zbierkovom fonde uchováva takmer 40 kusov a všetky pochádzajú z 30. a 40. rokov 20. storočia.

Drôtené pohrebné symboly môžu návštevníci vidieť v infopulte Budatínskeho hradu počas celého novembra do utorka do nedele od 9.00 do 16.00.

Text: Katarína Hallonová, oddelenie drotárstva

Kaštieľ v Bytči bol vybudovaný Františkom Turzom v rokoch 1571–1574 na mieste staršieho mestského hradu. Hoci Bytču vlastnil už Matúš Čák Trenčiansky, reálne prvá zmienka o Bytči ako hrade alebo pevnosti (fortalicium) pochádza až z roku 1418. Hrad vlastnili striedavo mnohé významné rody, či jednotlivci, spomenúť treba najmä Pongrácovcov, Viliama Tetauera, Podmanických, Petra Kostku, Gašpara Dominitha, Imrefyovcov či Annu Likarku. V roku 1571 značne poničený hrad získali Turzovci, ktorí na jeho mieste vybudovali v súčasnosti známy opevnený kaštieľ. Od roku 1627 kaštieľ vlastnili Esterházyovci a od roku 1868 ho obývali Popperovci. Podoba staršieho stredovekého hradu ako aj jeho rozsah sú neznáme.

Dňa 29. októbra 2021 bol ukončený historicky prvý archeologický výskum tejto pamiatky.

Trval tri mesiace a realizovalo ho Považské múzeum v spolupráci s  Kysuckým múzeom a Slovenským národným múzeom v Martine. Realizoval sa v súlade s rozhodnutím vydaným Krajským pamiatkovým úradom v Žiline. Archeologický výskum spoločne s ďalšími pamiatkovými výskumami má predchádzať generálnej rekonštrukcii kaštieľa, ktorá by sa mala uskutočniť v nasledujúcich rokoch.

Výsledky archeologického výskumu priniesli mnohé zásadné zistenia. V archeologických sondách na nádvorí kaštieľa boli objavené viaceré murivá pochádzajúce zo staršieho, stredovekého objektu zaniknutého pred výstavbou kaštieľa. Odkrytá bola mohutná obvodová stena a časť interiéru rozľahlej pivnice. Na nádvorí sa teda reálne potvrdila dovtedajšia domnienka, že kaštieľ stojí na mieste stredovekého hradu. Rozsah výskumu však nedokázal spoľahlivo určiť rozlohu staršieho objektu ani obdobie výstavby odkrytých murív. Z čias, keď kaštieľ vlastnili Esterházyovci sa pri západnej obvodovej stene kaštieľa v parkanovom priestore podarilo preskúmať prevetovú (toaletnú) šachtu vybudovanú na mieste zaniknutého staršieho vstupného schodiskového rizalitu (prístavby) vedúceho do prízemia západného krídla kaštieľa.

Nálezy z archeologického výskumu sú mimoriadne bohaté. Okrem množstva prevažne novovekej keramiky z nádob a kachlíc z vykurovacích pecí boli objavené mnohé lekárnické nádoby z keramiky, kameniny i skla, fragmenty sklenených okenných terčíkov, kovania dverí a okien, fajky i mince. Väčšina materiálu je novoveká, vyskytujú sa však aj stredoveké nálezy v podobe zlomkov zadymovanej keramiky z gotických pohárov či pokrievok, ale aj fragmenty gotických kachlíc.

Archeologický výskum by mal v jarným mesiacoch nasledujúceho roku pokračovať.

Považskú múzeum si touto cestou dovoľuje poďakovať za skvelú spoluprácu Kysuckému múzeu a Slovenskému národnému múzeu a ich archeológom, ktorí v teréne odviedli vynikajúcu prácu.

text: Zuzana Staneková, archeologička Považského múzea

Video z výskumu si môžete pozrieť TU  Zdroj: TASR, prevzaté z www.dromedar.sk

Už túto nedeľu, 31. októbra, začína v Glasgowe konferencia OSN o zmene klímy, známa ako COP26 ktorej hostiteľskou krajinou je Spojené kráľovstvo. Lídri z celého sveta, vrátane tých zo Slovenska, budú spoločne rokovať o ambicióznych cieľoch na záchranu planéty.

Britské veľvyslanectvo v Bratislave dlhodobo úzko spolupracuje s partnermi na Slovensku a ako predsednícka krajina COP26 sme odhodlaní maximalizovať ambície samitu a dospieť k čo najpozitívnejšiemu výsledku tak, ako to od nás občania očakávajú.

V snahe zvýšiť na Slovensku povedomie o konferencii COP26, sme oslovili viacero inštitúcií s ponukou a so žiadosťou nasvietiť svoje budovy do zelenej farby a vyjadriť tak spoločne postoj k ochrane klímy a našej planéty.

Veľvyslanec Nigel Baker povedal: „Množstvo pozitívnych odpovedí a rôznorodosť stavieb, vrátanie viacerých slovenských dominánt, ktoré sa k nám pridajú, ma naozaj potešilo. Je to veľmi povzbudzujúci signál z rôznych častí slovenskej spoločnosti vrátane vládnej, akademickej, kultúrnej, mediálnej a ďalších, že im na ochrane planéty záleží. Očakávame, že COP26 prinesie zásadný a praktický zlom z hľadiska zníženia emisií a ochrany životného prostredia. A aj Slovensko zohrá svoju rolu.”

Svietiť na zeleno bude počas vrcholného stretnutia zúčastnených hláv štátov, 1. – 2. novembra viac ako 20 budov naprieč celým Slovenskom.  V súvislosti so symbolickou vizuálnou stránkou tohto projektu veľvyslanec Baker dodal: „Už teraz sa teším na fotografie budov, ktoré nasvietia Slovensko na zeleno. Budem ich hrdo zdieľať s kolegami v Spojenom kráľovstve a širším organizačným tímom COP26 ako jasný odkaz zo Slovenska.”

Cieľom projektu však nie je len nasvietenie budov. Niektorí partneri sa napriek ich veľkému nadšeniu pre túto myšlienku nemôžu k výzve pridať, vzhľadom na nedostatočné technické vybavenie.  Preto sa pridávajú virtuálne a to prostredníctvom sociálnych médií, kde si ako svoje pozadie zvolia na čas trvania konferencie (31. október – 12. november) logo COP26.

Monika Holečková

tlačová tajomníčka – British Embassy Bratislava

Zoznam partnerov, ktorí sa k iniciatíve pridávajú nasvietením svojich budov:

Najkrajšie sa rozžiaria farby na palete jesennej prírody práve v tomto období. Intenzita vyfarbenia listov pritom závisí od počasia. Slnko prifarbuje, mráz necháva prevážiť hnedým odtieňom. Každý druh dreviny na nadchádzajúcu zimu reaguje inak, má svoj špecifický postup ako vyriešiť problémy súvisiace s mrazivým počasím.

Javory mliečne, paviniče laločnaté alebo svíby vedia vykúzliť na listoch intenzívne karmínovočervenú, jarabiny vtáčie a javory tatárske prekvapujú ružovými odtieňmi. Listy osík, briez alebo javorov horských sú obdivuhodné pre svoje variácie teplého tónu sýtožltej farby. Výnimočne jasná dokáže byť žltá na listoch ginka dvojlaločného, ktorý rastie aj v Budatínskom parku. V jeho listoch sú prítomné látky, ktoré pôsobia ako optické zjasňovače v pracích práškoch. Farba je potom zlato žiarivá. Duby a buky sa farbia do oranžova, aby nakoniec zhnedli, dub zimný listy často ani nenechá do jari opadnúť. Jasene a jelše zhadzujú listy ešte zelené, preto aj v ríši stromov majú prezývku „rozhadzovační  mrhači“ zdrojov. Aký je dôvod?

Dá sa povedať, že listy stromov na jeseň vlastne nežltnú, ale odzeleňujú sa. Chlorofyl je zelené rastlinné farbivo, ktoré pomáha viazať slnečnú energiu v procese fotosyntézy. Opadavé listnaté dreviny na jeseň odbúravajú chlorofyl, odčerpajú ho z listov a uložia do koreňov. A pritom sa v plnej sile prejavia ostatné druhy prítomných pomocných farbív, listy zmenia farbu, zhnednú, očervenejú, zožltnú. Prejavia sa najmä žlté karotenoidy, alebo sa vytvárajú červené antokyány alebo do hneda pôsobiace triesloviny. Takže až zmiznutie zeleného farbiva odkryje tie predtým neprejavené. Vďaka rôznym kombináciám rastlinných pigmentov, ktoré sú pre jednotlivé druhy stromov charakteristické a menia sa aj pri jednotlivých listoch, sa objavuje tá pestrosť pôsobivých odtieňov, pastelových prelivov a nestálej, rýchlo miznúcej jesennej krásy.

Květa Kicková

botanička Považského múzea

Považské múzeum prenajme dočasne prebytočný majetok za účelom:

• prevádzkovania bufetu – kaviarne – Budatínsky hrad  
• umiestnenia nápojového automatu – Budatínsky hrad  
• umiestenie nápojového / pochutinového automatu – hrad Strečno  
• prevádzkovania pojazdného stánku / bufetu rýchleho občerstvenia – hrad Strečno  

Zámer a podmienky si zobrazíte a stiahnete po kliknutí na jednotlivé odkazy. 

Historik umenia Považského múzea Zdeněk Hogh pozýva na komentovanú prehliadku výstavy V tichu, ktorá predstavuje tvorbu šiestich profesionálnych výtvarníkov. Návštevníci sa dozvedia viac o vystavovaných dielach, ale aj o tvorbe autorov. Prehliadka sa bude konať v komunitnej miestnosti kaplnky Budatínskeho hradu. Počet osôb je obmedzený, preto je nutné si vstup rezervovať na čísle 0907 108 659. Cena je 2€ / osoba.

Podujatie sa uskutoční len v prípade priaznivej epidemiologickej situácie.

Invázne astry – atraktívne, ale agresívne sa šíriace

Najvďačnejšími kvetinami októbra sú astry, znášajú prízemné mrazíky a množstvom atraktívnych kultivarov skrášľujú jesenné záhradky aj cintoríny.

Veľkú skupinu astier rastúcich v našej krajine však označujeme ako invázne, pretože sa agresívne a nekompromisne šíria územím, tvoria rozsiahle  jednoliate porasty a tým uberajú životný priestor domácim rastlinným spoločenstvám. Sú konkurenčne veľmi zdatné, nenáročné na podmienky, bez zásahu človeka skoro nezničiteľné. Z jednej rastliny môže vietor rozniesť až 200 000 semien, pretože bohato kvitnú, aj keď kvety sú pomerne malé. Ich rozširovanie môže obmedziť len pravidelné kosenie. Astra novobelgická, hladká, kopijovitolistá, novoanglická, malokvetá a astra vŕbovitá pochádzajú zo severnej Ameriky. Splaneli väčšinou zo záhrad a rozšírili sa po celom Slovensku. Nachádzame ich pozdĺž riek, komunikácií, skládok a na neobhospodarovaných plochách v blízkosti sídiel mimo lesov a vysokých pohorí. Sú esteticky veľmi príjemné, voňavé a medonosné, ale negatíva ich hromadného výskytu a ovplyvňovania prirodzenej flóry určite prevažujú. Mimo pestovaných druhov astier u nás vo voľnej prírode rastie pôvodná teplomilná astra spišská a ozdobou štrbín vápencových brál našich pohorí je astra alpínska.

V herbári Považského múzea máme z okolia zdokumentovaný výskyt astry kopijovitolistej, astry hladkej, astry vŕbovitej a astry rôznofarebnej. Podľa najnovšieho taxonomického členenia sú zaraďované do rodu Symphyotrichum, ktorý po celom svete zahŕňa 90 druhov. Presné určenie často sťažuje ich vzájomné kríženie.

Astra kopijovitolistá (Aster lanceolatus) je až 120 cm vysoká bylina, ktorá je už od 19. storočia pestovaná ako okrasná trvalka. Názov astry hladkej (Aster laevis) upozorňuje na  holú stonku, odlišnosťou od príbuzných sú aj drobné lístky na konárikoch hlavnej stonky. Až trojcentimetrové modrofialové korunné lupienky má astra novobelgická (Aster novi-belgii), ktorá je u nás najbežnejšie sa vyskytujúcou inváznou astrou.  Astra rôznofarebná (Aster x versicolor) vznikla pravdepodobne krížením astry novobelgickej a astry hladkej, astra vŕbovitá (Aster x salignum) je krížencom astry novobelgickej a kopijovitolistej. Uvedené krížence vznikli až na území Európy, nesú znaky obidvoch rodičovských rastlín.

Pozrieť si rozkvitnuté porasty inváznych astier môžete priamo v Žiline v priebehu októbra, stačí sa vybrať na prechádzku popri vodných tokoch alebo okolo opustených pozemkov blízko železnice. Astra rôznofarebná je typická početnými pomerne veľkými kvetmi s fialovo modrými lupienkami, astra kopijovitolistá nemá na báze listov ušká, kvety má drobnejšie, s bielymi lupienkami.

Fond zbierkových predmetov Považského múzea zahŕňa  vyše 152 000 predmetov kultúrnej hodnoty, ktoré múzeum uchováva, ochraňuje, odborne spracováva a používa na výstavné a iné prezentačné účely. Fond je rozdelený na odbory: história, doprava, archeológia, etnológia, drotárstvo, geológia, zoológia a botanika. Odbor botaniky eviduje v herbári vyše 17 000 položiek nižších a vyšších rastlín, ktoré dokumentujú flóru severozápadného Slovenska.

Tešíme sa na vašu návštevu!

text: Ing. Květa Kicková, botanička Považského múzea

foto: archív Považského múzea

V tomto roku si pripomíname 150. výročie Košicko-bohumínskej železnice. V nedeľu 26. septembra sme toto významné jubileum oslávili nostalgickou jazdou historickým vlakom pod názvom S Bobinou po stopách Košicko-bohumínskej železnice. Organizátorom podujatia bol Železničný klub Tatran o. z. v spolupráci s mestom Liptovský Mikuláš, Železničnou spoločnosťou Slovensko, Železnicami Slovenskej republiky, Železničným múzeom a Považským múzeom.

Košicko-bohumínska železnica

Železnica, ktorá spojila sever a východ dnešného Slovenska s priemyselne vyspelou oblasťou Sliezska bola postavená v rokoch 1869 – 1872. „Prvým úsekom odovzdaným do prevádzky na Slovensku bola trať Košice – Kysak – Prešov v dĺžke 33 km a premávka na nej začala 1. septembra 1870. Nasledoval úsek Tešín – Žilina otvorený 8. januára 1871. Ďalšou časťou bol ešte v tom roku 130 km dlhý úsek z Popradu do Žiliny. Prvý vlak odišiel 7. decembra 1871 o 23.25 a do Žiliny prišiel 8. decembra o 6.00 hod. ráno. V decembri 1871 sa odovzdal úsek aj z Popradu do Spišskej Novej Vsi. Toto rýchle napredovanie stavby narušilo a zastavilo zosypanie skalnej úbočiny pri Krompachoch, a preto úsek trate zo Spišskej Novej Vsi do Kysaku bol otvorený ako posledný až 18. marca 1872. To bol aj deň začiatku premávky na celej trati z Košíc do Bohumína aj s prípojnou traťou do Prešova,“ doplnil historik dopravy Peter Šimko. Na túto hlavnú trať sa postupne napájali ďalšie, a tak vznikla sieť železníc zabezpečujúca spoľahlivé dopravné spojenie. Mestá a obce prepojené železnicou zažili do tej doby nevídaný rast ekonomiky a obchodu.

Poznávací výlet

Jazdu ako z čias Košicko-bohumínskej železnice si užili aj cestujúci v nedeľu 26. septembra. Vozne ťahal elektrický rušeň E499.062 zvaný Bobina, ktorý v roku 2019 získali nadšenci z občianskeho združenia Železničný klub Tatran. Rušeň prešiel rozsiahlou renováciou, ktorá trvala do tohto roku a pripomína vzhľad z roku 1957. Záujemcovia mali na možnosť výber z rôznych druhov jázd. Najzaujímavejšou bola náučno-poznávacia jazda zo Spišskej Novej Vsi do Žiliny. Členovia Železničného klubu Tatran približovali cestujúcim históriu železnice a nevynechali ani zastávku v Štrbe, ktorá je najvyššie položeným miestom na celej trati. Jazdy sa zúčastnili aj zamestnanci Považského múzea, ktorí oblečení v kostýmoch prezentovali všetkých šesť expozícií. Pre deti mali pripravené pracovné listy s tematikou železníc aj sladkú odmenu. Cestujúcich zároveň pozývali na prehliadku Budatínskeho hradu, ktorá bola súčasťou programu v Žiline. Do areálu hradu ich odviezla krásna historická Karosa ŠD 11. Okrem samotného hradu mnohí navštívili aj Drotársky pavilón, kde sa nachádza výstava Košicko-bohumínska železnica 150 rokov. Na spiatočnej ceste vlakom tak mali veľa zážitkov na rozhovory. „Podujatie je ďalšou zo série aktivít spojených s týmto výročím, ktorého význam tkvie hlavne v tom, že táto excentricky smerovaná železničná trať, vedúca zo západu na východ vtedajšieho Uhorska, utvorila podmienky pre vznik priemyslu v severoslovenských mestách a tak sa podieľala na jeho celkovom hospodárskom rozvoji. Chcem vyzdvihnúť nadšenie a množstvo mravenčej práce členov Železničného klubu Tatran, ktorí zabezpečili nielen jazdu vlaku s historickým rušňom, ale na vysokej úrovni zvládli i edukačnú časť podujatia a som rád, že sme i my mohli svojou troškou prispieť na túto vydarenú akciu. Našou ďalšou úlohou bude príprava Veľkej knihy o Košicko-bohumínskej železnici, ktorej vydanie sa plánuje na marec 2022, kedy bola sprevádzkovaná celá Košicko-bohumínska železnica, uzavrel Peter Šimko.